|
Karol Dučák |
Ako slávil páter
Pio sväté omše na sklonku života?
Odporcovia omše Pavla VI. sú schopní a ochotní
vyfabrikovať akékoľvek klamstvo v snahe zdiskreditovať riadnu formu
rímskej liturgie, ktorá je najslávenejšou katolíckou svätou omšou všetkých
čias. Neštítia sa pre tieto účely kamuflovať dejiny a prerábať históriu.
V poslednej dobe sa na internete množia
„zaručené“ informácie o tom, že veľký svätec páter Pio údajne odmietol
slúžiť svätú omšu Pavla VI. Vari najfrekventovanejší v našich končinách je
článok s provokatívnym názvom Stigmatik sv. Pio dnešní mši Pavla VI.
odmítl. Proč? (Poznámka 1)
Už samotný názov článku je však nepravdivý. Tvrdenie,
že sv. Pio odmietol omšu Pavla VI., je tak prízemná lož, že by nestálo za reč
vôbec sa ňou zaoberať, ak by nebola na internete tak horlivo rozširovaná. Aká
je teda pravda?
Sv. Pio zomrel 23. septembra roku 1968.
V tej dobe však omša Pavla ešte neexistovala, pretože prebiehali práce na
príprave nového misála, podľa ktorého sa mala sláviť. Zámer vytvoriť nový misál
odobril Druhý vatikánsky koncil 4. decembra 1963, keď bola na Druhom
vatikánskom koncile prijatá konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum
concilium, požadujúca reformu misála. Príprava nového misála trvala
niekoľko rokov, keďže bola snaha poskytnúť dostatok času Liturgickej komisii,
ktorá mala uviesť do života zásady koncilu v oblasti reformy liturgie.
Reforma Rímskeho misála bola promulgovaná
(verejne vyhlásená) apoštolskou konštitúciou Pavla VI. Missale Romanum,
vydanou 3. 4.1969, a účinnosť nadobudla na prvú adventnú nedeľu toho istého
roku. Písal sa 30. november 1969. Nový misál bol oficiálne vydaný v Ríme k Zelenému
štvrtku roku 1970. Nastalo náročné obdobie prekladov tohto misála do národných
jazykov. Sv. Pio v nijakom prípade nemohol odmietnuť omšu podľa misála
Pavla VI., pretože zomrel 23. septembra roku 1968, teda skôr, ako bola vôbec
promulgovaná reforma Rímskeho misála, nieto ešte vydaný nový misál Pavla VI.
Môžeme vyslovovať dohady o tom, ako by sa
sv. Pio bol zachoval, ak by sa bol dožil omše Pavla VI. Je o ňom všeobecne
známe, že počas svojho života bol mimoriadne konzervatívnym rehoľníkom, ktorý sa
pri liturgickom slávení držal osvedčených stereotypov. Na sklonku života však
aj on akceptoval určité zmeny pri slávení liturgie. Keďže mu jeho zdravotný
stav nedovoľoval dlho stáť pred oltárom, umožnili mu posadiť sa počas
celebrovania svätej omše k Pánovmu stolu. Čo je však najdôležitejšie,
v posledných mesiacoch života páter Pio slávil svätú omšu versus
populum (tvárou k ľudu). Je to nespochybniteľne preukázané na videu,
ktoré je súčasťou pripojeného článku s názvom Videozáznam omše Pátra
Pia slávenej len niekoľko hodín pred jeho smrťou. (Poznámka 2)
Je však na tomto mieste nevyhnutné zdôrazniť,
že postoj liturga versus populum nikdy nebol porušením liturgických
predpisov. Keď bol v roku 1570 vydaný misál Pia V., jeho súčasťou bol aj Ritus
servandus in celebratione missae s presným popisom rítu. Uvádza sa
tu okrem iného: „Si Altare sit ad Orientem, versus populum, Celebrans versa
facie ad populum, non vertit humeros ad Altare, cum dicturus est Dominus
vobiscum, Orate, fratres, Ite, Missa est...“ (Ak je oltár na východ, smerom
k ľudu, celebrant obrátený tvárou k ľudu, sa neobracia chrbtom
k oltáru, keď má povedať Dominus vobiscum, Orate, fratres, Ite,
Missa est...) (Poznámka 3)
Šranko k tomu uvádza: „Predkoncilový
misál teda tiež poznal možnosť liturgie ,tvárou k ľudu´, ak na to boli
dôvody, napr. orientácia svätyne na západ a orientácia oltára na východ.“ (Poznámka
4)
Teda už pápež Pius V. v roku 1570 pri
vydaní nového misála, podľa ktorého sa slávila gregoriánska omša, nazývaná aj
tridentská omša, oficiálne akceptoval postoj liturga tvárou k ľudu. Je
potrebné znovu pripomenúť, že počas celých dvoch tisícročí existencie Cirkvi
celebranti slávili liturgiu aj versus populum, v závislosti od
architektonického riešenia kostola. Postoj celebranta versus populum pri
celebrovaní svätej omše nebol v rímskom ríte nikdy zakázaný a aj misál Pia
V. ho zásadne dovoľoval.
Vráťme sa však k sv. Piovi. Vieme
o ňom isto – a svedčia o tom nespochybniteľné dôkazy – že na sklonku
života slávil sväté omše pri Pánovom stole, obrátený tvárou k ľudu.
Nevieme však, aký postoj by bol zaujal k omši Pavla VI., ak by sa jej bol
dožil. Môžeme sa uchyľovať len k dohadom. To však nedáva nikomu právo
zavádzať čitateľov a prezentovať dohady ako zaručené informácie. Jedna vec
sú dohady a druhá vec sú historické fakty. Je absolútne neprípustné tieto
rozdielne záležitosti zamieňať!
Čo dodať na záver? Kritici omše Pavla VI. majú
voči tejto najslávenejšej katolíckej svätej omši všetkých čias veľa výhrad.
Niektoré z nich – ako tomu bolo aj v prípade sv. Pia – sa nezakladajú
na pravde. Niektoré naopak áno. Z dikcie tohto článku je evidentné, že
jeho autor je jednoznačne apologétom omše Pavla VI. To však neznamená, že by si
neuvedomoval nedostatky tejto liturgie. Naopak, sám na ne vo svojich článkoch
poukazuje. Pokračovanie procesu reformy liturgickej reformy je preto nevyhnutnou
a jedine správnou cestou do budúcnosti. Pokusy zdiskreditovať omšu Pavla
VI. jej odporcami pomocou umelo vyfabrikovaných klamstiev sa ako bumerang
vrátia na hlavy týchto intrigánov. Toto cesta do budúcnosti nie je a nikdy
nebude.
Karol Dučák
Poznámky:
(1) Stigmatik sv. Pio dnešní mši Pavla VI.
odmítl. Proč? Dostupné na internete: gloria.tv.
(2) Videozáznam omše Pátra Pia slávenej len
niekoľko hodín pred jeho smrťou. In: Cesta+. Dostupné na internete: cestaplus.sk.
(3) Ritus servandus in celebratione missae,
V – De Oratione, 3. In: Misale Romanum ex decreto Ss. Concilii Tridentini
restitutum Summorum Pontificum cura recognitum, editio XXXI post typicam.
Dostupné na internete: binetti.ru.
(4) Šranko L. „Versus Deum“ alebo „versus
populum“? Liturgická prax a teológia smeru modlitby v omši latinského obradu pred a po Druhom vatikánskom
koncile, In: Ante faciem
Domini. Prvé vydanie. Praha: Strahovská knihovna Královské kanonie
premonstrátů na Strahově, 2014. ISBN 978-80-88009-01-6, s. 71.
::
Odporúčané:
V týchto dňoch čítam životopis svätého pátra Pia, jeho autorom je americký kapucín John A. Schug. V súvise s témou článku napísal:
OdpovedaťOdstrániť„Keď talianski biskupi povolili zmenu jazyka pri slúžení svätej omše z latinčiny na taliančinu, páter Pio požiadal o povolenie, aby mohol slúžiť v latinčine, a povolenie aj dostal. Nežiadal oň preto, že by sa chcel vzpierať zmene. Predtým už dosť často dokázal, že v každom príkaze nadriadených vidí vôľu Božiu.
Požiadal o povolenie zachovať si latinčinu preto, lebo preňho bolo takmer nemožné vôbec niečo zmeniť. V tom čase mal skoro osemdesiat rokov a bol takmer slepý. Bol taký chorý, že lekári nevedeli pochopiť, že ešte žije. Dostal už povolenie slúžiť omše k Preblahoslavenej Panne Márii a za mŕtvych namiesto predpísaných omšových formúl. Nikto ho nemôže rozumnými dôvodmi obviniť z toho, že odporoval zmenám Cirkvi.“
(John A. Schug: Páter Pio; Bratislava, Minor, 2015)