Vianoce A. D. 2016

Vlado Gregor

Modlime sa a prosme a všetky ťarchy si vzájomne nosme

Zúčastnil som sa nedávno debaty o cirkvách po roku 1989 a odchádzal som odtiaľ dosť znechutený, ba až zhrozený. Potvrdila sa mi jedna pravda, okolo ktorej krúžim už desaťročia ako mačka okolo horúcej kaše. Môže ísť o nepochybne svätú inštitúciu a môže hlásať najjasnejšiu pravdu zo všetkých, a ja vôbec nepochybujem, že naša Cirkev takou je. Ale ak ide, ľudovo povedané, o fleky a prachy, aj v tej najdokonalejšej ustanovizni sa dejú krivdy, nepokoje a krutosti vyplývajúce z kariérnych bojov o miesto pod slnkom a či o post v chráme. Výnimky asi nejestvujú a treba tieto zákonitosti a nevyhnutnosti brať do úvahy.

Je to paradox, ale najlepšie to chápu ľudia naspodku, utláčaní, tichí, ukrivdení a možno aj dosť nešikovní, ba svojím spôsobom aj tí chudobní, ba až hlúpi duchom... Zdá sa vám to smiešne a nepodložené? Nie, moji milí, práve takíto ľudia a práve z tej žabej a ušliapnutej perspektívy, vidia veci skrz-naskrz, lepšie ako cez najdrahšie „cétečko“.

Aký je proti vyššie uvedeným zlám spoľahlivý liek? Asi len všímať si a počúvať práve týchto ľudí, a to by malo byť hlavným znakom nasledovníkov Ježiša Krista. A to všetko sa musí vnímať a riešiť s pokorou, reálnym pohľadom na život i schopnosťou ustupovať a odpúšťať. Ak sa to v rámci toho svätého spoločenstva nedeje, je nám z toho doslova zle.

Z pozorovania týchto stále sa opakujúcich pokušení a nedostatkov vznikajú všelijaké stále novšie reformácie, stále lepšie rehole a stále jasnejšie teológie čoraz lepšieho oslobodenia a či aj uvoľnenia. Nedajte sa mýliť, drahí moji, sú zásady a zákony, ktoré nemožno relativizovať a neslobodno z nich ustupovať, ani bez nápravy a ľútosti odpúšťať ich porušenia.

Tieto tendencie sa aj v našej Cirkvi chvíľami zintenzívňujú, hlavne v časoch chaosu, neistoty a veľkej nespravodlivosti. Nedajme si teda popliesť hlavu, nespočetnekrát overené pravidlá a spôsoby správania nemožno zľahčovať, spochybňovať a myslieť si, že ich relativizovaním niečo naprávame a zlepšujeme. Ak sa to znovu a znovu opakuje a neustále sa skúšajú a tlačia nové spôsoby na ospravedlnenie zla, môžeme si pritom len opakovane povzdychnúť: „apage satanas!“ teda: „odíď, pokušiteľ!“

Všímajme si preto hlavne tých, ktorí sú služobníkmi všetkých a aj pri takej kauze ako na ružomberskej univerzite registrujme nielen to, ako spravodlivo či nespravodlivo si delia benefity tí horní a hornejší, ale nakoľko sa krivdí tým spodným a spodnejším, teda upratovačkám, knihovníčkam, kuchárkam, prípadne šoférom, murárom a tesárom.

Kedysi, keď sme boli utláčaní a mučení, naši prenasledovatelia sa s obdivom čudovali, ako sa kresťania milujú. Ak sa navzájom žerieme, podrážame a neustále svojich vlastných kritizujeme, asi niekde robíme zásadnú chybu.

Aspoň na záver pridám niečo povzbudzujúce. Zdá sa, že čoraz viac ľudí chápe, že žijeme v zlomovej dobe a už nejde len o uchovanie katolíctva, ale o samotný zmysel kresťanstva.

DEO GRATIAS! BOHU VĎAKA!

Vlado Gregor

::

Ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!