Prienik

(Verše Teofila Klasa)

Teofil Klas

Pod úšustom domén

Pokrčený svet.
Pokrčená stena.
Pokrčená zástena.

Vystri vesmír viet.
Dohaduj sa vena.
Hra je vrastená.

Zacieľ kroky ta
nad vodu a oheň.
Dúfaj zároveň.

Priepasť rozkrytá
pod úšustom domén.
Šiju napomeň.

Húžva mámi het.
Keď vyráňa z tieňa,
hlucho zastená.

Pokrkvaný svet.
Pokrkvaná stena.
Pokrkvaná
zástena.

V úryvku z poémy

Formula ja
je vzácne jednoduchá.
Len vyhmatať ju
spoza záclony.
Na oslovenie Adam slúcha,
keď ucho k srdcu nakloní.

Z červenej hliny
ako váza vzatá.
Život
ju plní dychom Neznáma.
A z prsti, kde sa na dni ráta,
vyrastá dráma-nedráma.

Identita je supervzácne semä.
Navyše
v kruhovratnom poznaní.
K nebešťanstvu má
pečať zeme.
A údel v krvi doznaný.

Preto
sa pravda v kráse rozpoznáva.
V úryvku
z naozajstnej poémy.
Je šperkom kozmického práva.
O anjeloch a o zemi.

Mŕtve more

Puknutý krčah vodu neudrží.
Akokoľvek
je z ruky majstrovej.
A živou vodou neposlúži
ruži.
A ani chryzantémam na rove.

Zadrotovaný nesplní si svoje.
Len zatmelený hlinou pálenou.
Utrpí
pre krásu i pre pôdoje.
Zachrchle tuho
v blku plameňov.

Beda, ak v kríze zhltne
mŕtve more.
Živá soľ steny črepu nespevní.
Je ako suchá páľa na úhore.
V puknutom črepe
hlas je nespevný.

Voči hre a enigme

Zo zeme,
z každého jej kúska
derie sa na svet
vážne poznanie:
duša kozmu je božsko-ľudská.
A isto naveky tak zostane.

Zem nie je zlá
a nebo pyšné.
Veď vzmáhajú sa k cieľu
súladne.
Sú plodmi zaštepenej višne.
Srdce, čo treba, isto uhádne.

Neslobodno však
slúchať pletkám.
Znedbať sa voči hre a enigme.
Na tvári sveta nieto vriedka.
Hocčo je vratké,
jednak prienik nie.

Na strunách nádeje a lásky
rozochvieva sa
symfónia sna.
Sen totiž môže byť ten rajský.
Cezeň
sa chmáry kozmu vyjasnia.

Nezdobno

V trojitých krážoch
nástrah zdnuka
sa duša ustavične zadúša.
Schránka naivna ľahko puká
s mámivou krásou
v kartušiach.

Nenasýti ťa pýcha srdca.
Ba ani
klamná žiadza telesná.
I to, čo pohľad očí skrúca,
vychádza často
z nečestna.

Duša má pritom čistú vôľu,
len kruté nezdobno
ju zhamúva.
Vyhnúť sa mŕtvolnému poľu
je azda problém
v náčuvách.

A potom pohodlnosť krvi.
Keď čo sa hne,
má chrasty svojvôle.

Zvábi ťa
cesta cez úmrvy,
pod cintorínske topole?

V zásnubách

            Man wird immer geboren,
            da Gott es geschah.
            (Pavol Strauss: Worte aus der Nacht)

Boh, ktorý je,
a Boh, ktorý sa stáva.
Enigmatické čaro jestvoty.

Obzory
vrchom predýchava sláva,
ktorú
nik mudrovaním neskrotí.

Odveký Nemenný
sa v čase mení
vo svojom obraze a podobe.

Rastie v ňom
v klietke času sprítomnený
po celé
človečenské obdobie.

Veď je Boh živých.
V tom sa vinie dráma.
V mystických
božsko-ľudských zásnubách.

Živý Boh živých.
Veď Boh Abraháma.
Boh živých. Izáka a Jakuba.

Boh môj aj mojich.
Tiež túžim byť živý.

Dvíha ma z plodorodej nivy.

Nesmrtná smrť

To nie je metamorfóza.
To je len prechod bránou.
A totiž uchom ihly.

Koho z nás rovy ohrozia?
Hráme sa na havranov,
žeby sme zimu stihli?

Nie horizont je podstatný.
Len čo je v ohni za ním.
A nehorieť je trápne.

Zima si cestu spoplatní.
A ešte nerátaným.
Keď za kazajku zdrapne.

Blažená smrť je nesmrtná.
Je vchrstom do života.
Spod záhlavia sa berie.

Tak vypláša sa z mieru tma
a afekty sa krotia.
V najpôvabnejšej miere.

Sonet o neuzamknutých krokoch

Vízia
bielou plachtou zakrytá.
Predsa však dennodenne živá.
Čo každú jednotlivosť skrýva
v pamäti sveta
v singularitách.

Trvale prítomná,
nie rarita.
Nie azda nedonosná sliva.
Či mizéria obeživa.
Dlaň darovlivá!
Vďak si zapýta?

Nie, nezapýta.
Aj to odpustí.
Ak len sa vráti márnotratný
a popolom
si srdce poznačí.

Neuzamkýnaš kroky
do krusty.
Napokon:
máš tu cestu s bratmi.
Ešte sa môžeš zaprieť do kľačí.

Poza túlavé sny

V tkanive nežných siločiar
tam vo vrcholnej hĺbave
sa dni a vôľa stretnú.

Napokon, keď už vykročia
poza sny hladné, túlavé,
nezúročia sa pre tmu,
lež pre jas.

Nastane šťastný hodokvas.
Úsrpy vplynú do riavy.
Skočnej a stálojarnej.

A dušu zvlaží toľko krás,
že všetko časné odplaví
v definitívnom tvárne.
Už teraz.

::

Teofil Klas (občianskym menom Jozef Zavarský) patrí k výrazným predstaviteľom našej duchovnej kresťansky orientovanej poézie. Narodil sa 12. novembra 1940 v Trnave. Pracoval ako novinár a redaktor. Od roku 1958 v Technických novinách, v druhej polovici osemdesiatych rokov súbežne v redakcii ilegálneho samizdatového časopisu Rodinné spoločenstvo. Po zmene politického systému pomáhal budovať novú podobu Katolíckych novín, a to ako redaktor a neskôr šéfredaktor (1990–1993). Pracoval aj vo Vydavateľstve Nové mesto a v redakcii časopisu Kultúra. V rokoch 2003 až 2007 zastával funkciu tajomníka Spolku slovenských spisovateľov. Je laureátom Ceny Fra Angelica 2005 a v roku 2015 získal cenu za celoživotné dielo, ktorú mu udelilo mesto Trnava. Vydal viacero básnických diel i prekladov. V týchto dňoch mu vo vydavateľstve Post Scriptum vychádza výber z kultúrnej publicistiky – pod názvom Z ozvukov krásy.

::

Prečítajte si: Epištola o Diablových elixíroch

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.