Ordinaria verzus extraordinaria

ANALÝZA PROBLEMATIKY CONFITEOR,  INDULGENTIAM A OFFERTORIUM V DVOCH FORMÁCH RÍMSKEHO OBRADU

Karol Dučák

Dve formy rímskeho obradu, liturgia Pia V. a liturgia Pavla VI., majú mnoho spoločných, ale aj nemálo odlišných prvkov. V záujme úplného pochopenia problematiky a liturgického vývoja rímskej Cirkvi posledných dvoch tisícročí je potrebné podnikať parciálne exkurzy do sledovania jednotlivých detailov tohto vývoja. Jedným z takýchto významných detailov je aj stručné vysvetlenie rozdielneho prístupu k aktívnej účasti veriacich na liturgii v oboch formách rímskeho obradu, s dôrazom na prejav pri úkone kajúcnosti a obetovaní. Práve v uvedených dôrazoch môžeme pri podrobnejšom skúmaní nájsť niekoľko zaujímavých aspektov relevantných pre ďalšie bádania v oblasti liturgickej obnovy. 

Stručný pohľad na liturgický vývoj úkonu kajúcnosti

Úkon kajúcnosti v liturgii Pavla VI. je do značnej miery odlišný od úkonu kajúcnosti liturgie Pia V. Neprekvapuje teda, že aj tento úkon – podobne ako mnohé iné úkony liturgie Pavla VI. – podrobuje tvrdej kritike Ottavianiho intervencia (poznámka 1), na ktorú sa unisono odvolávajú v podstate všetci kritici liturgickej obnovy, konanej v pokoncilovom období.

V období pred realizáciou liturgickej obnovy Katolícka cirkev Západu zastávala názor, že mnohé veci v Cirkvi sú nemenné, pretože sú tak zadefinované údajne už od obdobia pôsobenia apoštolov. Tento postoj Cirkvi sa taktiež vzťahoval k jej liturgickému vývoju. Potvrdzuje to napríklad Ottavianiho intervencia, ktorá na základe preskúmania Apoštolskej konštitúcie Missale romanum dokladá údaj, že misál, zavedený Piom V. dňa 13. júla 1570, z veľkej časti pochádza už z obdobia Gregora Veľkého a z ešte omnoho starších dôb (poznámka 2). Možno sa preto domnievať, že Katolícka cirkev Západu zotrvávala pri tomto svojom postoji aj na základe preskúmania dokumentov, týkajúcich sa dejín jej liturgického vývoja. Základ potridentského misála podľa tohto bádania Cirkvi  pochádza ešte z obdobia pôsobenia apoštolov a len s malými obmenami sa vyvinul do podoby, v ktorej ho prevzal misál Pia V. v roku 1570. Podrobnejšie bádanie v oblasti historických prameňov však tento názor Cirkvi vyvracia. Jeden z dôležitých historických dôkazov môžeme nájsť napríklad u profesora Gabriela Ragana, ktorý predkladá skúmaním historických cirkevných dokumentov podložené nasledovné argumentácie.

Z nariadenia Tridentského koncilu boli vydané jednotné liturgické knihy, ktoré odstránili značnú roztrieštenosť liturgie z obdobia stredoveku. Po konaní Tridentského koncilu a v čase zavedenia potridentského misála však absentovala orientácia na starokresťanské liturgické pramene. Preto aj úsilie pápeža Pia V. – vyjadrené tiež prostredníctvom buly Quoprimum tempore – deklarovať snahu o návrat k liturgii prvých storočí kresťanstva a priblíženie sa k takej forme liturgie, aká bola v Ríme v  období od 5. až 6. Storočia (poznámka 3), nebolo možné aplikovať do liturgickej praxe. V tomto období totiž neboli známe mnohé dokumenty o vývoji liturgie, siahajúce až do najstarších čias ranokresťanskej Cirkvi. Tie sa podarilo nájsť v knižniciach až omnoho neskôr. Takže Katolíckej cirkvi chýbal ucelený prehľad o vývoji liturgie. Na základe toho vychádzala z predpokladu, že mnohé veci sú nemenné... ustanovené už od obdobia pôsobenia apoštolov. Pritom však išlo o pôvodnú rímsku liturgiu, ktorá bola značne doplnená galikánskymi vsuvkami. Z dôvodu tohto mylného predpokladu sa základom potridentského Rímskeho misála stal Alkvinov sakramentár pochádzajúci z 9. storočia, ktorý Katolícka cirkev v čase jeho zavedenia pokladala za pôvodnú rímsku liturgiu. Základom potridentského Rímskeho misála sa mal naopak stať originálny rímsky obrad, čo však odhalili až neskoršie bádania, uzatvára Ragan (poznámka 4).

Potridentský misál Pia V. z roku 1570 obsahoval niektoré špeciálne prvky, ktoré do pôvodnej rímskej liturgie nepatrili. Na druhej strane však zrušil niektoré špeciálne prvky pôvodnej tradície rímskej liturgie. Medzi ne po stáročia patrilo  napríklad aj tropovanie (poznámka 5). Za obzvlášť nešťastnú udalosť však možno pokladať  absentovanie spoločných aktivít veriacich pri liturgii ešte pred zavedením misála Pia V., ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou pôvodnej rímskej liturgie. Išlo napríklad o spoločnú modlitbu, či prinášanie obetných darov. Takto sa všetky aktivity preniesli na kňaza a jemu prisluhujúcich a veriaci sa stali len pasívnymi účastníkmi liturgie. Dôsledkom bolo klerikalizované slávenie liturgie, ktoré sa stalo do istej miery vzdialené od veriacich.

Medzi špeciálne prvky, ktoré nepatrili k pôvodnej  rímskej liturgii, patrí aj Confiteor – úkon kajúcnosti. Jeho pôvodné motívy pochádzajú z Amienského sakramentára a v rímskej liturgii sa ujal až v 11. storočí. Nebol dokonca ani súčasťou svätej omše, recitoval ho len kňaz spolu s prisluhujúcimi počas prípravy na svätú omšu v sakristii. Až neskôr sa stal súčasťou svätej omše, v podobe modlitieb pri stupňoch oltára. Rozvinul sa vo viacerých formách. Misál Pia V. zjednotil a zadefinoval jeho text, ktorý sa aplikoval až do konania liturgickej obnovy v pokoncilovom období.

V potridentskom misáli sa Confiteor modlil najprv kňaz za seba samého a vzápätí Confiteorrecitovali miništranti v mene ostatných veriacich. Až do roku 1960 sa Confiteor opakoval v omši ešte raz. Recitoval hominištrant pred svätým prijímaním veriacich (poznámka 6). Confiteor sa teda počas jednej omše opakoval až trikrát. V roku 1960 však pápež Ján XXIII. uskutočnil niekoľko liturgických zmien, medzi ktorými bolo aj vynechanie Confiteor pred svätým prijímaním (poznámka 7). Tým sa liturgia Pia V., s označením aj tridentská omša, o niečo skrátila, napriek tomu však aj naďalej zostávala nadmerne komplikovaná a zdĺhavá. Čo je do určitej miery spôsobené tým, že sa v ne dvakrát a niekedy aj viackrát opakuje veľa prvkov.  Vychádza to z jej charakteru príznačného pre obdobie stredoveku, ktorý rád rozmnožoval a kumuloval znaky a modlitby. Zodpovedalo to kvetnatému spôsobu vyjadrovania človeka žijúceho v  tomto období. Zároveň však platilo, že vyššia kvantita (v tomto prípade v podobe neprimeraného predlžovania liturgie) nemusí nevyhnutne znamenať aj jej vyššiu kvalitu.

Omša Pavla VI. možno aj pre uvedené dôvody prevzala stručnejší a výstižnejší spôsob vyjadrovania, markantný pre rozvinutú spoločnosť 20. storočia. Pri tejto liturgickej obnove sa opierala aj o koncilovú liturgickú konštitúciu Sacrosanctum concilium – O posvätnej liturgii. Podľa tejto konštitúcie sa má v omšovom poriadku vynechať to, čo sa v priebehu liturgického vývoja v liturgii zdvojilo, prípadne sa k nej menej vhodne pridalo. Omšový poriadok sa má prepracovať tak, aby jasnejšie vynikol vlastný zmysel jednotlivých častí a ich vzájomná súvislosť. Cieľom týchto zmien bolo veriacim uľahčiť ich nábožnú a činnú účasť v liturgii (poznámka 8)    .

Tieto zmeny v liturgii Pavla VI. sa dotkli aj Confiteor. V porovnaní so staršou formuláciou Confiteor, „že som veľa zhrešil myšlienkami, slovami a skutkami...“ liturgia Pavla VI. toto znenie rozšírila o významný prvok: „že som veľa zhrešil myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého...“ Ide o veľmi dôležitý pokrok, ktorý táto obnova liturgie priniesla, pretože mnohí kňazi a veriaci neraz hrešia práve zanedbávaním aktívneho konania dobra, teda svojou vlažnosťou, ľahostajnosťou, pasivitou v záležitostiach kresťanskej viery.

Liturgická obnova Pavla VI. odstraňuje aj ďalší závažný nedostatok  histórie liturgického vývoja Cirkvi, ktorý prevzala aj liturgia Pia V. a tým bola pasívna účasť veriacich na svätej omši. Mnohí veriaci vôbec nevedeli, že miništranti odriekajú Confiteor aj v ich mene. Úsilie umožniť aktívnu účasť veriacich na liturgii  bolo v Rímskokatolíckej cirkvi obhajované už pred uskutočnením Tridentského koncilu, počas jeho trvania a aj po jeho ukončení. Konkrétnu podobu však nadobudlo až na Druhom vatikánskom koncile.

Odôvodnenia umožnenia aktívnej účasti veriacich na liturgii boli Druhým vatikánskym koncilom zadefinované napríklad v Konštitúcií Sacrosanctum concilium. Táto Konštitúcia povoláva k činnej účasti na liturgii slovami: „Pri liturgických úkonoch nech každý, tak celebrant, ako aj veriaci, koná len to a všetko to, čo prináleží jeho funkcii podľa povahy vecí a liturgických pravidiel“ (poznámka 9).

A na inom mieste konštitúcie nachádzame, že „sa Cirkev veľmi stará o to, aby v Krista veriaci neboli prítomní na tomto tajomstve viery akoby cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby ho pomocou obradov a modlitieb dobre chápali, a tak sa na posvätnom úkone zúčastňovali vedome, nábožne a činne...“ (poznámka 10). Praktické uplatnenie tohto článku konštitúcie umožnila omša Pavla VI. Všeobecné smernice Rímskeho misála (VSRM) v tejto súvislosti uvádzajú, že „pod pojmom ,omša za účasti ľudu´ sa rozumie omša, ktorá sa slávi za aktívnej účasti veriacich“ (poznámka 11).

Jedným z ďalších prejavov úsilia o aktívne zapojenie veriacich do liturgie je aj Confiteor v liturgii Pavla VI. ako úkon kajúcnosti celého spoločenstva veriacich. Modlia sa ho nahlas všetci prítomní  v sprievode  kňaza, ktorí sa vyznávajú zo svojej nehodnosti pred zrakom Boha a prosia o odpustenie.            Confiteor sa tak v liturgii Pavla VI. Stáva – a to je mimoriadne dôležité – prvkom aktívneho spolupôsobenia veriacich na liturgii. Jeho cieľom je zabezpečiť veriacim požadované podmienky aktívnej účasti na liturgii slova a na liturgii Eucharistie.

Úkon kajúcnosti v liturgii Pavla VI. má v porovnaní s jeho starším znením v liturgii Pia V. mnoho preukázateľných pozitívnych prvkov. V záujme objektivity je však potrebné poukázať aj na isté negatíva. Je potrebné si uvedomiť, že misál Pavla VI. je nevyhnutné naliehavo obnoviť. Cieľ tejto obnovy by mal upozorniť na skutočnosť, že napriek mnohým prínosným prvkom, ktoré liturgia Pavla VI. zaviedla v porovnaní s jej staršou formou v liturgii Pia V., dokáže byť nová liturgia kontinuálna so starou liturgiou, a to bez nedorozumení a konfliktov.

Táto obnova misála Pavla VI. napríklad priamo súvisí aj s úkonom kajúcnosti a obetovaním v liturgií. V prípade praktickej aplikácie  si to môžeme predstaviť nasledovne: úkon kajúcnosti  a obetovanie v liturgií by mali byť spoločne – to znamená ich nové znenie v misáli Pavla VI. a  ich staršie znenie v misáli Pia V., vložené do tohto obnoveného misála.

V súvislosti s obnovou misálu Pavla VI. je taktiež potrebné pokračovať  a podporovať tzv. „reformu liturgickej obnovy“ podobným spôsobom, ako sa o to usiluje napríklad kardinál Roberto Sarah, prefekt Kongregácie pre bohoslužbu a poriadok sviatostí (poznámka 12).

Rozbor úkonu kajúcnosti v misáli Pavla VI.

Úkon kajúcnosti má v misáli Pavla VI. tri rôzne formy,  z ktorých jedna v sebe už zahŕňa aj Kýrie nasledujúce po úkone kajúcnosti (modlitba vzývania Pane, zmiluj sa).

Prvou a zároveň najviac používanou formou úkonu kajúcnosti v Katolíckej cirkvi aj v súčasnom období, je tradičná verzia so skrátenou formuláciou Confiteor prevzatou z liturgie Pia V., pri ktorej sa Kýrie vynecháva. Po tejto forme nasledujú ďalšie dve, ktoré nachádzame len v novom misáli Pavla VI. Druhá forma úkonu kajúcnosti má kratšiu podobu, ktorá obsahuje dve dvojité zvolania o Božie milosrdenstvo a tretia forma nahrádza Kýrie. Postupne sa v stručnosti pozrieme na špecifiká každej z týchto foriem.

Prvá forma úkonu kajúcnosti Confiteor je koncipovaná do štyroch základných častí:

1. Výzva na vyznanie hriechov. Prednáša ju celebrant svätej omše. V latinskom vydaní misála môžeme nájsť jen jednu formuláciu tejto výzvy,  jednotlivé národné misály ich však obsahujú viacero. Napríklad v talianskom misáli nachádzame okrem pôvodnej latinskej formulácie ďalšie formulácie  výzvy na vyznanie hriechov k trom rozdielnym formám úkonu kajúcnosti a český misál obsahuje tri osobité výzvy. V prípade slovenského misálu sú to okrem pôvodného latinského prekladu ešte tri iné výzvy, no kňaz si môže výzvu na úkon kajúcnosti zostaviť aj sám, najmä s ohľadom na uvedenie do omše konkrétneho dňa (poznámka 13).

2. Chvíľa ticha. Po výzve na vyznanie hriechov nasleduje chvíľa ticha, ktorá pomáha vhĺbiť sa do seba a oľutovať hriechy. Tým sa spoločné vyznanie stáva osobným úkonom. Ticho je liturgickým úkonom, nie prerušením liturgie.

3. Vyznanie viny. V liturgii Pia V. bola v porovnaní s novým misálom Pavla VI. iba jedna formulácia Confiteor, „že som veľa zhrešil myšlienkami, slovami a skutkami...“

4. Modlitba za odpustenie. Na záver modlitby kňaz prosí Pána Boha o odpustenie hriechov. Pri všetkých troch formuláciách vyznania má modlitba za odpustenie rovnaké znenie: „Nech sa zmiluje nad nami všemohúci Boh, nech nám hriechy odpustí a privedie nás do života večného.“

V súvislosti s verziou  Confiteor zavedenou v omši Pavla VI. je potrebné mať na zreteli výhradu Ottavianiho intervencie a vážne sa ňou zaoberať. Zmienená výhrada poukazuje na to, že pri tejto forme  Confiteor, nie sú osobitne spomenutí sv. Michal archanjel, sv. Ján Krstiteľ, ako aj svätí apoštoli Peter a Pavol.

Na porovnanie, v tridentskej omši má posledná veta v Confiteor nasledovné znenie: „Preto prosím blahoslavenú Máriu, vždy Pannu, svätého Michala Archanjela, svätého Jána Krstiteľa, svätých apoštolov Petra a Pavla, všetkých svätých a vás, bratia, orodujte za mňa u Pána, Boha nášho.“

V Misáli Pavla VI. je naopak táto formulácia skrátená do podoby: „Preto prosím blahoslavenú Máriu vždy Pannu, všetkých anjelov a svätých i vás, bratia a sestry, modlite sa za mňa k Pánu, Bohu nášmu.“

Táto formulácia zahŕňa všetkých anjelov a svätých, aj keď osobitne nie je uvedený ani jeden z nich. Ak totiž prosíme o orodovanie všetkých svätých, je zrejmé, že medzi všetkých svätých patria aj svätí apoštoli Peter a Pavol. A ak prosíme o modlitby všetkých anjelov, máme na mysli aj svätého Michala Archanjela, ktorému patrí popredné miesto medzi všetkými anjelmi. Navyše je tu výrazné pozitívum, pretože v liturgii Pavla VI. vzývame všetkých anjelov, kým v liturgii Pia V. vzývame len svätého Michala archanjela. Na druhej strane však neexistuje nijaký kardinálny teologický problém, ktorý by bránil uvádzať v poslednej vete úkonu kajúcnosti menovite aj svätých apoštolov Petra a Pavla, ako aj svätého Michala archanjela. Adresná prosba, zameraná na konkrétneho svätca, predovšetkým na archanjela Michala, patróna Katolíckej cirkvi, je dokonca omnoho účinnejšia.

Preto autor článku vypracoval návrh kompromisnej formy poslednej vety vyznania viny, ktorý je syntézou oboch vyznaní.Mohol by znieť takto: „Preto prosím blahoslavenú Máriu vždy Pannu, svätého Michala Archanjela a všetkých anjelov, svätého Jána Krstiteľa, svätých apoštolov Petra a Pavla, ako aj všetkých svätých, a vás, bratia a sestry, modlite sa za mňa k Pánu, Bohu nášmu.“ Tento kompromisný návrh bude autorom článku predložený príslušným liturgickým komisiám na podrobnejšie preskúmanie.

Druhá forma úkonu kajúcnosti obsahuje dve dvojité zvolania o Božie milosrdenstvo.

Nachádzame ich v úvode vyznania, ktoré prednáša kňaz slovami: „Zmiluj sa nad nami, Pane.“ a pred záverečnými slovami veriacich, keď kňaz prednesie slová: „Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo.“Túto formu úkonu kajúcnosti, vzývajúcu Božie milosrdenstvo, preto nie je vhodné aplikovať  napríklad v období, ktoré kladie dôraz na tzv. kajúce obrady, dni, alebo v Pôstnom období.

Tretia forma úkonu kajúcnosti nahrádza Kýrie v zmysle kombinácie Kýrie s troma prediktátmi o Kristovi, ktoré sú vzývaniami. V latinskom misáli (v dodatku) nachádzame len jeden text, ktorý je exemplatívny, pretože rubrika, ktorá ho predchádza, hovorí, že možno použiť aj iné vzývania. Vzývania môže predniesť kňaz alebo iný vhodný prisluhujúci. Výzvu a prosbu o odpustenie však môže predniesť len kňaz.

V porovnaní s predchádzajúcimi dvoma úkonmi kajúcnosti, ktoré kladú dôraz na nedokonalosti a hriechy človeka, má táto forma upozorniť na Kristovo dielo vykonané z lásky pre človeka.

Obsahuje tri kompozičné zložky:

1. Tropy, kladú do popredia Kristovo spasiteľné dielo (poznámka 14).V biblických textoch môžeme nájsť napríklad tieto tropy, zodpovedajúce úkonu kajúcnosti: Ježiš bol poslaný uzdraviť skrúšených srdcom (porov. Lk 4, 18 n. a Iz 61, 1–2), Ježiš prišiel volať hriešnikov (Mt 9, 13), Ježiš sa za nás prihovára u Otca (porov. Jn 16, 26) a mnohé ďalšie.

2. Vzývania sa vzťahujú výlučne na osobu Ježiša Krista, nie sú adresované Bohu Otcovi ani Duchu Svätému. Je to z toho dôvodu, že Kýrie v pôvodnom znení neboli trojičným vzývaním.

3. Po tropoch vždy nasleduje prosba o milosrdenstvo, opakovaná veriacimi.

Táto forma úkonu kajúcnosti vďaka svojej štruktúre umožňuje väčšiu kreativitu a prispôsobenie slávenia liturgievzhľadom na konkrétne liturgické obdobie. Otvára rozsiahlejší priestor na možnosť reflektovania liturgiepríslušného dňa, už z čítania v samotnom úkone kajúcnosti. V národných misáloch, vrátane slovenského, je už vypracovaných niekoľko textov tejto formy, a to aj na jednotlivé obdobia v liturgickom roku.

Spoločne s tradičným Kýrie bola rozšírená najmä v období stredoveku od 9. do 16. storočia. Bohatosť tropov s Kýrie bola chválou a oslavou Krista so vzývaním milosrdenstva pre veriacich (poznámka 15).

Tridentský misál však tropovanie z liturgie úplne vylúčil. Túto tradícius pôvodom  v rímskej liturgii opakovane aplikovala do liturgickej praxe až liturgická reforma v pokoncilovom období.

Zmienené formy úkonu kajúcnosti je v liturgickom slávení v niektorých prípadoch možné nahradiť. Napríklad počas nedeľných omší prostredníctvom obradu Asperges. Tento obrad je charakteristický požehnávaním vody a následným pokropením veriacich.

Pápež Lev IV. (847–855) vydal nariadenie vykonávať tento obrad každú nedeľu pred začiatkom svätej omše. Tradícia svätenia vody v Cirkvi však vznikla v omnoho staršom období. Podľa apokryfov Petrove aktá a Tomášove aktá sa voda určená na kropenie a na pitie svätila už v 2. storočí. Z dekrétu nesprávne pripisovaného pápežovi Alexandrovi I. (107–116), ktorý však v skutočnosti pochádza pravdepodobne z obdobia 5. storočia, sa dozvedáme o zmiešavaní soli s vodou podľa príkladu proroka Elizea. Svätenou vodou sa kropili príbytky. Zo stredoveku pochádzajú rôzne teologické vysvetlenia tohto obradu. Má byť pripomienkou krstu, resp. Kristovej vykupiteľskej krvi, ktorou sa kropia veriaci (poznámka 16), prípadne symbolom očistenia od akejkoľvek poškvrny hriechu.

V porovnaní s liturgiou Pia V. je tento obrad v novom misáli Pavla VI. zjednodušený. V misáli Pavla VI. sa  koná na začiatku  svätej omše po prežehnaní a pozdrave. Stal sa riadnym liturgickým úkonom, ktorý nahrádza úkon kajúcnosti i Kýrie. Veľkou prednosťou obnoveného Asperges je jeho včlenenie taktiež do súčasných úvodných obradov nedeľnej liturgie, pri príležitosti slávenia veľkého Cirkevného sviatku práve v nedeľu. Po skončení  tohto obradu nasleduje modlitba Glória (v prípade, že je to k príslušnému sviatku predpísané) alebo modlitba dňa (poznámka 17).

Indulgentiam

Po úkone kajúcnosti sa v omši Pavla VI. vynecháva Indulgentiam – prosba o milosrdenstvo, aby nevznikal  mylný dojem, že ide o sviatostné rozhrešenie. V liturgii Pia V. sa táto formulácia odriekala ako pozostatok stredovekých apológií. Príčinu môžeme hľadať v začiatočnom vývoji kresťanstva, v ktorom teológia sviatosti pokánia nebola ešte naplno rozvinutá a tento nedostatok do istej miery suplovali apológie. Boli to modlitby, v ktorých sa kňazi aj veriaci obžalúvali z hriešnosti a nehodnosti. K rozkvetu apológií došlo v 9. až 11. storočí. Do rímskej liturgie boli modlitby podobného znenia  vkladané najmä na franskom území. Princíp apológií neskôr prevzali aj východné cirkvi (poznámka 18). V karolínskej epoche (8. až 9. storočie) sa predovšetkým v nemecky hovoriacich územiach vyvinulo verejné vyznanie hriechov. Bol to typ Offene Schuld (v doslovnom preklade: otvorená vina). Po krátkom vyznaní viery nasledovala spovedná formulácia podobná Confiteor, rozšírená o vymenovanie oblastí prehreškov a v jej závere bol akt ľútosti a prosba o odpustenie. Nasledovala modlitba kňaza – vyprosovanie odpustenia starými rozhrešujúcimi slovami Misereatura Indulgentiam – Zmiluj sa a Odpusť (poznámka 19).

Apológie sa začali z liturgie vytrácať v dôsledku stredovekého rozvoja spovednej praxe a vyjasnenia teologických otázok týkajúcich sa absolúcie. Apológia v podobe Confiteor sa zachovala v rímskej liturgii, avšak v neskorom stredoveku došlo k jej úplnej premene. Dlhé vymenovanie hriechov bolo z neho odstránené, naopak pribudol zoznam svätých (poznámka 20).

Úkon kajúcnosti konaný na začiatku omše má neustále veľký význam, hoci pri ňom nedochádza k sviatostnému rozhrešeniu. Na druhej strane pri vzbudení si hlbokej a úprimnej ľútosti naozaj umožňuje očistiť sa od hriechov, pretože nám pomáha aj prosba Božieho služobníka – kňaza, o odpustenie hriechov. Pri ťažkých hriechoch však nemožno pristúpiť k svätému prijímaniu, – aj keď prostredníctvom dokonalej ľútosti môžeme získať posväcujúcu milosť a odpustenie, – pretože v tomto prípade sme viazaní povinnosťou sviatostného zmierenia (poznámka 21).

V tejto súvislosti je však žiaduce doplniť, že v princípe je možné získať rozhrešenie aj bez osobného vyznania hriechov. Ide o veľmi výnimočné prípady, v ktorých sa udeľuje takzvaná generálna absolúcia. Možno ju udeliť predovšetkým vtedy, keď sú masy veriacich vystavené  hrozbe akútneho nebezpečenstva smrti napríklad v prípadoch vojen, či hromadných katastrof v rôznych podobách. Ďalej aj v prípade nadmerného počtu veriacich, keď nie je k dispozícii dostatok spovedníkov, ktorí by vypočuli jednotlivé spovede. V týchto zmienených prípadoch sú  veriaci bez  vlastnej viny pripravení o milosť sviatosti zmierenia a Eucharistie (poznámka 22).

V širšom zmysle (o absolúciach bez sviatostnej povahy) sa týmto termínom označujú aj rôzne druhy pápežského požehnania – predovšetkým požehnania umierajúcim a určité absolúcie v rámci rehoľného života starých rádov, určené i členom ich tretích rádov (poznámka 23).

Generálne absolúcie však nemožno udeliť vždy a všade a nie je prípustné zneužívať ich. Misál Pavla VI. v bežných omšiach Indulgentiam vynecháva, aby bolo zreteľne rozlíšené, že  nejde o absolúciu.

Offertorium

Odporcovia omše Pavla VI. veľmi často spochybňujú offertorium – obetovanie  prítomné v riadnej forme rímskej liturgie. K týmto kritikom patril aj arcibiskup Lefèbvre, ktorý v jednom rozhovore okrem iného uvádza: „Nové modlitby Offertoria nevyjadrujú katolícke poňatie obety... Tridentská omša napríklad prednášala k Bohu túto modlitbu: ,Prijmi, svätý Otče, všemohúci večný Bože, túto nepoškvrnenú obetu, ktorú ja, nehodný sluha tvoj, prinášam tebe, Bohu svojmu živému a pravému, za nespočetné hriechy, urážky a nedbalosti svoje...’ Nová omša hovorí: ,Obetujeme ti chlieb života...’ Nie je tu žiadna zmienka o obetovaní alebo obeti“ (poznámka 24).

Zdá sa byť neuveriteľné, že ani taká veľká osobnosť Katolíckej cirkvi, akou arcibiskup Lefèbvre nepochybne bol, nepochopila základný princíp obetovania. Ako uvádza veľký teológ 20. storočia, Josef Ratzinger, v súčasnosti emeritný pápež Benedikt XVI., postačí aj skromná znalosť malého katechizmu na rozpoznanie skutočnosti, že myšlienka obeti nemala nikdy svoje miesto v obetovaní, ale až v eucharistickej modlitbe, v kánone. Ako ďalej uvádza Ratzinger, Bohu neobetujeme to či ono: novosťou Eucharistie je prítomnosť Kristovej obeti. Preto sa obeť uskutočňuje tam, kde zaznieva Jeho slovo, slovo o Slove, v ktorom premenil svoju smrť na skutok slova a lásky, aby sme tým, že ho smieme prijať, boli uvedení do jeho lásky, do trojičnej lásky, v ktorej sa Kristus večné Slovo vydáva svojmu Otcovi. Tam, kde zaznieva „toto“ slovo o Slove, tam, kde sa naše dary stávajú Kristovým darom, v ktorom sa dáva on sám, tam je obeť, ktorá je podstatou Eucharistie už od jej ustanovenia (poznámka 25).

Môžeme sa mnohokrát stretnúť s tým, že výrazy, ktorými v súčasnosti je (a bolo aj v minulosti) nazývané obetovanie prítomné v liturgií, má v skutočnosti iný význam.

Už od starozákonných dôb bolo potrebné najprv pripraviť obetné dary a až potom bolo možné začať obetu. Ratzinger k stále prebiehajúcej diskusii odborníkov pôsobiacich v oblasti liturgiena túto tému uvádza nasledovné vyjadrenie: nemecký výraz pre obetovanie (Opferung) pochádza z latinského  výrazu oferre, alebo ešte pravdepodobnejšie z výrazu operare. Oferre neznamená obetovať (to v latinskom jazyku povieme ako immolare), ale priniesť, pripraviť, dať k dispozícii. Výraz offerari teda znamená pôsobiť a v súvislosti s Eucharistickou obetou tiež znamená pripravovať. Tento výraz mal vystihnúť skutočnosť, že sa musel pripraviť eucharistický oltár, a z tohto dôvodu zostal výraz offerariza užívaný. Jeho použitie však znamená, že sa muselo urobiť veľa pre to, aby tieto dary, chlieb a víno boli pri Eucharistii náležitým spôsobom k dispozícii (poznámka 26).

Offertorium v misáli Pia V., podľa ktorého sa dodnes slávi tridentská svätá omša, nemá svoj pôvod v rímskej liturgii. Tridentskí odborníci pôsobiaci v oblasti liturgie už pred konaním Druhého vatikánskeho koncilu vzniesli námietky voči súboru modlitieb, sprevádzajúcich prípravu obetných darov, voči ich rozsiahlosti, štýlu a pôvodu, ktorý nevychádzal z pôvodnej tradície rímskej liturgie (tradícia rímskej liturgie by zostala zachovaná v prípade položenia darov na oltár bez ďalších liturgických úkonov). Predovšetkým však predkladali anticipáciu témy obety, ktorá však má svoje miesto až v eucharistickej modlitbe, kánone. Preto časť odborníkov navrhovala tieto modlitby úplne zrušiť a ponechať položenie darov na oltár bez slov. Napokon bolo prijaté iné riešenie. Modlitby z misála Pia V, sprevádzajúce položenie darov na oltár, boli nahradené novými.

Konečný návrh bol inšpirovaný ambroziánskou liturgiou, v ktorej je nasledujúca formulácia modlitieb: „Benedictus Dominus, Deus universi, educens panem de terra, e quo nobis fit cibus vitae“ (Požehnaný Pán, Boh sveta, vyvádzajúci chlieb zo zeme, z ktorého sa pre nás stáva pokrm života).

Tento návrh bol neskôr rozšírený do takejto podoby: „Benedictus es, Domine, Deus universi, quia de tua largitate accepimus panem hunc, fructum terrae et Operis manuum hominum, ex quo nobis fiet panis vitae.“ („Požehnaný si, Pane, Boh sveta, pretože vďaka tvojej štedrosti prijímame tento chlieb, plod zeme a práce ľudských rúk, aby sa z neho pre nás stal chlieb života“).

Na naliehanie pápeža Pavla VI. sa však do tejto formulácie doplnilo prepojenie s témou obety: quem tibi offerimus (ktorý ti ponúkame) a tak vznikla definitívna verzia prezentovaná aj v novom misáli Pavla VI. v znení:

„Benedictus es, Domine, Deus universi, quia de tua largitate accepimus panem, quem tibi Offerimus, fructum terrae et Operis manuum hominum, ex quo nobis fiet panis vitae“ (Požehnaný si, Pane, Boh sveta, pretože vďaka tvojej štedrosti prijímame chlieb, ktorý ti ponúkame, plod zeme a práce ľudských rúk, aby sa z neho pre nás stal chlieb života).

Toto doplnenie sa však stalo príčinou nedorozumení a dodnes pretrvávajúcich intenzívnych diskusií Tridentských odborníkov pôsobiacich v oblasti liturgie, ktorých predmetom je anticipácia témy obety (poznámka 27). V každom prípade však musíme mať na pamäti argumenty Josefa Ratzingera. Obetovanie je v podstate iba prípravou obetných darov. Pôvodná tradícia v rímskej liturgii poznala len jednoduché položenie obetných darov na oltár.

Ako môžeme vidieť, formulácia modlitieb sprevádzajúcich obetovanie, uvedená v misáli Pia V., a formulácia v misáli Pavla VI., nevychádza z pôvodnej tradície rímskej liturgie. Mnoho intenzívnych diskusií orientovaných na tému, ktorá z formulácií uvedených v zmienených misáloch pochádza z pôvodnej tradície rímskej liturgie, možno vzhľadom k uvedeným skutočnostiam pokladať za irelevantné.

Najdôležitejšie však je uvedomenie si skutočnosti, že obetovanie obetných darov v liturgii začína až v kánone a tam je potrebnosť dôrazu explicitného vyjadrenia, ako aj správneho chápania katolíckej obeti.

Záver

Predkladaný článok je súčasťou systematickej apológie omše Pavla VI., ktorej  skúmaniu sa autor článku niekoľko rokov venuje. Zámerom článku preto bolo predložiť stručnú analýzu niektorých významných prvkov z týchto oblastí:

·         porovnanie úkonu kajúcnosti v oboch formách rímskeho obradu;

·         rozbor úkonu kajúcnosti v riadnej forme rímskej liturgie;

·         dôvody pre vynechanie Indulgentiam z omše Pavla VI.;

·         rozdielne vnímanie obetovania v liturgii Pia V. a liturgii Pavla VI.

Z predloženej analýzy vyplýva, že Ottavianiho tvrdenie o pôvode misála Pia V., siahajúceho do čias Gregora Veľkého, alebo ešte starších čias, je prinajmenšom diskutabilné. Po podrobnejšom skúmaní historických prameňov a dejín liturgického vývoja môžeme vidieť, že misál Pia V. okrem pôvodných prvkov rímskej liturgie obsahoval aj galikánske intermezzo, ako aj časti z neskorších období. Tieto fakty nám dokazujú a v súčasnosti sú potvrdené aj mnohými odborníkmi skúmajúcimi oblasť liturgického vývoja Cirkvi, že misál Pia V. nepochádza z obdobia Gregora Veľkého, ale v skutočnosti z Alkvinovho sakramentára pôvodom v období 9. storočia.

V neprospech Ottavianiho tvrdenia  týkajúceho sa pôvodu misála Pia V., hovorí  napríklad taktiež postoj misála k prvkom liturgie, ktoré mali svoj pôvod  už v najstaršom období vývoja rímskej liturgie. Misál  Pia V. mnohé z nich odstránil, za všetky spomenieme napríklad tropovanie, ktoré  dovtedy  v liturgií malo svoje opodstatnené postavenie.

Z dôvodu zachovania objektivity je však na druhej strane potrebné uviesť, že misál Pia V. obsahuje mnohé špeciálne časti, ktoré nemajú svoj pôvod v období Gregora Veľkého, či dokonca ešte v starších dobách. Je preukázané, že siahajú až do omnoho neskorších období. K takýmto špeciálnym prvkom liturgie patrí aj úkon kajúcnosti.

Na základe porovnania úkonu kajúcnosti a obetovania v oboch formách rímskeho obradu článokpoukazuje na pozitíva rôznych foriem úkonu kajúcnosti. Taktiež prezentuje diametrálne odlišné vnímanie obetovania v oboch formách rímskeho obradu a podáva interpretáciu pôvodu týchto odlišnosti vo svetle vedeckých výskumov v oblasti dejín liturgiky.

Závery niekoľkoročného bádania autora v oblasti liturgickej obnovy Cirkvi otvárajú priestor pre ďalšie relevantné skúmania, hľadanie riešení, či konkrétne  teoretické a empirické výstupy. V prípade predkladaného článku z týchto záverov vyplývajú následné odporúčania aplikovateľné pre prax: 

•  naďalej systematicky kultivovať apológiu liturgie Pavla VI. u odbornej, predovšetkým teologickej a zároveň laickej verejnosti, s orientáciou na veriacich laikov, inovercov i ľudí bez vyznania;

•  mať na zreteli, že napriek veľkému prínosu pre liturgický vývoj Cirkvi, potrebuje misál Pavla VI. obnovu. Táto obnova napríklad priamo súvisí aj s úkonom kajúcnosti a obetovaním v liturgii. V prípade praktickej aplikácie si to môžeme predstaviť nasledovne: úkon kajúcnosti a obetovanie v liturgii by mali byť spoločne– to znamená ich nové znenie v misáli Pavla VI. a  ich staršie znenie v misáli Pia V., vložené do tohto obnoveného misála s cieľom upozorniť na skutočnosť, že nová liturgia dokáže byť kontinuálna so starou liturgiou, a to bez nedorozumení a konfliktov;
•  podrobiť podrobnejšiemu skúmaniu taktiež argumenty kritikov liturgie Pavla VI.a dôsledne sledovať prípady, v ktorých je možné tieto argumenty akceptovať;
•  na základe akceptácie týchto argumentov predkladať príslušným liturgickým komisiám  návrhy kompromisných riešení, akceptovateľných pre obe formy rímskeho obradu.

Vzhľadom na predložené odporúčania predmetný článok obsahuje aj návrh úpravy poslednej vety úkonu kajúcnosti v omši Pavla VI. vytvorenej autorom článku, ktorá by zabezpečila vyššiu kompatibilitu úkonu kajúcnosti v oboch formách rímskej liturgie. Jej schválenie zo strany príslušných liturgických komisií a následná praktická aplikácia by mohli prispieť  k zmiereniu vo vnútri Cirkvi, no predovšetkým by podľa názoru autora článku bola zdrojom požehnania pre celé cirkevné spoločenstvo. V tejto súvislosti pokladá autor článku za mimoriadne dôležité v textoch liturgie osobitne zmieniť aj svätého Michala archanjela. Po skončení slávenia liturgie taktiež odporúča opätovné zavedenie povinnosti modliť sa modlitbu k svätému Michalovi archanjelovi v jej pôvodnom znení, zostavenom pápežom Levom XIII. Realizácia opakovaného zavedenia  tejto modlitby do liturgickej praxe však zároveň vyžaduje stanovenie rovnakých pravidiel pre všetky diecézy a farnosti na území Slovenska.

Karol Dučák je spisovateľ a odborný publicista. Vo svojej odbornej orientácii sa zameriava predovšetkým na skúmanie histórie misijnej činnosti Katolíckej cirkvi, a to najmä u mužského rehoľného rádu Spoločnosti Ježišovej a jej projektu s názvom Jezuitský štát v Paraguaji (1649–1767). Ďalej publikuje na témy z oblasti Druhého vatikánskeho koncilu a liturgickej obnovy po ňom, situácie Katolíckej cirkvi v Nemecku, posmrtného života (život po živote) a katolíckej mystiky.

::

Originálna verzia článku bola uverejnená v akademickom časopise  Acta Missiologica, roč. 10, č. 2, 2016. Text preberáme so súhlasom redakcie.

::

Poznámky

(1) OTTAVIANI A. – BACCI, A.: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu.Nová liturgie.

(2) OTTAVIANI A. – BACCI, A.: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu.Nová liturgie.

(3) Pre podrobnejšie informácie pozri: PIUS V.: Quoprimum tempore, „ad pristinam... sanctorum Patrumacritum.“

(4) Pre podrobnejšie informácie pozri: RAGAN, G.: Liturgické hnutie na Slovensku. s. 13–14; Podrobnosťami o pôvode potridentského misála Pia V., ako aj ďalšími diskutabilnými argumentáciami Ottaviavianiho intervencie sa zaoberá napríklad aj článok: DUČÁK, K.: Svätá omša podľa Misála Pavla VI. Vysvetlenie niektorých sporných momentov v  polemike s tridentistami. In Duchovný Pastier. roč. 97, č. 4, 2016. ISSN 0139-861X.

(5) Tropovanie alebo (tropus) znamená obohatenie omšového spevu o nejaký úvod alebo intermezzo s vlastným textom a melódiou. Do liturgie sa dostal už v období stredoveku – pozn. autora.

(6) Predtým ako začali veriaci pristupovať k svätému prijímaniu – pozn. autora.; MALÝ, V.: Slávenie svätej omše, s. 25–27.

(7) CABAN, P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu, s. 138. 

(8) Konštitúcia Sacrosanctum concilium, 50.

(9) Konštitúcia Sacrosanctum concilium, 28.

(10) Konštitúcia Sacrosanctum concilium, 48.

(11) VŠEOBECNÉ SMERNICE RÍMSKEHO MISÁLA,  115.

(12) Pre podrobnejšie informácie pozri: SARAH, R.: Cardinal Sarah: „Nová liturgia musí byť v kontinuite so starou“. Ako treba obnoviť misál Pavla VI.? In L'Osservatore Romano, June 12, 2015, dostupné aj na internete: lifenews.sk.

(13) MALÝ, V.: Slávenie svätej omše, s. 26.

(14) Tropovalo sa predovšetkým vzývanie Kýrie, Glória, Sanctus a AgnusDei, a tiež Itemissaest. Pred introit sa s obľubou predsúvala úvodná sloha. Graduale, Offertorium a Communio bolo básnicky rozšírené. Epištoly a niekedy i evanjelium boli v sviatočných dňoch tropované rôznymi doplnkami... Aj chórová modlitba poznala tropy, predovšetkým u veľkých responzórií matutina a u antifón. (BERGER, R.: Liturgický slovník, s. 511–512)

(15) MALÝ, V.: Slávenie svätej omše, s. 28.

(16) Analógia s hebrejským zvykom pokropenia krvou baránka – pozn. autora.

(17) MALÝ, V.: Slávenie svätej omše, s. 30. 

(18) BERGER, R.: Liturgický slovník, s. 55.

(19) BERGER, R.: Liturgický slovník, s. 547.

(20) BERGER, R.: Liturgický slovník, s. 55.

(21) MALÝ, V.: Slávenie svätej omše,  s. 25–26.

(22) Na udelenie týchto generálnych absolúcií  je v Cirkvi zavedený aj špeciálny obrad – pozn. autora.

(23) BERGER, R.: Liturgický slovník, s. 36.

(24) Potlačený rozhovor s arcibiskupem Marcelem Lefebvrem – 1. část (1978). In REX! [online]. [cit. 10. apríl 2016]. Dostupné na internete: rexcz.blogspot

(25) Krivda, A.: Obnovený omšový poriadok a národný jazyk v liturgii, s. 129–130.

(26) Krivda, A.:Obnovený omšový poriadok a národný jazyk v liturgii, s. 130.

(27) Krivda, A.:Obnovený omšový poriadok a národný jazyk v liturgii, s. 129.

                                                                                                         

Použitá literatúra

1. BERGER, R.: Liturgický slovník. 1. vyd. Praha: Vyšehrad, 2008. 592 s. ISBN 978-80-7021-965-2.

2. CABAN, P.: Dejiny slávenia Eucharistie do Druhého vatikánskeho koncilu. 1. vyd. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2010. 152 s. ISBN 978-80-7162-802-6.

3. DUČÁK, K.: Svätá omša podľa Misála Pavla VI. Vysvetlenie niektorých sporných momentov v  polemike s tridentistami. In Duchovný Pastier. roč. 97, č. 4, 2016. ISSN 0139-861X.

4. Konštitúcia Sacrosanctum concilium. In Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu.Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. 847 s. ISBN 978-80-7162-738-8.

5. Krivda, A.: Obnovený omšový poriadok a národný jazyk v liturgii. In Päťdesiat rokov liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu na Slovensku. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Košice, 25. októbra 2012. 1. vyd. Ružomberok: Verbum, 2013.  ISBN 978-80-8084-996-2.

6. MALÝ, V.: Slávenie svätej omše. [online]. [ cit. 10. apríl 2016]. Dostupné na internete: bosy.org/sviatosti.doc

7. OTTAVIANI A. – BACCI, A.: Stručný kritický rozbor nového mešního řádu.Nová liturgie. In Te Deum. 5/2009. [online]. [cit. 10. apríl 2016]. Dostupné na internete: tedeum.cz

8. Potlačený rozhovor s arcibiskupem Marcelem Lefebvrem – 1. část (1978). In REX! [online]. [cit. 10. apríl 2016]. Dostupné na internete: rexcz.blogspot

9. SARAH, R.: Cardinal Sarah: „Nová liturgia musí byť v kontinuite so starou“. Ako treba obnoviť misál Pavla VI.? In  L'Osservatore Romano, June 12, 2015, [online]. [ cit. 10. apríl 2016]. Dostupné  na internete: lifenews.sk

10. RAGAN, G.: Liturgické hnutie na Slovensku. Košice: Liturgický inštitút JánaJaloveckého, 2001. 103 s. ISBN 80-7165-302-0.

11. VŠEOBECNÉ SMERNICE RÍMSKEHO MISÁLA. (MISSALE ROMANUM, EDITIO TYPICA TERTIA, 2002). [online]. [cit. 10. apríl 2016]. Dostupné na internete: breviar.kbs.sk.pdf