Slovo na nedeľu (43)

Vyšiel von a horko sa rozplakal.

(Lk 22, 62)

Niekedy sme svedkami zvláštnej udalosti: človek, ktorý si uvedomí svoje zlyhanie, neznesie pocit viny (hanby?), precitne a rozplače sa. Stáva sa to aj tvrdým chlapom, o ktorých by to nikto nikdy nepredpokladal...

Darmo sa v tom momente (uvedomenia svojej chyby) človek snaží byť „tvrdým“, city ho premôžu a nedajú sa nijako ovládať. Musím upozorniť, že takáto situácia nastáva spravidla vtedy, keď ide o nejakú mimoriadne dôležitú vec, ktorá je pre dotyčného otázkou vlastnej cti. Stáva sa to vtedy, keď sa nám silno ozve svedomie, keď zažijeme niečo, čo sa vymyká bežnému chodu udalostí.

Presne toto sa stalo aj apoštolovi Petrovi, keď si uvedomil, že zaprel Pána Ježiša – ktorého prevádzal, s ktorým putoval, ktorého videl kázať, uzdravovať, pomáhať... s ktorým sa delil o potravu, skromný domov. Toho, s ktorým chodil „na rybačku“. A pritom práve na ňom chcel Pán postaviť svoju Cirkev. Vieme, že Pán Petra označil za skalu... A zrazu, príde moment, keď má Peter presvedčiť o svojich „kvalitách“, a on neobstojí. Zaprie. Zabudne na všetko, čo bolo predtým. Zabudne na všetky chvíle, ktoré s Pánom prežil.

Môžeme si položiť otázku: Ako sa to mohlo stať? Ako je možné, že v najťažších okamihoch, keď sa rozhoduje o živote človeka, totálne zlyháme? Aj toto patrí medzi záhady ľudskej duše. Pozitívne je to, že Peter si svoju fatálnu chybu uvedomil a hlboko ju oľutoval. A hlavne – v ďalšom svojom živote ju napravil a stal sa skutočnou „skalou“. Presne tak, ako mu povedal Pán. A tá skala je silná a pevná. Možno niekde trošku opukaná, ale stále je tu. A bude na veky vekov!

Robert Hakala

::

Predchádzajúce: Slovo na nedeľu (42)

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.