Veľký Fidel a jeho ostrovný svet

Rozhovor s aktívnym novinárom „na odpočinku“ Jánom Puchovským

Ján Puchovský na televíznej obrazovke
(divácka snímka)

Karol Dučák: Janko, začnime náš rozhovor už tradičným spôsobom. Môžeš sa aspoň stručne predstaviť našim čitateľom?

Ján Puchovský: Krásnu slovenskú pieseň „Čože je to päťdesiatka“ som si na narodeniny zaspieval pomaly pre štvrťstoročím, presnejšie piateho júna pred dvadsiatimi tromi rokmi. Kto ovláda základy aritmetiky, ľahko si zráta, že som naozaj senior novinár, ale ja k tomu rád dodávam, že s prívlastkom aktívny, a okrem toho našťastie v úvodzovkách,  so slovným spojením v podtitulku „na odpočinku“. Lebo naozaj neodpočívam, ešte stále naopak spolupracujem s denníkom Hospodárske noviny, pre ktoré na kľúč dodávam prílohu Recyklácia a individuálne články z prostredia zamestnávateľov, kde som v Asociácii zamestnávateľských zväzov a združení (AZZZ) SR pred odchodom do dôchodku robil tlačového tajomníka. Ako novinár som pôsobil v pozícii redaktor a riadiaci pracovník v Česko-slovenskom rozhlase, v Česko-slovenskej televízii (ČST) a po roku 1989 v printových médiách Hospodárske noviny (HN) a Pravda. 

Prílohu Recyklácia v HN robím doteraz, a nie náhodou. Vyštudoval som totiž Chemicko-technologickú fakultu SVŠT v Bratislave, ale – dodám hneď – počas práce v Slovenskom rozhlase som absolvoval aj postgraduálne štúdium žurnalistiky na FF UK v Bratislave a postgraduálne štúdium propagácie v zahraničí na FF UK v Prahe. V  rokoch 1985–1988 som bol spravodajcom ČST pre Latinskú Ameriku so sídlom v Havane. Po odchode z ČST v roku 1990 som pracoval na OZ KOVO. Absolvoval som tiež jednoročné prípravné štúdium obchodnej diplomacie na Inštitúte zahraničného obchodu  a vzdelávania pri Ministerstve hospodárstva SR. Aj vďaka tomu som sa na prelome rokov 1992–93 zúčastnil na šesťmesačnom študijnom pobyte manažérov z krajín strednej a východnej Európy a Latinskej Ameriky, ktorý organizoval Inštitút zahraničného obchodu (ICEX) v Španielskom kráľovstve. Hovorím po španielsky, anglicky, nemecky a rusky.

K. Dučák: Aká bola tvoja cesta k povolaniu novinára?

Ján Puchovský: Zložitá. Vyrástol som v skromných pomeroch na Hornej Nitre v jednoduchej rodine robotníka a zároveň v obci, ktorá mala silné religiózne tradície. Vo dvore, kde som prežil šťastné detstvo, sa tiesnilo päť rodín so šestnástimi deťmi. Vôbec  mi to vtedy nepripadalo divné. Bola to škola života, z ktorej čiastočne aj vďaka minulému systému vzišlo päť inžinierov, viacero maturantov gymnázia a priemysloviek, učňoviek, a dokonca jeden kňaz. No žiadny novinár, jednoducho nebolo to v tradícii. Jeden bratranec bol elektrotechnický, druhý strojársky, a to, že ja som bol chemický inžinier, sa považovalo za samozrejmé. Ale ako sa ukázalo neskôr, pre mňa nebolo. Bol som, ako sa vraví, intelektuálne „šmrncnutý“, veľa som čítal, koketoval s herectvom, a mal aj literárne ambície, takže bolo len otázkou času, kedy sa to prejaví. A keď som začiatkom 70. rokov minulého storočia dostal príležitosť zúčastniť sa konkurzu na miesto redaktora do Bratislavského zvukového denníka Slovenského rozhlasu, úspešne som ju využil. Stal som sa novinárom telom i dušou na celý život, a posilnil som to aj štúdiom žurnalistiky. Pracoval som v rozhlase, televízii, v printových médiách, i ako tlačový tajomník. 

K. Dučák: Ako si sa dostal na Kubu? A prečo práve Kuba?

Ján Puchovský: Bola to svojím spôsobom náhoda. V čase, keď som robil v rozhlase vedúceho redakcie vzdelávania dospelých, pripravovali sme v období tzv. normalizácie – dnes by sa patrilo dodať čuduj sa svete – v rámci jazykového vzdelávania kurzy nie ruského, ale anglického a španielskeho jazyka. Keďže som mal vzťah k jazykom a vtedy som už hovoril po nemecky, čiastočne i po anglicky a rusky, žiadalo sa mi pridať k tejto výbave i niektorý z románskych jazykov. Rozhodol som sa pre španielčinu a začal som chodiť do jazykovej školy na hodiny Dr. Chovancovej, ktorá bola autorkou scenárov našej relácie španielčiny.  Dodnes si pamätám slova vtedajšieho riaditeľa rozhlasu Kováča, ktorý mi vtedy osobne pri náhodnej návšteve našej redakcie prorocky predpovedal: španielčina má veľkú budúcnosť. Neviem, čo ho k tomuto úsudku viedlo – bolo to totiž v období po Pinochetovom prevrate v Chile, nastolení diktatúr v Argentíne, Paraguaji, Uruguaji a v Brazílii, aj v Strednej Amerike. No v mojom prípade sa to ukázalo byť vešteckou prognózou. Keď totiž o desať rokov neskôr – to už som pracoval v televízii – končilo obdobie pôsobenia spravodajcu ČST v Latinskej Amerike so sídlom v Havane Alexandra  Petrželku, vznikla otázka, kto ho nahradí. Írečitý šéf zahraničnej redakcie ČST a osobnosť vtedajšej obrazovky Jiři Jambor na porade nečakane vystrelil: „Do prdele, kdo tady mluví španělsky?“ Skromne som sa prihlásil, že mám síce za sebou štyri ročníky jazykovej školy, ale pochváliť sa, že hovorím dobre po španielsky, by bola odvaha. „Zaplatíme ti súkromného učiteľa, to sa doučíš,“ povedal mi vtedy. Mýlil sa len v tom, že do aktívnej polohy ovládania jazyka ma nedostal učiteľ, ale vynikajúca španielčinárka, docentka Lenghardtová z Ekonomickej univerzity v Bratislave.  Nezáviselo to, pochopiteľne, len od neho, a chvíľu trvalo, než to schválilo vedenie televízie a stranícke orgány pre médiá, ale stalo sa napokon realitou, že od 1. augusta 1985 som začal oficiálne pôsobiť ako spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku so sídlom v Havane. 

Na kubánskej pláži Guarda la vaca

K. Dučák: Nedávno prebehli v tlači správy o oslavách deväťdesiatych narodenín Fidela Castra. Tento legendárny kubánsky vodca je väčšinou vnímaný v extrémoch. Jedni ho zvelebujú, iní zatracujú. Nerobme si ilúzie, Castro určite nebol ideál. Aj z pohľadu katolíkov musíme uznať, že to nebol žiaden anjel. Nežil vo vzornom manželstve a neboli mu cudzie typické ľudské neresti. Napriek tomu je však nesporné, že pre svoj ľud urobil veľa pozitívneho. Veď ak porovnáme jeho vládu s predchádzajúcim režimom diktátora Batistu, ktorý bol rajom mafie, korupcie a prostitúcie, musí byť každému súdnemu človeku jasný nesporný pokrok Castrovej Kuby, a to aj pri všetkých jej nedostatkoch. Ty si Castra poznal osobne. Aký to bol človek?

Ján Puchovský: Povedať, že som Fidela Castra poznal osobne, je možno trošku nadsadené. Ako zahraničný spravodajca ČST, pôsobiaci na Kube, som síce mal príležitosť zúčastňovať sa v Palacio de las Convenciones v Havane pravidelných tlačových konferencií pre novinárov, kde vystupovali poprední predstavitelia kubánskych straníckych a štátnych orgánov vrátane Fidela Castra, no neodvážil by som sa tento druh kontaktov označiť s prívlastkom „poznať osobne“. Vari najbližšie som sa v jeho osobnej blízkosti pohyboval ani nie tak v Havane, ako na ostrove Islade Juventud, kde zvykol čas od času sprevádzať významnejších zahraničných hostí. Tak som sa v jeho fyzickej prítomnosti spolu s ďalšími akreditovanými novinármi na doslova zopár metrov ocitol napríklad v priestoroch slávnej väznice, v mieste jeho nedobrovoľného pobytu ako mladého revolucionára, odkiaľ vzišlo slávne vyhlásenie: La historia me absolverá. 

Fidelovu charizmu som mal možnosť na Ostrove mládeže osobitne vnímať pri jeho vtedajšom stretnutí v univerzitnom centre s africkým študentmi. Jeho spontánnosť a bezprostrednosť  vyvolávali prirodzený ohlas, ktorému sa nedalo ubrániť. Alebo keď som ho počúval štyri hodiny v Teatro Carlo Marx hovoriť o aktuálnej situácii v krajine. Malo to doslova dejovú líniu a gradovalo to tak, že ste sa nenudili ani minútu. V prenesenom a obraznom zmysle slova som sa takpovediac do jeho intímnej rodinnej blízkosti dostal pri reportážnej ceste do provincie Oriente, kde sa neďaleko Santiaga de Cuba nachádza známe pútnické miesto s bazilikou Santuario Nacional de Nuestra Señorade la Caridad del Cobre. V miestnom múzeu mi jeho nenápadná sprievodkyňa ukázala z jej pohľadu najvzácnejší a unikátny exponát – agnusok Panny Márie, ktorý pochádzal od matky Fidela a Raúla Castra. Obetovala ho Matke Božej s prosbou, aby chránila na nebezpečnej ceste životom jej synov revolucionárov, ktorí v tom čase vyvíjali činnosť proti diktátorovi Battistovi v Sierra Maestra. Tento skromný pliešok mi o rodinnom  zázemí veľkého revolucionára povedal viac ako tucty odborných kníh. Vplyv bohabojnej matky bol majákom, ktorého svetlo splývalo s iskrou vitality otca, pochádzajúceho zo skromných pomerov v španielskej Galícii. Ani to, že sa na Kube z obyčajného vojaka Španielskeho kráľovstva vypracoval na latifundistu, nepoznačilo jeho synov natoľko, aby zabudli na posolstvo chválospevu Magnificat a jeho sociálny odkaz.

Nie náhodou to vnímam tak, že imanentný náboženský cit je u Fidela a najmä u Raúla prítomný viac, ako si kto z nás vôbec vie predstaviť, a to bez ohľadu na fakt, že Fidel viackrát verejne prezentoval svoj ateizmus. V čase, keď som pracoval na Kube ako spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku, som bol svedkom toho, že si napriek týmto svojím známym postojom  našiel čas desiatky hodín, do dlhej noci, besedovať s brazílskym dominikánom Frei Bettom o otázkach viery. Otvorená výmena názorov dala podnet na vydanie brilantnej knihy pod názvom Fidel a náboženstvo, v ktorej so záujmom listujem dodnes tak často, že dostala podobu šalátového vydania. Vyjadril v nej svoju úctu k fenoménu viery v Latinskej Amerike a k teológii oslobodenia. Mne osobne to hovorí veľmi veľa, lebo som v rámci svojich spravodajských povinnosti pravidelne chodil do Nikaraguy, kde mali ľavicové prúdy a teológovia oslobodenia veľmi blízko k sebe, čo som mohol sledovať obrazne povedané v priamom prenose. Viacerí z nich boli ministrami v sandinovskej vláde. Celkovo sa dá povedať, že veriaci ľavicoví politici sú v Latinskej Amerike osobitným fenoménom. K viere sa hlásil napríklad Hugo Chávez. Patria k ním aj ďalší prezidenti v regióne: nikaragujský Daniel Ortega, salvadorský Salvador Sánchez Cerén, ekvádorský Rafael Correa, bolívijský Evo Morales či bývalá paraguajská hlava štátu Fernando Lugo.

Rád by som ešte spomenul ďalší moment, ktorý nám často uniká. Už v tom čase bolo komunistické vedenie Kuby veľmi tolerantné voči tým svojim členom strany, ktorí boli veriaci. V 90. rokoch sa dokonca dostalo do stanov Komunistickej strany Kuby, že vzťah k viere je súkromnou záležitosťou každého jej člena, a nemá vplyv na jeho postavenie v strane a v spoločnosti. V tomto smere preto neprekvapuje, že sa veľmi zlepšili aj oficiálne vzťahy vedenia krajiny s Vatikánom, čo vyvrcholilo návštevami pápežov: Jána Pavla ll., neskôr Benedikta XVI. a Františka v Havane. Fidel sa stretol so všetkými tromi velikánmi Katolíckej cirkvi. S prvým z nich ešte ako najvyšší predstaviteľ krajiny, ktorý sa po dlhých rokoch špeciálne pri tejto príležitosti objavil na verejnosti  nie vo svojej typickej vojenskej uniforme, ale v civilnom odeve. S Benediktom i Františkom po svojom odstúpení z najvyšších straníckych a štátnych funkcii v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu už síce  komunikoval en ako súkromná osoba, ale stále významná osobnosť svetovej politiky s vysokou kredibilitou.

Všetko to svedčí o nanajvýš korektných vzťahoch predstaviteľov kubánskeho štátu i celej spoločnosti k cirkvi. Z tohto dôvodu pokúšať sa rozohrávať politické vášne a napätie v spoločnosti prostredníctvom katolíckeho disentu, čo podporovali aj u nás niektorí predstavitelia KDH, či organizácie typu Človek v ohrození a Nadácia Pontis –  nemá na Kube podľa mňa šancu na úspech. Rovnako to platí aj o vytváraní negatívneho obrazu Fidela ako lovca žien – „mača“, čo skôr patrí do bulvárnych médií. Isteže nebol vo vzťahu k ženám vzorom, čo by sa skôr dalo povedať o jeho bratovi Raúlovi, no prísne vzaté, muži tohto typu v hispanofónnom svete nie sú žiadnou výnimkou.

Fidelova posteľ vo väzení

K. Dučák: Mal Fidel podporu obyvateľstva krajiny? Alebo možno jeho vládu jednoznačne označiť za vládu teroru?

Ján Puchovský: Špekulatívnych úvah tohto typu, najmä v západných médiách, je množstvo. Veľa z nich sa zaoberá najmä potenciálnymi možnosťami, smerujúcimi k zvratu po smrti Fidela Castra. Najväčšou slabinou týchto úvah je to, že prezentujú Kubu ako krajinu, ktorú ovláda „diktátorská klika“ bratov Castrovcov. Po prvé, propagandistické klišé o diktatúre na Kube nie je pravdou. Opiera sa o kritiku systému jednej strany, ktorý sme zažili aj my. Ten síce potláča možnosť politickej súťaže v západnom ponímaní, ale porovnávať ho so skutočnými diktatúrami, vládnucimi v Latinskej Amerike – s desať tisícami mŕtvych, ako tomu bolo v Chile, Argentíne a Paraguaji či v Somozovej Nikarague, v Salvadore, Guatemale, ako aj v ďalších krajinách – to nie je seriózne. Po druhé, nie je to len o Castrovcoch. Tak Fidel, ako aj Raúl, majú prirodzenú charizmu. Nie všetci ich milujú, ale to, že Kuba pod ich vedením už viac ako pol storočia dokáže vzdorovať najsilnejšej krajine sveta, je zdrojom takej hrdosti jej obyvateľov, ktorej my nedokážeme  rozumieť. Kubánci sú hrdí aj na svoje zdravotníctvo, školstvo a sociálne vymoženosti.

K. Dučák: Aká je mentalita Kubáncov?

Ján Puchovský: Kubánci sú otvorení, vzdelaní, bystrí, kritickí a vtipní. Málokde si vypočujete toľko vtipov na vlastný účet ako tam. Nemajú strach, že prídu o prácu a nebudú môcť splácať svoje hypotéky, ako sa môže stať  v prípade mnohých mladých ľudí u nás, keď by si na svojich pracoviskách príliš pustili ústa na „špacír“. Je to svojím spôsobom výraz skutočnej slobody. Ľudia sú priateľskí a srdeční, nestretnete sa tam s ponižujúcou biedou, ako napríklad v Guatemale a v niektorých ďalších krajinách Strednej Ameriky, ktoré som osobne navštívil. Na Kube je život väčšiny obyvateľov z pohľadu bohatstva možno skromný, ale dôstojný. Inak povedané, zo skromného domca s palmovou strechou na kubánskej dedine vám vyjde nablýskaná krásavica, že vám srdce stisne. Obávam sa len, že silnejúca komercializácia života na Kube a zvýšený záujem cudzincov o príťažlivé Kubánky, môže mať aj negatívne dôsledky.

S africkými študentkami na Kube

K. Dučák: Nedávno sa po desaťročiach konsolidovali vzťahy medzi USA a Kubou. Otvára to nové možnosti rozvoja kubánskej ekonomiky? Aké perspektívy tu vidíš?

Ján Puchovský: Nepreceňoval by som príliš tento nový moment vo vzťahoch Kuby a USA. Určite zohrá svoju úlohu, ale chvíľu to potrvá. Mnohí Kubánci sa totiž v uplynulých desaťročiach so socializmom identifikovali. Systém má však aj svojich odporcov – organizovaný disent, ktorý má masívnu podporu USA a západných krajín. Prísne vzaté, úplne nevylučujem možnosť, že sa tento vplyv v rámci kyvadla dejín a túžby poznať nepoznané, raz prejaví. Prekvapilo ma, že sa tak nestalo v rokoch rozpadu socialistického systému, keď sme Kubu prestali podporovať, čo malo za následok veľké ekonomické problémy. Skôr ale predpokladám, najmä ak nedôjde k zásadnému zvratu vo Venezuele, že Raúl pripraví krajinu na prechod k sociálno trhovej ekonomike. Nechcem tým povedať, že bude priam čínskeho typu, ale v istom zmysle sa jej bude usilovať podobať, pozdvihne ekonomickú úroveň krajiny a oslabí argumenty terajších odporcov.

K. Dučák: Z toho, čo hovoríš, vyzerá to tak, že Kuba je tvojou „srdcovou záležitosťou“. Považuješ informácie v našich či českých médiách o dianí na Ostrove slobody za objektívne, pravdivé a vyvážené?

Ján Puchovský: Kuba je naozaj mojou srdcovou záležitosťou a ako to už v živote chodí, to čo máte radi máte tendenciu vnímať vždy z tej krajšej a lepšej strany. Otvorene sa priznávam – taký je aj môj vzťah ku Kube a jej ľudu. Žičlivý obraz o Ostrove slobody som preto vo svojich reportážach vytváral rád a celkom úprimne. Určite bol občas krajší ako komplexná realita života tejto krajiny, v ktorom sa našli aj tienisté stránky. Rozhodne to však neboli veci zásadného významu, aké som mohol pozorovať v iných krajinách Latinskej Ameriky, ktoré som na svojich reportážnych cestách v tomto teritóriu navštívil. Nie sú tam také ostré kontrasty bohatstva a biedy ako povedzme v Mexiku, Paname, Lime a inde v mestách, na okraji ktorých sú celé štvrte postavené z plechu a „papendeklov“, bez vody a hygieny. To na Kube neexistuje. Nehovorím, že na Kube je všetko v poriadku, a dalo by sa veľa hovoriť o slabinách systému, ktorý sme mali možnosť dôverne poznať 40 rokov. Ten systém mal však najmä v sociálnej oblasti veľa pozitív, ktoré som za štyri roky pôsobenia v tejto karibskej krajine mohol vidieť. Keď potom sledujem negatívny obraz, ktorý o dnešnej Kube vyvoláva slovenská a česká publicistika, je mi to dosť ľúto. Až na vzácne výnimky sú totiž informácie o Kube skreslené a neobjektívne. 

S chlapcami z Matagalpy v Nikarague

K. Dučák: Aké je v tomto zmysle postavenie Fidela a koniec koncov samotnej Kuby v očiach ľudí z krajín Latinskej Ameriky a Karibiku?

Ján Puchovský: Napriek vyše polstoročia trvajúcej  snahe najmocnejšej krajiny sveta – Spojených štátov amerických – o izoláciu Kuby a diskreditáciu jej vodcu, má „ostrovný svet Fidela“ v porovnaní s veľkosťou tejto karibskej krajiny nepochybne oveľa významnejší dosah v očiach väčšiny Latinskoameričanov, ako by mu malo prirodzene patriť. Autorita castrovskej Kuby v krajinách Latinskej a Strednej Ameriky a v karibskom svete kulminovala v minulom desaťročí, keď sa politická mapa kontinentu najmä vďaka charizmatickým vodcom, ako Chávez, Lula, Kirchnerová, Correaa Morales,výrazne zmenila do ružova. Dá sa tak povedať, že titulok „Veľký Fidel a jeho ostrovný svet“, ktorý by mohol evokovať istú osihotenosť, v  tomto zmysle nezodpovedá realite. Kuba i Fidel majú osobitne v ľavicových kruhoch Ameriky veľké uznanie a autoritu. Aktuálne sa kyvadlo politických nálad síce čiastočne otáča, ale príklad Fidela, ktorý dokázal, že sa dá reálne vzoprieť mocnosti číslo jeden a usilovať sa o sociálne spravodlivý štát, je naďalej inšpirujúca.

K. Dučák: Skús si zaprorokovať... Aký bude vývoj na Kube v najbližšom desaťročí?

Ján Puchovský: Prognostické analýzy osobitne západnej proveniencie dlhodobo forsírujú koncepcie, podľa ktorých je spoločenský systém na Kube na hranici udržateľnosti, a je len otázkou pomerne krátkeho času, kedy sa, podobne ako u nás, rozpadne. Už pred štvrťstoročím, keď som ako publicista pôsobil v Latinskej Amerike, to mala byť pomerne blízka realita. Priznám sa, sám som bol náchylný považovať túto možnosť za veľmi pravdepodobnú najmä v prvej polovici 90. rokov, keď došlo k rozpadu svetovej socialistickej sústavy a zrušeniu pomoci Kube zo strany rozpadajúceho sa Sovietskeho zväzu a bývalých socialistických krajín. Nestalo sa tak, čo je podľa mňa malý zázrak. Treba tiež brať do úvahy celkový vývoj v krajinách Latinskej Ameriky a Karibiku, ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil dnes už zosnulý Hugo Chávez. Politické smerovanie sa  vo väčšine z nich výrazne vychýlilo doľava a veľmi posilnilo autoritu Kuby na latinskoamerickej politickej scéne i v jej nadštátnych inštitúciách. Zadný dvor USA sa – s výnimkou Kolumbie, Panamy a zopár ďalších krajín – značne vymkol spod kontroly.

Nepochybujem o tom, že stratégovia tejto svetovej mocnosti sa v budúcnosti – ako o tom svedčia súčasné pohyby v Argentíne, v Brazílii a vo Venezuele – pokúsia zvrátiť tento vývoj, ale určite pritom rátajú s ťažkosťami. Od toho sa budú čiastočne odvíjať aj pomery na Kube. Silnie súkromný sektor a štát sa nezrieka svojich regulačných funkcií či vlastníctva rozhodujúcich hospodárskych subjektov. Úspešne sa rozvíja najmä turistický ruch. Dá  sa tu hovoriť o istej forme socialistickej trhovej ekonomiky. Medzičasom sa tiež profilujú noví politickí vodcovia krajiny z generácie dnešných päťdesiatnikov. Nepredpokladám podobný vývoj na Kube ako u nás – ich ľudia náš systém a jeho úskalia pozorne študujú a môžu sa vyhnúť našim chybám. Naozaj to možno bude socializmus 21. storočia, kde bude mať svoj nezanedbateľný vplyv i súkromný sektor. Je to predstava, o ktorej snívajú aj v iných krajinách Latinskej Ameriky. Cesta k nej však určite nebude jednoduchá ani ľahká.

K. Dučák: Ďakujem za rozhovor.

Snímky: archív Jána Puchovského.

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.