Zo životopisu

Robert Hakala

Zo životopisu I
(Otcovi)

16. júla 1958
sa ti po šiestich dcérach
narodil syn.

Ako si sa cítil,
to si naozaj

neviem predstaviť.

Zo životopisu II

Píšem básne
– nikto ich nečíta.
Hovorím slová
– nikto im nerozumie.
Žijem,
aj keď to nikoho
nezaujíma.

Zo životopisu III
(Dcére)

Plná polička
hračiek.
Zajko kýva
ryšavej veveričke,
ktorá sa spolu so šašom vozí
v aute s tromi
kolesami.

Desím sa predstavy,
že raz
najparádnejšiu Barbie
vymeníš
za odporného

chlapa.

Zo životopisu IV
(Mame)

Vyšla do záhrady
a všetko navôkol začína pracovať:

tráva sa k nej túli
ako tieň k nohám stromu.

Orgován jej trúsi peľ
do zamatových
vlasov.
Kukurica rozkrúca od radosti
ciferníky
ohnivých šúľkov.
Škovránky vystrelili do výšky
a pražia sa v mikrovlnke
slnka.

Kvetinové záhony pištia
od rozkvitnutých pivónií.
Vzduch je ako džbán
po okraj naplnený
jej úsmevom.
A obloha

– od Partizánskeho
po Veľké Bielice –
je zatiahnutá jej pestrofarebnou
zásterou.

Zo životopisu V
(Oľge)

„Píšeš básne
o smútku a smrti.“
Vyčíta mi.
„Naozaj nepoznáš
okrem čiernej
iné farby?“

„Nehnevaj sa.
Môžem za to,
že sa mi do pera
natlačili samé

mäsožravé verše?“

Ilustračné fotografie:
Ján Maršálek

Zo životopisu VI

Otec mi zahynul na Vianoce roku 1974.
Mama chodí takmer každý deň na jeho hrob.
Položí kvety, prežehná sa a pomodlí. Som si istý,
že to tak má byť. Plynutie času je
zanedbateľné. Otec je určite spokojný.
Fajčí, pije pivo a pozerá na ňu z oboch
strán: odspodu – privretými očami,
a z vrchu

– otvoreným srdcom.

Zo životopisu VII

„Stále sa vŕtaš v knihách.
Aký to má zmysel?“
„Hľadám pravdu. Obyčajnú pravdu.
Okamih jej nájdenia
bude totožný

so smrťou“.

Zo životopisu VIII
(Sentimentálna spomienka na detstvo)

Spomínam... 1. septembra 1964 zakríknutý, v sprievode mamy kráčam do základnej školy vo Veľkých Bieliciach. Pani učiteľka Hoppanová ma naučí čítať a písať. Píšem neskutočne škaredo, našťastie pani učiteľka ma utešuje: nie je podstatné ako píšeš, ale čo píšeš... Spomínam... na hodiny náboženstva s pánom farárom Rudolfom Bošňákom, ktorého práve prepustili na amnestiu z väzenia. Okrem Boha mi predstavil skupinu Beatles (požičal mi jej malú platňu s piesňou Back in the USSR).Odvtedy som prestal počúvať hudbu z rádia. Spomínam... na pani učiteľku Gálisovú a na jej manžela: ona mi asi v ôsmej triede povedala, že píšem pekné slohy a on ma zas pochválil, ako pekne maľujem (jediné pochvaly, ktoré sa mi v škole ušli). Spomínam... na súdruha riaditeľa školy, ktorý si na mňa zasadol pre dlhé vlasy a s úľavou mi písaval do žiackej knižky poznámky za zlé správanie a dával pätorky bez skúšania. Ako mohol vedieť, že v tom čase ma už prestali baviť hrdinskí pionieri a mojimi hrdinami sa stal Tom Sawyer, Tarzan, traja pátrači, Nebojsa a hlavne ten zarastený, neoholený hipisák, čo na mňa sprisahanecky pozeral z kríža? Najviac si však spomínam na moju triednu v deviatke, ktorá ma v júni 1973 pri odovzdávaní vysvedčenia ubezpečila: že zo mňa nikdy nič nebude, že nedokončím ani strednú školu a že sa za mňa budú rodičia hanbiť... Poučila ma ako sa správať v živote, skrátka dostal som kopu cenných rád. Stál som tam so slzami na krajíčku a, Bože, v tom okamihu som si uvedomil, že musím ísť svojou cestou, lebo ak sa budem pridržiavať jej dobre mienených rád, istotne skončím presne tak, ako mi predpovedala.

::

Prečítajte si rozhovor s autorom:

Cesta, ktorú som si zvolil

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.