Bol vznik islamu inšpirovaný Satanom?

Karol Dučák

Islam ako nové náboženstvo vstúpil do dejín ľudstva v 7. storočí. Jeho zakladateľom bol Mohamed (570–632), kupec arabského pôvodu, ktorý trávil veľa času náboženským rozjímaním a často sa uchyľoval do horskej jaskyne neďaleko Mekky, kde vykonával duchovné cvičenia. Podľa moslimskej tradície od roku 610 začal Mohamed (označovaný aj ako Muhammad) prijímať Božie zjavenia prostredníctvom archanjela Gabriela, ktorý v týchto zjaveniach označil Mohameda za Proroka, Božieho posla. (Poznámka č. 1)

Spočiatku sa Mohamed zveroval so svojimi zjaveniami len manželke Chadídži a niekoľkým dôverným priateľom. Až keď dostal v roku 612 príkaz zverejniť svoje zjavenia, začal realizovať svoje poslanie. V počiatočnom období na základe svojich vízií zdôrazňoval moc a milosrdenstvo Alaha, ktorý stvoril človeka. Dáva do protikladu pominuteľnosť všetkého bytia s večnosťou Stvoriteľa. Druhou témou jeho kázní bola bezprostredná blízkosť súdu a vzkriesenia mŕtvych. V Koráne sa okrem iného píše, „že Boh vzkriesi tých, ktorí sú v hroboch“ (22:7). V tomto období Mohamed rozvíjal hrôzostrašné opisy konca sveta. Neveriaci budú odsúdení na muky pekla, no na veriacich čaká blaženosť v nebi. (Poznámka č. 2)

Pritom primárnym cieľom Mohameda paradoxne ani nebolo vytváranie nového náboženstva, ale – ako uvádza historik a filozof náboženstva Elliade – Mohamed chcel „jednoducho ,prebudiť´ svojich spoluobčanov, presvedčiť ich, aby uctievali výlučne Alaha, ktorého už uctievali ako stvoriteľa neba a zeme a záruku úrodnosti (29:61–63); vzývali ho v čase kríz a veľkých nebezpečenstiev (29:65; 31:31; 17:69) a prisahali ,pri Bohu prísahami najslávnostnejšími´ (35:42; 16:38)“. (Poznámka č. 3)

Mohamed podľa Hrbeka dokonca dlhú dobu sám nevedel, že vytvára nové náboženstvo, pretože v tomto období považoval svoje učenie za totožné s predchádzajúcimi monoteistickými systémami, judaizmom a kresťanstvom, no postupne ho stále viac osamostatňoval a rozvinul celý rad čŕt, vďaka ktorým sa islam stal s konečnou platnosťou novým náboženstvom. (Poznámka č. 4)

Vznik islamu podnietil celý rad subjektívnych, ale aj objektívnych faktorov, bez znalosti ktorých nie je možné pochopiť pomerný rýchly rast prívržencov a nebývalý územný rozmach islamu.Do istej miery mu napomohlo aj zlyhanie kresťanstva v čase života Mohameda, predovšetkým absencia arabského prekladu Biblie, politické rozdelenie blízkovýchodných kresťanov a ich sektárstvo, ako to autor tejto štúdie dokumentoval v inom svojom článku. (Poznámka č. 5)

Politicky i nábožensky rozdelené kresťanstvo na Blízkom východe ani arabský polyteizmus nemohli byť predpokladom pre naplnenie ambícií Mohameda, preto hľadal vlastnú cestu. Uctievanie Alaha, ktoré požadoval Mohamed, nebolo v tej dobe ničím novým. Samotný pojem Alah (uvádzaný aj ako Allah) je arabským ekvivalentom výrazu Boh. Mohamed nevytvoril etymologickú podobu tohto pojmu, ale prevzal ju z prostredia, v ktorom sa „už od starých dôb vyskytovalo poňatie o jednom najvyššom božstve, avšak v dosť vágnej forme a bez určitých predstáv o jeho moci a vlastnostiach. V názve Il (Ilu, Iláh, Ha-Iláh a pod.), ktorý je spoločný u všetkých semitských národov, sa sústreďoval pojem pôvodne mesačného božstva, zatiaľ čo slnečné božstvo (ženského rodu) nieslo názov Ilát (Iláhat, Ha-Ilát, al-Ilát). Iláh bez určitého člena bolo božstvo, zatiaľ čo al-Láh (=Alláh) s členom znamenal toto jediné božstvo. Predstava o jedinom bohu bola v Mekke i v západnej Arábii bežná, pretože Muhammad už vo svojich prvých vystúpeniach hovoril o Alláhovi, predpokladajúc jeho znalosť u svojich súkmeňovcov. Tí však ho mnohokrát stotožňovali s Bohom Kaʿby, Hubalom.“ (Poznámka č. 6)

Začiatočné obdobie islamu bolo pomerne pokojné. Prvými moslimami sa stali členovia Mohamedovej rodiny. Čoskoro však začali pribúdať noví prívrženci. Mohamed a jeho nasledovníci boli čoraz smelší a aktívnejší a začali ostro vystupovať proti modloslužobným praktikám. Miestni vodcovia videli v Mohamedovi a jeho prívržencoch hrozbu pre svoj výnosný hospodársky a náboženský systém, preto začali moslimov prenasledovať. Od tej doby bol často ohrozený nielen Mohamedov život, ale aj existencia islamu.

Keďže Mekka už nebola bezpečná pre prívržencov islamu, moslimovia na čele s Mohamedom utiekli v roku 622 z Mekky do Mediny. V Medine sa Mohamedov život výrazne zmenil. Preto sa Mohamedov život zvykne deliť na dve obdobia: obdobie mekkské, teda obdobie jeho života v Mekke, a obdobie medinské, teda obdobie pôsobenia v Medine.

Kým doposiaľ bol len tvorcom nového náboženstva, v Medine sa stal politickým a vojenským vodcom a duchovným radcom islamského hnutia. Mohamedovu cestu čoraz viac sprevádzalo násilie a vyvražďovanie protivníkov a aj preto Mohamed udržal pri živote nielen sám seba, ale aj nové náboženstvo, ktorého tvorcom a priekopníkom bol. Tak vstúpilo do dejín ľudstva s definitívnou platnosťou „nové náboženstvo, ktoré dostalo meno islam, čo znamená ,odovzdanosť Bohu´. Ten, čo sa podriaďuje Bohu a jeho vôli prostredníctvom islamu, sa nazýva moslim“. (Poznámka č. 7)

K úspechu predurčovali Mohameda nielen viaceré priaznivé vonkajšie okolnosti, ale aj isté osobné predpoklady. Ako uvádza Bučko, „Mohamed ponúkol Arabom monoteistické náboženstvo v ich rodnom jazyku, očistil ho od chaosu arabského polyteizmu a majstrovsky ho zakotvil v arabskej kultúre, navyše zjednotil arabské kmene bez zbytočných politických väzieb a pút. Toto bola jeho veľká prednosť“. (Poznámka č. 8)

Nové učenie sa spočiatku šírilo len ústnym podaním. K usporiadaniu Koránu do písomnej a knižnej formy došlo až po Mohamedovej smrti. (Poznámka č. 9)

Aj preto dostala neskôr islamská posvätná kniha názov Korán (arab. al-Qurʼán alebo Qurʼán). Slovo Qurʼán v preklade znamená prednášanie, recitovanie, prípadne čítanie. Je to slovesné podstatné meno, odvodené od slova quraʼa (prednášať, recitovať, čítať). Korán v tomto ponímaní predstavoval zbierku textov, zjavených Mohamedovi od Boha, ktoré Mohamed prednášal v priebehu viac ako dvadsiatich rokov prorockej činnosti. Slovo Qurʼán v tomto význame podľa Hrbka zrejme len kopíruje sýrske slovo qerjáná, quirjáná (lectio, čítanie, čítané). V arabčine nadobudlo slovo quraʼa význam „čítať“ až neskôr, a to pod vplyvom sýrčiny. (Poznámka č. 10)

Nové náboženstvo však malo prekvapivo veľa spoločných prvkov s kresťanstvom a judaizmom. Niektorí, zvlášť sekulárni vedci, dokonca vylučujú nadprirodzený pôvod Mohamedových zjavení a považujú islam za mechanickú kompiláciu dvoch predchádzajúcich monoteistických systémov, judaizmu a kresťanstva, ku ktorej Mohamed pridal svojské, špecifické prvky.Takéto postoje nachádzame napríklad u Martina Janečka, ktorý píše: „Podľa islamskej tradície sa Mohamedovi zjavil archanjel Gabriel a diktoval mu Bohom zjavený text Koránu. To je jedným z podstatných článkov moslimskej viery. Pohľad cudzieho nezaujatého historika je však iný. Ten vidí islam ako syntézu predchádzajúcich duchovných tradícií a mravných a spoločenských noriem. Syntézu originálnu a ucelenú, zodpovedajúcu potrebám arabských kočovníkov. Možno povedať, že islamská tradícia do značnej miery sama pripúšťa tento výklad. Islam sa pokladá za dediča judaizmu a kresťanstva.“ (Poznámka č. 11)

Tieto hypotézy nie sú celkom nereálne, pretože Korán natoľko kopíruje posvätné knihy židov a kresťanov, že sa takéto myšlienkové kombinácie doslova vnucujú.Európski orientalisti sa už dlhodobo venujú sledovaniu židovsko-kresťanských vplyvov na Mohameda a Korán. Keď v roku 1883 Abraham Geiger publikoval v Bonne svoj spis Was hat Mohammed aus dem Judenthume ausgenommen? (Čo prevzal Mohamed zo židovstva?), zdôrazňovali židovskí bádatelia predovšetkým starozákonný vplyv a islam sa im javil ako náboženstvo, pochádzajúce z pôdy „celkom presýtenej židovským učením. Naproti tomu kresťanskí orientalisti, prijímajúci predtým tézu o židovskom pôvode islamu, dospeli v 20. storočí k názoru, že Korán je omnoho viac závislý na kresťanstve a že i starozákonné príbehy sa dostali do Koránu prostredníctvom kresťanských (sýrskych) prameňov. Niektorí išli dokonca tak ďaleko, že prehlasovali islam iba za kresťanskú schizmu alebo jednu zo siekt, ktorých bolo na východe oddávna veľké množstvo; jeho osamostatnenie ako nezávislého náboženstva je údajne dielom náhody a neskoršieho politického vývoja“. (Poznámka č. 12)

Je nesporné, že Mohamed bol výrazne ovplyvnený kresťanstvom. Elliade okrem iného píše: „Je veľmi pravdepodobné, že na Muhammada dosť zapôsobili rozjímania, modlitby a meditácie niektorých kresťanských mníchov, o ktorých počul alebo ktorých stretol na svojich cestách. Jeden Chadídžin bratanec bol kresťan. Okrem toho do arabských miest prenikla odozva kresťanských kázní, či už ortodoxných, alebo sektárskych (nestorianské, gnostické), a boli tu známe aj myšlienky a praktiky Hebrejov.“ (Poznámka č. 13)

Často sa poukazuje na blízkosť niektorých prvkov islamu s nestorianizmom či rôznymi židovsko-kresťanskými gnostickými sektami. (Poznámka č. 14)

Mohamed podobne ako gnostici a doketisti popiera ukrižovanie a smrť Ježiša na kríži. Korán o Ježišovi doslova uvádza: „Oni ho ale nezabili a ani neukrižovali, len sa im tak zdalo... Boh ho zdvihol k Sebe (4:157–158).“ (Poznámka č. 15)

Mnohí učenci teda pokladali Mohameda za šikovného manipulátora a podvodníka, ktorý si pomocou vymyslených zjavení vydobyl post tvorcu nového náboženstva.

Aj keď hypotézu o prirodzenom pôvode islamu podporujú racionálne argumenty, predsa existujú indície, ktoré svedčia v prospech nadprirodzeného pôvodu zjavení Mohameda. Ak „sledujeme vývoj Koránu v jeho jednotlivých fázach, zisťujeme, že súry a verše z ranej doby obsahujú len veľmi málo biblických prvkov, čo svedčí o tom, že Mohamed pred začiatkom svojej náboženskej činnosti nebol v príliš tesnom kontakte s predstaviteľmi židovstva a kresťanstva. Postupom doby, keď si vyjasňoval a upresňoval hlavné idey, dostalo sa mu zrejme nejakých, hoci i obmedzených informácií o týchto náboženstvách. Upútali ho predovšetkým príbehy starých prorokov...“ (Poznámka č. 16)

Podľa všetkého teda Mohamed v počiatkoch svojej náboženskej činnosti nemal dostatok vedomostí o židovstve a kresťanstve a vychádzal len z vlastných podnetov. Na základe dostupných informácií môžeme dedukovať, že to bol celkom obyčajný človek, ktorý disponoval mimoriadnou inteligenciou.

V prospech nadprirodzeného pôvodu jeho zjavení svedčia aj iné skutočnosti. Spočiatku bol Mohamed sám zmätený zo svojich zjavení, dokonca mal obavy, či sa nezbláznil a uvažoval aj o samovražde, predovšetkým po prvom zjavení, po ktorom dlho nedošlo k ďalšiemu zjaveniu. (Poznámka č. 17)

Neskôr sa však zjavenia obnovili a pretrvávali počas celého jeho života, ale Mohamed počas svojho náboženského pôsobenia často pociťoval krízy, počas ktorých strácal sebaistotu. Sotva možno predpokladať, že by sa Mohamed usiloval o podvod a vydával sa za vizionára, ak by skutočne nemal nadprirodzené videnia. Bol úspešný kupec, ktorý nemal z kreovania nového náboženstva – aspoň v počiatočnom období – nijaký osobný prospech. Skôr naopak,

často bol prenasledovaný a neraz mu hrozila smrť. Navyše celé dlhé roky slúžil ako terč posmechu protivníkov. Jeho oponenti mu vyčítali, že nebol schopný konať zázraky. V hneve mu predhadzovali: „Neuveríme  ti, kým nedáš vytrysknúť pre nami zo zeme prameňu, alebo nebudeš mať záhradu s datľovníkmi a vínnou révou, cez ktorú dáš vytrysknúť rieky s hojnosťou vody tiecť medzi nimi, alebo dáš padnúť na nás nebo ako kusy, ako si to tvrdil, alebo prídeš s Bohom a anjelmi priamo oproti nám, alebo budeš mať dom z ozdobných materiálov, alebo budeš stúpať do neba. A nebudeme veriť tvojmu stúpaniu, kým nám nezošleš dole Knihu, ktorú by sme mohli čítať“ (17:90–93).

Samotný Mohamed, hoci sám seba označil za najväčšieho proroka, s pokorou priznával, že nemá moc konať zázraky a pritom Ježiš, ktorého považoval za nižšieho proroka, takúto moc mal. Mohamed dokonca priznával, že už pred ním sa Alah zjavil Ježišovi, ba zjavil sa aj Abrahámovi, Mojžišovi, a iným prorokom, známym z biblických správ judaizmu a kresťanstva. Hlavnou výhradou oponentov bola však úplná všednosť života Proroka. Mohamed sa nevyznačoval nijakou mimoriadnou charizmou a navonok pôsobil ako úplne obyčajný človek, ktorý je závislý na prijímaní obyčajnej potravy a má všetky bežné ľudské potreby ako každý iný človek. Jeho oponenti hovorievali: „Čo je tomuto poslovi, že je jedlo a chodí po trhoch. Keby k nemu bol zoslaný dole anjel, ktorý by bol spolu s ním varovateľom!“ (25:7). Vysmievali sa z jeho zjavení, ktoré pokladali za výmysly Proroka, alebo usudzovali, že mu ich vnukli džinovia. (Poznámka č. 18)

Iróniu oponentov Mohameda však najviac vyvolávali jeho predpovede konca sveta a vzkriesenia tiel. Mohamed presnejšie neurčil, kedy má byť koniec sveta, no často prízvukoval neodvratnosť eschatologickej katastrofy. Z niektorých súr Koránu možno vydedukovať, že by sa to malo stať ešte za jeho života. Čas však plynul a apokalypsa neprichádzala. Aj toto bol jeden z dôvodov posmechu a sarkazmu na jeho adresu. (Poznámka č. 19)

Pre nás, pozemšťanov, zostane zrejme navždy záhadou, kto bol v skutočnosti iniciátorom Mohamedových videní. Islam je vôbec zvláštnym náboženstvom. Kým katolícka viera je brilantným dielom Božej geniality, islam je zmesou odrobiniek Božieho génia s masou ľudskej nedokonalosti. V tomto učení sú mnohé logické nezmysly, respektíve príkre protirečenia. Ježiš je ako jediný človek zrodený z Panny a koná zázraky, no je mu upieraný božský pôvod. Mohamed je zrodený z obyčajnej ľudskej ženy, neoplýva nijakou mimoriadnou charizmou, má mnoho ľudských nedokonalostí a nedokáže konať zázraky, no je najvyšším prorokom, postaveným vyššie ako Ježiš.

Práve v osobe Ježiša Krista si islam najviac protirečí. Na jednom mieste Koránu sa píše: „Hľa, keď anjeli povedali: ,Mária, Boh ti odkazuje radostnú zvesť o Slove od Neho, jeho meno bude Mesiáš Ísa syn Márie, bude mať vysoké postavenie v živote najnižšom i v živote poslednom a bude medzi priblíženými´...“ (3:45).

Je tu teda jasne vyjadrené, že Ježiš je Mesiáš a má mimoriadne poslanie medzi ľuďmi, no na inom mieste Korán hlása, že Ježiš nie je božského pôvodu (5:17),ba popiera jeho mučenícku smrť (4:157–158). Tým popiera aj spasiteľské dielo Mesiáša. Takýchto protirečení je v Koráne i učení islamu veľa. Islam nedokáže vysvetliť úlohu Ježiša Krista v Božom pláne spásy a tápe aj v mnohých iných veciach. Toto učenie je veľmi nedokonalou zmesou božských aj ľudských prvkov.

Je naozaj ťažké vedecky presne zodpovedať otázku, či bol vznik islamu podmienený nadprirodzenými zjaveniami Mohameda alebo je toto náboženstvo výsledkom mechanickej kompilácie predchádzajúcich monoteistických systémov, judaizmu a kresťanstva, ku ktorým Mohamed pridal vlastné prvky. Mnoho dostupných faktov však podporuje kompromisné stanovisko, že vznik islamu podnietili oba tieto faktory, a to tak zjavenia Mohameda, ako aj preberanie niektorých prvkov judaizmu a kresťanstva do nového náboženstva.

Pri dôkladnejšom štúdiu islamu zaráža predovšetkým nás, kresťanov, množstvo spoločných prvkov tohto náboženstva s kresťanstvom. Vari najdôležitejším z nich je monoteizmus. V Koráne sa totiž píše: „Váš Boh je jeden jediný Boh, niet boha okrem Neho, v Jeho moci je milosť a je milostivý“ (2:163).

V islame je zakotvená mimoriadna úcta k Panne Márii. Korán uznáva, že Panna Mária bola zverená priamo Bohu do ochrany pred Satanom a teda zbavená dedičného hriechu. Takisto hlása neporušené panenstvo Panny Márie aj po počatí Ježiša Krista. Panna Mária má v islame výnimočné postavenie a jedinou jej vážnou rivalkou bola Fatima, dcéra Mohameda.Po smrti Fatimy však sám Mohamed vyhlásil: „Budeš najblaženejšia medzi všetkými ženami raja, po Márii“. Niektorí katolícki teológovia v tom vidia nádherný symbol. Portugalská Fatima, v ktorej sa zjavila Panna Mária, totiž dostala svoje meno po moslimke, ktorá tu kedysi žila. Pred stáročiami bola táto časť Portugalska okupovaná moslimami. V čase, keď moslimov porazili a donútili odísť, mal posledný moslimský vodca nádhernú dcéru Fatimu. Do tohto dievčaťa sa zamiloval kresťanský chlapec a tá dievčina jeho lásku opätovala. Nielenže ostala a vydala sa zaňho, ale navyše konvertovala na katolícku vieru. Šťastný, mladý manžel na počesť svojej vernej manželky dal mestu, v ktorom žili, meno Fatima. (Poznámka č. 20)

Na mnohé podobnosti katolíckej viery a islamu poukazuje aj Druhý vatikánsky koncil v deklarácii Nostra aetate o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám. V dokumente sa okrem iného uvádza: „Cirkev sa s úctou pozerá i na moslimov, ktorí sa klaňajú jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme (poznámka č. 21), ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, sa usilujú podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva. Ježiša síce neuznávajú za Boha, ale ctia si ho ako proroka. Takisto si uctievajú jeho panenskú Matku Máriu a niekedy ju aj nábožne vzývajú. Okrem toho očakávajú súdny deň, keď Boh dá odplatu všetkým vzkrieseným ľuďom. Popritom majú v úcte mravný život a uctievajú Boha najmä modlitbou, almužnou a pôstom.“ (Poznámka č. 22)

Je však potrebné zdôrazniť, že okrem zhodných prvkov je v islame množstvo prvkov, nezlučiteľných s kresťanským učením. Predovšetkým islamská interpretácia Boha je úplne odlišná od kresťanskej predstavy. Kresťania veria v Trojjediného Boha, v ktorom sú tri Osoby: Otec, Syn a Svätý Duch. Moslimovia neveria v tri Osoby jediného Boha. V Koráne sa totiž jasne píše: „Ľudia Knihy, neprekračujte medze svojho náboženstva a nehovorte o Bohu iné než pravdu. Veď Mesiáš, Ísa, syn Márie, je len poslom Božím a Jeho slovom, ktoré vrhol Márii a duchom od Neho. Verte teda v Boha a jeho poslov a nehovorte: „Traja“. Prestaňte, je to lepšie pre vás. Veď Boh je len jeden Boh, Je jedinečný na to, aby mal syna. Jemu náleží, čo je v nebesiach a čo je na zemi. A Boh sám postačí, aby sa na Neho spoľahlo“ (4:171).

Neveria ani v to, že Ježiš Kristus, čiže Ísa, ako ho oni nazývajú, je Syn Boží. Korán o Ježišovi tvrdí, že nie je božského pôvodu (5:17), lebo bol stvorený: „Ísov príklad u Boha je podobný príkladu Adama. Stvoril ho zo zeme a potom jej povedal: ,Buď´ a ona je“ (3:59).Popiera aj ukrižovanie Ježiša: „Oni ho ale nezabili a ani neukrižovali, len sa im tak zdalo... Boh ho zdvihol k Sebe (4:157–158). Mohamed nikdy neuznal úlohu Ježiša ako Vykupiteľa, nepochopil posolstvo Nového zákona, sviatostí a kresťanskú mystiku. (Poznámka č. 23)

Každopádne je isté, že Mohamed poznal kresťanstvo, ale zámerne odmietol kresťanskú predstavu trojjediného Boha a iné základné prvky, ktoré sú charakteristické pre pravé náboženstvo. Je dodnes záhadou pre všetkých islamológov, prečo Mohamed po celý život tak tvrdošijne odmietal uznať božstvo Ježiša Krista napriek tomu, že pokorne priznával, že Ježišove schopnosti vysoko prevyšujú jeho vlastné schopnosti. Do istej miery by to možno vysvetľoval jeho nekompromisný boj proti arabskému polyteizmu. Ako už bolo uvedené, Mohamed pôvodne nezamýšľal vytvoriť nové náboženstvo, ale chcel vykoreniť arabské modloslužobníctvo a nastoliť monoteizmus. Tento boj doviedol do absolútneho extrému. Nie je vylúčené, že Mohamed zámerne odmietal trojjedinosť Boha z obavy, že to by jeho oponenti mohli považovať za priznanie polyteizmu. Jeho súkmeňovci by vo svojom obmedzenom duchovnom rozhľade mohli tri osoby jedného Boha považovať de facto za troch Bohov, čím by popreli Mohamedov monoteizmus. Je možné, že Mohamed, keďže poznal zmýšľanie svojich súkmeňovcov, chcel predísť takému zmýšľaniu, preto po celý svoj život tvrdošijne odmietal uznať katolícke učenie o trojjedinom Bohu.

Natíska sa však aj iné, prozaickejšie vysvetlenie. Ak by Mohamed prijal koncepciu trojjediného Boha, jeho učenie by automaticky prestalo byť novým náboženstvom, ale stalo by sa kresťanskou sektou a Mohamed by tak prišiel o svoj pochybný triumf tvorcu nového náboženstva. Nie je teda vylúčené, že motiváciou Mohameda bola ľudská pýcha. No nech už to bolo akokoľvek, musíme deklarovať jedno zásadné stanovisko. Učenie Katolíckej cirkvi o Bohu je pravé a jedine správne, kým pohľad moslimov na Boha je zdeformovaný, nepravý a nezlučiteľný s katolíckou náukou. A práve tento fakt vyvoláva znepokojujúce otázky. Predovšetkým: ak by sa Mohamedovi zjavoval archanjel Gabriel, prečo by mu neobjasnil pravé kresťanské učenie, ale nejaký hybrid, pozliepaný z rôznych náboženstiev? Bol vôbec pôvodcom Mohamedových zjavení pravý archanjel Gabriel? Čo, ak sa zjavoval Mohamedovi Satan v podobe archanjela Gabriela? 

Tieto otázky nie sú natoľko nelogické, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Mohamed totiž sám priznal, že niektoré verše Koránu mu nadiktoval Satan a tieto verše dostali názov Satanské verše. Sú to verše, nasledujúce podľa tradície pôvodne po 20. verši 35. súry.Ako uvádza Elliade, Mohamed píše o troch bohyniach – al-Lát, al-Uzzá a Manát– „tieto verše: ,Sú to dokonalé bohyne a je samozrejme žiaduce, aby sa za nás prihovárali...´. Neskôr si však Mohamed uvedomil, že tieto slová mu vnukol Satan. A tak ich nahradil slovami: ,Ony nie sú nič než mená, ktorými ste ich vy a vaši otcovia nazvali a o ktorých Boh nezoslal nijaké splnomocnenie´.“ (Poznámka č. 24)

Je pravdepodobné, že Mohamed považoval tieto bohyne za anjelov strážcov a islam prijal vieru v anjelov. Neskôr zohrala angelológia (poznámka č. 25) dôležitú úlohu v šíitizme, jednom z významných smerov islamu. Mohamed si však veľmi skoro uvedomil nebezpečenstvo, ktoré predstavovali bohyne pre jeho prísne monoteistickú teológiu, preto sporné verše zrušil. (Poznámka č. 26)

Lenže aj hypotéza, že sa Mohamedovi skutočne zjavoval Satan, ktorý sa vydával za archanjela Gabriela, má svoje slabé miesta. V islame je totiž zakotvená mimoriadna úcta k Panne Márii. Korán vyznáva, že Panna Mária bola zverená priamo Bohu do ochrany pred Satanom a teda zbavená dedičného hriechu. Takisto hlása neporušené panenstvo Panny Márie aj po počatí Ježiša Krista. Panna Mária má v islame výnimočné postavenie a – ako už bolo uvedené - jedinou jej vážnou rivalkou bola Fatima, dcéra Mohameda, ktorá však podľa biskupa Sheena sama prehlásila: „Prevyšujem všetky ženy, okrem Márie.“ (Poznámka č. 27)

Ak by bol Satan naozaj iniciátorom Mohamedových videní, sotva by mu vnukol takéto nádherné pasáže o Panne Márii. Veď by mu tým dal do rúk najúčinnejšiu zbraň proti sebe samému. Je všeobecne známe, že medzi Satanom a Pannou Máriou panuje večné, nezmieriteľné nepriateľstvo. Satan by sa nikdy, za nijakú cenu, dobrovoľne nevyjadril s takou úctou o Panne Márii. Iba pod mimoriadnym nátlakom Boha, či Panny Márie. Boh občas Satanovi dovolil skúšať ľudí. Z Biblie vieme o Jóbovi, ktorý bol takto Satanom skúšaný. Vari Boh toleroval vznik islamu ako istú formu skúšky a zároveň aj bič na nás, neverných kresťanov? Na túto otázku nepoznajú jednoznačnú odpoveď ani tí najvzdelanejší islamológovia a nepozná ju ani autor tohto článku.

Odpoveď pozná jedine Všemohúci a my sa môžeme zaoberať len hypotézami. Isteže by bolo opovážlivé posudzovať pohnútky Boha pri jeho konaní. Veď v Písme svätom sa okrem iného  píše: „Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok“ (Iz 55, 8–9). A predsa Boh od nás žiada, aby sme meditovali o náboženských pravdách a o to presne sa pokúša aj autor tohto článku.

Nemožno jednoznačne dokázať hypotézu, že sa Mohamedovi skutočne zjavoval Satan. V každom prípade je však isté, že Satan ovplyvňoval myslenie Mohameda. V jeho učení je totiž množstvo prvkov, ktorých prapôvodcom je bezpochyby Satan. Na rozdiel od Ježišovho učenia lásky je v Mohamedovom učení množstvo nenávisti a výziev k násiliu. Kým Ježišovo učenie znamená život, islam znamená smrť. Musíme moslimov dostať zo zhubného dosahu ich náboženstva smrti, pretože moslimovia sú do značnej miery obete náboženského blúznenia tvorcu islamu. Je to napokon naša misia, ktorou nás poveril Boží Syn, Ježiš Kristus, ako to zdôrazňuje Druhý vatikánsky koncil v dekréte Ad gentes: 

„Preto povinnosť Cirkvi šíriť Kristovu vieru a spásu vyplýva jednak z výslovného príkazu, ktorý po apoštoloch zdedili biskupi, ktorým pomáhajú kňazi v jednote s Petrovým nástupcom a najvyšším pastierom Cirkvi, jednak z účinnosti toho života, ktorý vlieva svojim údom Kristus. ,Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske“ (Ef 4, 16). Tak Cirkev, poslušná Kristovmu príkazu a podnecovaná milosťou a láskou Ducha Svätého, uskutočňuje svoje misijné poslanie činnosťou, ktorou sa stáva v plnej miere aktívne prítomnou medzi všetkými ľuďmi a národmi, aby ich privádzala príkladom života a ohlasovaním evanjelia, sviatosťami a inými prostriedkami milosti k viere, k slobode a ku Kristovmu pokoju a tak im otvorila slobodnú a bezpečnú cestu k plnej účasti na Kristovom tajomstve.“ (Poznámka č. 28)

Je to však zároveň aj misia lásky. Veď Ježiš povedal: „Ale ja vám hovorím: ,Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach´“ (Mt 5, 44–45). .

Ničím nemôžeme preukázať moslimom viac kresťanskej lásky, ako tým, že ich privedieme na pravú vieru. Je v tom aj šanca na prežitie aj pre nás samých. Hrozba konfrontácie islamu a kresťanstva je relevantná a mimoriadne znepokojujúca. V tejto konfrontácii môže byť len jeden víťaz. Jedinou možnosťou ako poraziť islam, je presvedčiť čo najviac moslimov, aby sa islamu zriekli. Každý iný prostriedok je neúčinný. Preto je našou povinnosťou a jedinou šancou na prežitie kresťanstva v konfrontácii s islamom zintenzívniť katolícke misie medzi moslimami. Tak zachránime ich aj seba samých.

Našťastie, objavuje sa čoraz viac neklamných znamení, že nielen kresťanstvo, ale aj svet islamu prežíva krízu, ktorá by mohla pomôcť odstrániť existenčné hrozby pre svet. Tak ako kresťanstvo, aj islam je nejednotný, takže sa neraz stáva, že moslimovia zabíjajú moslimov a tieto bratovražedné konflikty ešte viac komplikujú už beztak napätú situáciu v moslimskom svete.

Nedávno poskytol arcibiskup Cyril Vasiľ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi, rozhovor pre slovenský internetový denník Postoj, v ktorom sa okrem iného zmienil aj o islame: „... islam nie je len náboženstvo, je to aj, či predovšetkým, spoločensko-náboženský systém, ktorý prechádza veľkou krízou. Vidieť ju v tom, že na moderný svet reaguje extrémnym konzervativizmom, nevie viesť s realitou moderného sveta konštruktívny dialóg, napríklad aj v kritickom pohľade na svoju minulosť. Neprešiel fázami vývoja ako kresťanstvo a obnovenie svojho vplyvu vidí len vo vlastnej radikalizácii... Ale aj v samotnom islame dochádza ku konfrontácii, v budúcnosti ho čaká veľká skúška. Napríklad vo chvíli, keď sa vzbúria ženy alebo sa jeho predstavitelia a duchovní budú musieť konfrontovať a vyrovnať s literárno-historickou kritikou Koránu, tak nastane nový vývoj.“ (Poznámka č. 29)

Pozoruhodným fenoménom posledných desaťročí je explózia konverzií moslimov na kresťanstvo, ktorá zachvátila celý moslimský svet. Dokonca aj v krajine s takou silnou moslimskou tradíciou, ako je Saudská Arábia, došlo v dramatickému rastu kresťanstva, aj keď v podmienkach utajenia, pretože moslimovia, ktorí prestúpia na kresťanstvo, riskujú v tejto krajine život. Ani hrozba smrti však nedokáže obyvateľov tejto krajiny odvrátiť od rozhodnutia zrieknuť sa islamu. Celý moslimský svet je v pohybe a konverzie na kresťanstvo sa stali masovým javom.

Podľa serióznych zdrojov v posledných desaťročiach mnohonásobne vzrástol počet konverzií moslimov na kresťanstvo v celosvetovom meradle. Oproti roku 1960, kedy bolo zaznamenaných ani nie 200 tisíc konverzií moslimov na kresťanstvo, v 2010 prestúpilo na kresťanskú vieru takmer desať miliónov moslimov. (Poznámka č. 30)

Príčin je viacero. Medzi najdôležitejšie faktory patrí zvýšený počet misionárov, pôsobiacich v moslimských krajinách. Nie sú to len katolícki, ale v čoraz väčšej miere aj protestantskí misionári.

Novou veľkou nádejou evanjelizácie sa stal internet a masovokomunikačné prostriedky. Dnes už je na celom svete množstvo kresťanských internetových stránok, ktoré šíria kresťanské posolstvo medzi Arabmi v ich rodnom jazyku. Akčný rádius týchto stránok je prakticky neobmedzený a prináša bohatú úrodu podobne ako množstvo kresťanských rozhlasových a televíznych programov, vysielaných do celého moslimského sveta.

Evanjelizácii medzi moslimami paradoxne pomáha aj teror moslimských fanatikov. Vyvoláva totiž vyvolal veľké zdesenie a pobúrenie aj v moslimskom svete a stáva sa katalyzátorom explózie konverzií moslimov na kresťanstvo.

Podľa americkej stanice CBS „radikalizácia islamu zo strany ISIS mnohých moslimov odrádza od vlastnej viery. Dôkazom majú byť... svedectvá laických misionárov z Blízkeho východu, podľa ktorých za posledných štrnásť rokov, teda od pádu dvojičiek v New Yorku, konvertovalo na kresťanstvo viac moslimov ako za celých štrnásť storočí dejín islamu“. (Poznámka č. 31)

Moslimovia hromadne konvertujú na kresťanstvo. Potvrdzuje to aj slovenský europoslanec Branislav Škripek, ktorý navštívil Sýriu aj Irak: „Som v kontakte s ľuďmi, ktorí sú priamo na mieste bojov na Blízkom východe. Pastori, misionári, kňazi, ktorí tam zostali, sa zhodli na jednej veci. Že s moslimami sa tu niečo deje. Oni vidia, že jedinými, kto im jednoznačne pomáha, sú kresťania, a nejeden z nich na kresťanstvo aj konvertoval. Dokonca sa hovorí až o zvláštnych veciach. O konverziách celých skupín, vojenských jednotiek, pretože prežili niečo zvláštne.“ (Poznámka č. 32)

Čoraz častejšie sú zaznamenávané prípady zjavení Ježiša Krista a Panny Márie moslimom, po ktorých nasledujú konverzie na kresťanstvo. Túto problematiku však autor tejto štúdie podrobne rozviedol vo svojich predchádzajúcich článkoch. (Poznámka č. 33)

Práve toto je veľkým prísľubom do budúcnosti. Súčasná misiológia ponúka mnohé spôsoby misijnej činnosti medzi moslimami. Misie však nie sú výlučnou záležitosťou misionárov, ktorí evanjelizujú v moslimských krajinách. Každý, úplne každý laik môže prispieť svojou troškou k úspechu misií. Najmocnejšou zbraňou je modlitba ruženca k Panne Márii, Kráľovnej moslimov, za obrátenie všetkých moslimov na pravú katolícku vieru Predovšetkým od intenzity našich modlitieb bude závisieť úspech katolíckych misionárov v moslimskom svete.

Karol Dučák (publicista, spisovateľ, stály spolupracovník PriestorNetu)

Poznámky:

(1) Porov. Elliade, M. O islame, s.15.

(2) Porov. Elliade, M.  O islame. s.16–17.

(3) Elliade, M. O islame. s.18–19. 

(4) Porov. Hrbek, I. Muhammad a Korán in: Korán s. 83.

(5) Porov. Dučák, K. Panna Mária a islam.Miesto Panny Márie v katolíckych misiách medzi moslimami.

(6) Hrbek, I. Muhammad a Korán in: Korán. s. 16.

(7) Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie, s. 403.

(8) Bučko, L. Misijná a charitatívna činnosť, s. 107.

(9) Porov. Hrbek, I. Muhammad a Korán in: Korán s. 64.

(10) Porov. Hrbek, I. Muhammad a Korán in: Korán s. 44.

(11) Janeček, M. Islámskározpínavost včera, dnes a zítra, s. 22–23.

(12) Hrbek, I. Muhammad a Korán in: Korán, s. 82.

(13) Elliade, M. O islame. s.11.

(14) Elliade, M.  O islame. s. 32.

(15) Elliade, M. O islame. s.18-19. 

(16) Hrbek, I. Muhammad a Korán in: Korán, s. 81.

(17) Porov. Hrbek, I. Muhammad a Korán in: Korán s. 83.

(18) V Koráne nachádzame mnohé bytosti, totožné s bytosťami Svätého písma. Boli to okrem Boha, Panny Márie a prorokov aj anjeli a démoni. Avšak okrem bytostí, známych zo Svätého písma, sa v Koráne vyskytujú aj džinovia. Boli to bytosti, ktoré predstavujú akési spojenie anjela a démona.

(19) Elliade, M. O islame. s. 20.

(20) Sheen F. Mary and the Moslems. From The World’s First Love.

(21) Porov. SV. GREGOR VII. List XXI, 21 Anzirovi (Al-Násir), kráľovi Mauritánie: ed. E. Caspar in MGH, Ep. Sel. II, 1920, s. 288, 11–15; PL 148.

(22) Druhý vatikánsky koncil, deklarácia Nostra aetate, č. 3.

(23) Porov. Elliade, M. O islame. s. 32.

(24) Elliade, M. O islame. s.19. 

(25) Náuka o anjeloch.

(26) Porov. Elliade, M. O islame. s.19.

(27) Sheen F.Mary and theMoslems. FromTheWorld’sFirst Love.

(28) Druhý vatikánsky koncil, dekrét Ad gentes, č. 5.

(29) Cyril Vasiľ: Utečenci sú pre nás misionárskou výzvou.

(30) Porov. Rábara P. Zjavuje sa im sám Ježiš? Čo vieme o konverziách moslimov.

(31) Rábara P. Zjavuje sa im sám Ježiš? Čo vieme o konverziách moslimov.

(32) Števkov P. Europoslanec Škripek pre PL, a nežartuje: Neuveriteľné. Zázraky a zvláštne úkazy. Vážne. Celé skupiny moslimov konvertujú na kresťanstvo.

(33) Porov. Dučák, K. Ako čeliť islamskej hrozbe?; porov. Dučák, K. Ovládnu nás moslimovia?; porov. Dučák, K. Panna Mária a islam.Miesto Panny Márie v katolíckych misiách medzi moslimami.

Použitá literatúra:

1. Bučko, L. Misijná a charitatívna činnosť. Bratislava: VŠZSP sv. Alžbety, 2009. ISBN 978-80-89271-37-5. 248 s.

2. Bučko, L. Na ceste k oslobodeniu. Základy misiológie. Nitra: Spoločnosť Božieho slova, 2003. ISBN 80-85223-34-1. 549 s.

3. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. ISBN 978-80-7162-738-8. 847 s.

4. Dučák, K. Ako čeliť islamskej hrozbe? In: PriestorNet. Dostupné na internete: priestornet.com/2015/09.

5. Dučák, K. Ovládnu nás moslimovia? In: PriestorNet. Dostupné na internete: priestornet.com/2015/10.

6. Dučák, K. Panna Mária a islam.Miesto Panny Márie v katolíckych misiách medzi moslimami. In: PriestorNet. Dostupné na internete: priestornet.com/2016/09.

7. Elliade, M. O islame. Bratislava: AGORA. 2001. ISBN 80-968686-0-8. 189 s.

8. Hanus  M., Majchrák J.Cyril Vasiľ: Utečenci sú pre nás misionárskou výzvou. In: Konzervatívny denník Postoj. Dostupné na internete: postoj.sk.

9. Janeček, M. Islámská rozpínavost včera, dnes a zítra. Praha: Epocha.

ISBN 978-80-7425-117-7. 320 s.

10. Korán. Preložil Ivan Hrbek. Praha: Odeon, 1991. 800 s. ISBN 80-207-0444-2.

11. Rábara P. Zjavuje sa im sám Ježiš? Čo vieme o konverziách moslimov. In: Konzervatívny denník Postoj. Dostupné na internete: postoj.sk.

12. Sheen F.Mary and the Moslems. From TheWorld’s First Love. In: Ignatiusinsight. Dostupné na internete: ignatiusinsight.com.

13. Števkov P. Europoslanec Škripek pre PL, a nežartuje: Neuveriteľné. Zázraky a zvláštne úkazy. Vážne. Celé skupiny moslimov konvertujú na kresťanstvo. In: Parlamentné listy SK. Dostupné na internete: parlamentnelisty.sk.