Slovo na nedeľu (39)

Ako šiel a blížil sa k Damasku, zrazu ho zalialo svetlo z neba. Padol na zem a počul hlas, ktorý mu hovoril: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“

(Sk 9, 3–4)

Niekedy je potrebný „zázrak“, alebo nejaká nevysvetliteľná udalosť, aby človek pochopil, že jeho doterajšie konanie je zlé a že mal by sa zmeniť. Presne taký prípad sa stal  mladému mužovi – Šavlovi, ktorý bol horlivým prenasledovateľom kresťanov. Môžem napísať, že ich doslova nenávidel a najradšej by ich všetkých vyvraždil, pozabíjal...

Šavlova nenávisť voči prívržencom Pána Ježiša bola taká silná, že sa stal známym a najmä obávaným u všetkých kresťanov. Na Šavlových rukách bola krv. Jeden deň sa náhle všetko zmenilo. Zasiahla Božia moc a – zo Šavla sa stal úplne iný človek. Zmenil sa od základov. To, čo tak nenávidel, stalo sa jeho celoživotnou láskou a náplňou.

Priblížme sa ešte bližšie k tým veršom. Najprv treba vyvrátiť obraz, ktorý poznáme – Šavol nešiel na koni a teda ani z neho nespadol. V Písme čítame: „ako šiel a blížil sa k Damasku,“ nie je tu ani zmienka o zvierati. Neskôr je uvedené: „padol na zem,“ čo tiež nedokazuje rozšírenú verziu, že Šavol spadol z koňa. Nie je to však podstatné, ako sa Šavol pohyboval (cestoval), najdôležitejšie sú slová: „zrazu ho zalialo svetlo z neba.“ Nie je napísané „blesk“, ale „svetlo z neba“ – čiže niečo tajomné, mystické, nadprirodzené. A najdôležitejší je hlas, ktorý mu hovoril: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“

Predstavte si, čo asi prežíval v tej chvíli Šavol? Naľakal sa, alebo to prijal bez nejakej ujmy?  Myslím, že v prvom momente ostal prekvapený, ale pokojný, pretože sa opýtal: „Kto si, Pane?“ Odpoveď už musela byť pre neho šokujúca: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ.“ Náš Pán mu povedal nielen svoje meno, ale doplnil aj – ktorého ty prenasleduješ. Viete si predstaviť ten šok? Zrazu počuje meno toho, ktorého nenávidí a prenasleduje, a navyše, Ježiš mu ešte pripomenie jeho smutnú a tragickú úlohu, ktorú doteraz zohrával.

Šavol musel byť zdesený a určite nechápal, čo sa s ním deje. Možno si  myslel, že sa mu to „sníva“, ale nasledujúce minúty ho uviedli do reality. Dostáva príkaz od samého Ježiša: „Ale vstaň, choď do mesta a povedia ti, čo máš robiť“ (Sk 9, 6). V tom momente Šavol musel premýšľať, ako sa má zachovať. Je možné, že sa najprv chcel tej úlohy vzdať, ale Pánova sila z neho urobila iného človeka... Šavol sa mení na Pavla a začína sa jeho veľké dobrodružstvo a veľmi ťažká úloha – šíriť Pánove slová do celého sveta: „Šavol vstal zo zeme, otvoril oči, ale nič nevidel. Vzali ho teda za ruku a zaviedli do Damasku“ (Sk 9, 8).

Ďalší Pavlov život je nám známy. Všetci, čo počúvali, žasli a vraveli: „Nie je to ten, čo v Jeruzaleme prenasledoval tých, čo vzývali toto meno? A neprišiel sem na to, aby ich v putách odviedol k veľkňazom?“ (Sk 9, 21).

Prečo o tomto príbehu píšem? Zaujímajú ma dva dôležité fakty. Prvý: Prečo si Pán vybral človeka, ktorý nenávidel jeho prívržencov? Viem, Pán dokáže obrátiť každého hriešnika a do každej duše vie zasiať semienko lásky. Preto si myslím, že práve z tých najväčších hriešnikov, ktorých si Pán priklonil k sebe, tak práve z nich má najväčšiu radosť. Radosť a potešenie! Druhý fakt, resp. otázka: Ako by sme my zareagovali na takú istú výzvu? Hoci my Pána neprenasledujeme, sme však často slepí. Slepí a hluchí. Išli by sme do celého sveta, podstúpili by sme také neuveriteľné strádanie ako Šavol a šírili by sme Pánove slová navzdory všetkým prekážkam?

Robert Hakala

::

Predchádzajúce: Slovo na nedeľu (38)

::

PriestorNet patrí ľuďom súcim na slovo, rozhľadeným a kultivovaným...
Staňte sa jeho priaznivcom: podrobnejšie informácie.