Rozvažovanie o živote

Fiodor M. Dostojevskij: Diablom posadnutí

Bratislava, Ikar, 2003

Literárne dielo Fiodora Michajloviča Dostojevského (1821–1881) vyrylo hlbokú brázdu do umenia a filozofie. Najmä jeho veľké románové skladby (Zločin a trest, Idiot, Bratia Karamazovovci) si zaslúžia pozornosť a obdiv. Podľa literárneho vedca Andreja Červenáka „každý Dostojevského román znamená neopakovateľnú myšlienkovú a estetickú kvalitu“. V tomto rámci zaujíma osobitné a výnimočné miesto román Diablom posadnutí.

Dostojevskij bol v mladosti ovplyvnený ideami utopického socializmu. Ako člena Petraševského krúžku ho odsúdili na smrť a až tesne pred popravou mu trest zmenili na štvorročné galeje. Táto skúsenosť, v istom zmysle prežitie vlastnej smrti, mu zrejme umožnila vidieť a chápať veci inak a vnikať až do ich podstaty. Pochopil, že cesta vzbury, sociálnych experimentov, budovania pozemského raja nikam nevedie, respektíve vedie k zlu: neobmedzená sloboda sa mení na neobmedzený despotizmus.

Román vznikal v rokoch 1871–72 a bol inšpirovaný skutočnou udalosťou – politickou vraždou medzi anarchistami. Dostojevskij už vtedy videl príbuznosť, vnútornú prepojenosť liberalizmu a socializmu. Obe ideológie vyrastajú z ateizmu, Bohočloveka chcú nahradiť človekobohom. S tým súvisí ďalšia pozoruhodná myšlienka vyjadrená v knihe: Ak sa má začať vzbura, rozhodne sa musí začať ateizmom.

V románe nachádzame pestrú galériu postáv, od čistých charakterov až po ľudí posadnutých diablom, ktorí sa úplne vložili do služieb zla. Ich psychologické vykreslenie je vynikajúce, čitateľ vníma živosť a umeleckú pravdivosť príbehu. Ústrednou postavou je Stepan Trofimovič – človek nie vyslovene zlý, a predsa nepriamo plodiaci zlo svojou nerozhodnosťou, kompromisníctvom, príživníckym spôsobom života.

Spomeňme ešte inžiniera Kirillova (hoci každá Dostojevského literárna postava by si zaslúžila osobitnú zmienku). Kirillov dospel k tomu, že ako ateista je povinný zastreliť sa, vziať si život, aby tak naplnil svoju ideu. Uvažoval takto: Boh je nevyhnutný, ale ak niet skutočného Boha, bohom je človek. Ak vo svete nepanuje Božia vôľa, tak všetko je ľudská vôľa – „všetko je moja vôľa, a ja som povinný prejaviť svojvôľu“.

Jeden z našich znalcov a prekladateľov Dostojevského diela Valerij Kupka napísal: „Dostojevskij veľa vedel, a ešte viac sníval, ešte viac veril.“ Z poznania, snívania a viery vyrastá umenie, ktoré nie je samoúčelné, nie je zamerané len na krásu, respektíve na jej popieranie, ale spája krásu s dobrom a pravdou. Tak je to aj u Dostojevského – hoci často vykresľoval temné stránky života, kládol vždy dôraz na etické hodnoty, pričom etický ideál videl v obetovaní sa pre dobro, vo vedomom a slobodnom podriadení sa tomu, čo prospieva jednotlivcovi i spoločenskému celku.

Recenzované vydanie románu (v preklade Viery Hegerovej) je opatrené doslovom Václava Černého, napísaným v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. V časoch socializmu bol pohľad na veľkého ruského autora povinne skreslený, predmetný doslov je však napriek tomu zaujímavým čítaním. Černý okrem iného približuje okolnosti , za ktorých román Diablom posadnutí vznikol: bol napísaný v nesmiernom chvate, „priam vychrlený“, z čoho vyplývajú isté formálne nedostatky. Literárne dielo však treba vnímať ako celok, ktorého vnútornú logiku určuje mravný a estetický ideál, vložený doň autorom. V tomto prípade sú formálne pochybenia vyvážené pôsobivosťou výpovede, presvedčivým psychologizmom a myšlienkovou hĺbkou. Sám autor si to uvedomoval, nad rozpísaným románom si povzdychol (ako to zostalo zachované v jeho korešpondencii): „Nech je z toho hoci pamflet, ale vyslovím sa!“ 

Ján Maršálek

(Recenzia bola pôvodne publikovaná v časopise VOX.)

::

Čítajte s nami:

To kozmické (básne Teofila Klasa)

Epištola o Diablových elixíroch (nad románom E. T. A. Hoffmanna)

Delikatesy (poviedka Roberta Hakalu)