O pocite vyvolenosti

Vlado Gregor

Na úvod tejto úvahy citujem sám seba z roku 1981: „Vyhýbajme sa pocitu, že sme na niečo predurčení, a za hlúposť považujme tendenciu dávať také niečo najavo. Takéto mýty o predurčenosti nielen jednotlivca, ale aj národa a triedy či skupiny, prinášať slobodu alebo pravdu, sa vyskytovali v minulosti, ale spomínam to preto, že sa vyskytujú aj teraz. Bez viery, že niečo dokážeme, je ťažko žiť, ale vyhlasovať to o sebe je miešanina drzosti s hlúposťou, hoci by sa skrývali za takými krásnymi slovami ako je predurčenosť. Pamätajme si slová sv. Pavla, že „sila sa v slabosti stáva dokonalou“, kým v sebavyhlasovaní a sebaistote hynie a stáva sa frázovitou a bezmocnou. Čím pevnejšie chceme veriť v svoju silu a čím mohutnejšie majú byť jej účinky, tým viac si musíme všímať svoje nedostatky a slabosti. A každý jednotlivec, národ či spoločenstvo ich má viac ako dosť. Až potom môže ukazovať cestu iným, keď si vyčistí svoje oči. Snažiť sa o záchranu a o blaho iných treba, ale prejavovať spasiteľské a mesianistické tendencie je opovážlivé a nie je to ani zvlášť sympatické. Riešme si svoje problémy a snažme sa pomáhať aj druhým, ale aký to má význam a akú to bude mať budúcnosť, to môže posúdiť naozaj len ten skutočný Mesiáš, ktorý nás na mnohých miestach vystríha pred sebauznávaním a veľkohubými vyhláseniami a učí nás skromnosti a ľudskej dôstojnosti zároveň.“

Tridsaťpäť rokov po týchto slovách som dostal zaujímavé hodnotenie od slovenského lekára, ktorý teraz pôsobí v USA. Voľne ho citujem:

„Čo sa týka islamu, mal som k jeho nositeľom dosť neprívetivý vzťah. Pochádzal z mojej skúsenosti so študentmi zo Sýrie a Jemenu. V internáte mali vyvesených Marxov, Leninov a holé baby. Mali podplatených profesorov všelijakými pozlátkovými „hovienkami“, ktoré im nosili z Viedne. A tiež vrátnikov, aby im pustili slovenské baby na noc, lebo pre ne stelesňovali nie marxizmus, ale Západ a petrolejových princov. Môj vzťah k moslimom sa podstatne zmenil, keď som prišiel do USA a spoznal úplne iných mohamedánov. Utečencov z Palestíny, Iraku, Sýrie... Kolega endokrinológ mi povedal: Moji rodičia, presvedčení moslimovia, ma dali v Sýrii študovať do katolíckych škôl, ktoré viedli rádové sestry. Práve katolícke vzdelanie mi otvorilo dvere do sveta poznania a do západnej civilizácie. Keď sa teraz porovnám s rovesníkmi zo Sýrie, kde sú oni a kde som ja! Práve vďaka rádovým sestričkám.

S mnohými moslimami sa naozaj dá otvorene diskutovať a majú veľký rešpekt pred kresťanstvom a západnou civilizáciou vôbec. Summa summarum, stojím za názorom arcibiskupa Cyrila Vasiľa, že islam je pre kresťanov obrovskou výzvou na misionársku činnosť. Ale to si zrejme nevyhnutne vyžaduje dávať im presvedčivý príklad.

Zmenil som aj názor na Rusov, ale iným smerom. Veril som, že ruský človek je v podstate dobrý, ale je v područí komunistických supov a jastrabov. Čítal som ruských klasikov a veril v dobrosrdečných ruských ľudí ako Platon Karatajev, Aľoša Karamazov či Soňa Marmeladovová.

Na rozdiel od Slovenska v USA žije veľa Rusov. Ale až na pár výnimiek je to všetko svoloč, čvarga bez chrbtovej kosti, bez akýchkoľvek pevných morálnych zásad. Stretávam medzi nimi všelijakých Vychytračenkov, Nemakačenkov a Ochmelenkov, ale veľmi málo tých dobrých ľudí z románovej klasiky. Typický ruský emigrant je pokrytec. Je šťastný, že žije v USA, a dobre vie prečo. Pritom do neba vychvaľuje Rusko a do pekla posiela USA. Rusi sú posadnutí tým ich expanzívnym nacionalizmom premiešaným s ruským mesianizmom. Jednoducho si myslia, že Rusko musí zachraňovať svet tým, že rozšíri svoje hranice na všetky svetové strany. Niektorí aj pripustia, že komunizmus morálne zmrzačil Rusov, ale napriek tomu sa cítia povolaní a vyvolení viesť a spasiť svet.“

Takéto osobné úprimné svedectvo iste nemožno hodiť za hlavu, ale vidím ten problém širšie. Pretože existuje aj americký pocit vyvolenosti a predurčenosti založený na kalvinizme, ktorý je koreňom najväčších protestantských denominácií v USA. Práve ten ich inšpiroval k názoru, že Indiáni sú akísi Amalekiti, ktorých sa treba zbaviť, alebo poslať do rezervácií. Môj syn precestoval celý Blízky a Stredný východ a všade sa ho najprv pýtali, či nie je Američan – a keďže nie je, všetko bolo v poriadku. Ten pocit výnimočnosti a predurčenosti je u rôznych kresťanov rôzny a u moslimov ešte mimoriadnejší. Nemali by sme nikdy zabúdať na Kristove slová, že kráľovstvo Božie sa nám môže vziať a dať národom, ktoré budú prinášať konkrétnejšie ovocie... (Matúš 21, 43).

Vlado Gregor

::

Rozhovor s autorom: Pasia z hľadania pravdy.