Rozhovor
s manželmi Gabikou a Miroslavom
|
Bradovkovci |
Karol Dučák: Miro a Gabika, začneme
náš rozhovor tradičným spôsobom. Môžete sa aspoň stručne predstaviť našim
čitateľom?
Miroslav Bradovka: Pochádzam
z učiteľskej rodiny, mám ešte jedného brata. Rodičia učili na základnej škole.
V čase „normalizácie“ ocko už učiť nemohol, po roku 1989 ešte krátko učil
na strednej škole v Košiciach. Rodičia mali veľmi radi moju manželku Gabiku i
vnúčatá, naše deti. Som im vďačný za mnohé, chýbajú mi. Povolaním som biológ,
vyštudoval som PF UPJŠ v Košiciach, odbor biológia, vedecký smer. Krátko
po ukončení vysokej školy som sa oženil. V Košiciach som pracoval vo
výskume. Potom, čo sme sa z Košíc presťahovali do mesta Vranov nad Topľou
(ďalej už len skrátený názov Vranov n/T.), s manželkou Gabikou sme si
doplnili vzdelanie o pedagogické štúdium a začali sme po revolúcii
učiť,v roku 1992. Ja toho času neučím, ale v školstve pôsobím dodnes.
Som vďačný Pánu Bohu za manželku a šesť detí, ktoré nám zveril do výchovy.
Sú pre mňa najväčším darom, požehnaním.
Gabika Bradovková: Pochádzam
z rodiny s troma deťmi, som najstaršou z troch dcér, z ktorých najmladšia má od
narodenia postih – Downov syndróm. Dnes má 51 rokov, Bohu vďaka. Vyštudovala
som biológiu, vedecký smer, na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach, kde
som spoznala svojho budúceho manžela – spolužiaka. Spoznávali sme sa štyri
roky, po skončení štúdia sme uzavreli sviatostné manželstvo a postupne do našej
rodiny pribudlo šesť detí. Syn a päť dcér, medzi nimi aj dvojičky. V súčasnosti
sú piati dospelí, najmladšia dcéra má 15 rokov, mala som 43 rokov, keď sa
narodila. Po smrti môjho otecka, ktorý mal len 55 rokov, sme sa presťahovali z
Košíc do Vranova n/T. k mojej mamke a sestre. Vo Vranove n/T. nebolo možné
pracovať vo výskume, preto sme s manželom nastúpili učiť na novozriadenú
cirkevnú školu, kde učím dodnes. Som Bohu vďačná za dar manžela i detí.
K. D.: Spomínam si na niekoľko kázní jedného
gréckokatolíckeho kňaza, venovaných svätosti všedného dňa. Ten kňaz hovoril, že
okrem oficiálne vyhlásených svätých sú aj mnohí iní ľudia, ktorí žijú svätým
životom bez mučeníctva, zázrakov či iných mimoriadnych skutkov. Keď sa pozerám
na vás dvoch, ale aj celú vašu rodinu, evokuje to u mňa dojem ľudí
žijúcich svätosťou všedného dňa. Som presvedčený, že dnešný svet potrebuje
svetlé vzory, vzory ľudí, ktorí prostým každodenným životom, bez hrdinských
činov či mučeníctva, smerujú k svätosti. Toto ma motivovalo urobiť
s vami rozhovor, ktorý by mnohým ľuďom mohol otvoriť oči, ukázať cestu,
motivovať a inšpirovať ich pri hľadaní vlastnej cesty k dokonalosti.
Ale začnime po poriadku. Kto vás priviedol k viere a aká bola vaša
doterajšia cesta k Bohu?
M. Bradovka: Moja cesta
k svätosti, či hľadaní cesty k dokonalosti života, ako ste to
naznačili v otázke, nebola jednoduchá ani priamočiara. Ako chlapec si
pamätám na kostol i odpustové slávnosti v malej dedinke na východe
Slovenska, odkiaľ pochádzala rodina mojej mamky. Na vyšité plátno
s podobou „Hospodina“ v kuchyni domčeka starých rodičov na Gemeri,
rodisku môjho otca. Nad hlavou pri posteli mala mamka po celý život vzácny
obraz Panny Márie – gobelín. Máme ho doma ako pamiatku na ňu. Zrnko viery bolo
zasiate, vyklíčilo až po rokoch... Boh je verný a Jeho plán so mnou si
uvedomujem v súvislostiach teraz, keď mám vlastnú rodinu, deti.
G. Bradovková: Vieru
som dostala od rodičov, za čo som im vďačná, a cez príklad ich života
i života mojich starých rodičov sa rozvíjal aj môj vzťah s Bohom. Aj počas
ťažkých rokov totality sme žili aktívnym kresťanským životom,aj keď nie
bezproblémovým. Boh mi dal do cesty mnohých ľudí – kňazov i laikov, cez ktorých
sa moja viera a dôvera v Boha upevňovala.
K. D.: V dnešnom svete sa ľudia bránia početným
rodinám. Vy máte šesť detí. Predpokladám, že nebolo ľahké vychovať ich, ale
určite vám to prinieslo veľa radosti a požehnania. O čo vás obohatili vaše
deti?
M. Bradovka: „Veľké veci urobil
s nami Pán.“ A máme z toho radosť. Deti sú pre nás darom
najvzácnejším. Neplánovali sme počet, priali sme si mať početnú rodinu, Bohu
vďaka za každé, teraz aj za novonarodeného vnúčika Filipka. Sú pre nás samy
osebe bohatstvom. Tým, aké sú, čo nosia vo svojom vnútri, vo svojom srdci.
Čistom, úprimnom, ľúbiacom. Stávajú sa nám oporou. Máme s nimi vzťah
rodičovský, priateľský, duchovný. Radi prichádzajú domov a aspoň raz do
roka trávime voľné dni všetci spoločne. Sviatočné i pri práci. Bývame
v rodinnom dome a tak nám pomáhajú pri dome i v záhradke. Okrem
toho máme aj malý záhumienok, na ktorom práca pribúda úmerne nášmu veku. Deti
nám nastavujú zrkadlá, sú k nám úprimné, aj kritické, ale popri tom
ohľaduplné, láskavé. Dokážu putovať pešo stovky kilometrov, starať sa
o chorých, deti i núdznych v misijnej službe. Dcéra Mária strávila
takto desať mesiacov v Brazílii s organizáciou Domy srdca. Obohacujú
nás o pocit spolupatričnosti, dôvery a lásky. Synovi v práci raz
povedali: „Mirek, keby sme ťa nemali, museli by sme si ťa vymyslieť.“ Čo dodať?
Žiak predbehol učiteľa...
G. Bradovková: Často
zvykneme hovoriť, že to, čo nemáme na účte, máme v deťoch. Sú to naše
„milióny“. Keď sa ma mnohí pýtali, ako to zvládate, taký rebrík... To máte určite
veľa starostí... Vtedy som odpovedala: „Máme viac radostí ako starostí.“ Aj
v pôrodnici pri narodení piatej dcéry mi hovorili: „To budete mať starostí
o veno pre toľko dcér.“ Odpovedala som, že takéto starosti neriešim.
Dôverujem Bohu, že sa postará, keď nám
požehnal... Sú to Božie deti a Boh nám ich zveril s dôverou do
výchovy na určitý čas. Sme mu za to vďační a chceme im dať to najlepšie
z nás.
K. D.: Spomínali ste učiteľské pôsobenie. Ako ste
v ňom praktizovali svoju vieru?
M. Bradovka: Ako som spomenul,
učiť sme začali po revolúcii v cirkevnej škole vo Vranove n/T. Začiatky
boli nezabudnuteľné. Skvelý kolektív. I žiaci. Žiaci mali možnosť porovnať
výchovné metódy a praktiky učiteľov v bežnej škole s tými, čo
sme im ponúkli my. Snažili sme sa uplatňovať vieru spojenú s kresťanskou
výchovou v praxi. Bolo to obohacujúce aj pre nás. Motivovalo nás to každý
deň odovzdávať žiakom to, čo malo nechať stopy po celý ich život – snažili sme
sa dať im dobré vedomosti, formovali sme ich vnútro, vštepovali morálku, učili
tolerancii voči ľuďom i sebe navzájom, rešpektu voči rodičom,
a to vo vzájomnej láske a úcte. Boli to pekné i náročné roky.
Bohužiaľ, netrvalo to dlho. Postupne sa začali uplatňovať niektoré praktiky
z minulého režimu vo vzťahoch v kolektíve. Podozrievavosť
a strach o vlastnú stoličku. Pán sa postaral. Ponuka prišla na Veľkú
noc 2002. Pre mňa zázrak veľkonočného pondelka.
G. Bradovková: V odpovedi
na túto otázku sa stotožňujem s odpoveďou môjho manžela. Na doplnenie
chcem uviesť, že v našej rodine, keď som bola ešte dieťa, sme
uskutočňovali vieru prakticky. Chodili sme pravidelne v nedeľu na svätú
omšu, počas pôstu na krížové cesty, v máji na májové pobožnosti,
v októbri na ruženec. Najčastejšie s mamkou, v nedeľu kompletne
celá rodina. Nebolo to celkom bez problémov. Kým sme bývali na sídlisku, nebolo
nás veľa rodín, ktoré sme otvorene praktizovali svoju vieru. Nezaobišlo sa to
bez tzv. previerok o vysporiadaní sa s náboženskou otázkou... Bohu
vďaka, vydržali sme. Osobne som vďačná aj za to, že som sa dostala na študijný
odbor biológia – vedecký smer, aj napriek pochybnostiam vedenia školy: „Vy
chcete študovať vedecký smer, robiť výskum a pritom veríte v Boha?“ Som
vďačná aj nebohému triednemu, ktorý sa šikovne vyhol otázke vierovyznania v posudku
a písal o aktivitách, súťažiach, ktorých bolo neúrekom. Na vysokú
školu ma prijali a ja som mohla študovať obľúbený odbor aj napriek
odhováraniu a odporúčaniu študovať technický odbor.
|
Bradovkovci |
K. D.: Vaše deti sú už dospelé. Kde pôsobia?
M. Bradovka: Niektoré pracujú,
ďalšie ešte študujú. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia syn Mirek aj dcéra
Gabriela našli uplatnenie v Bratislave. Mirek využíva v práci
taliančinu, Gabi ovláda angličtinu, nemčinu, taliančinu, dohovorí sa po
francúzsky. Sú to zodpovední, pracovití, empatickí mladí ľudia, tak ich vnímajú
v najbližšom okolí. Dcéra Mária absolvovala štúdium dizajnu. Študovať
začala v Košiciach, po dvoch rokoch odišla do Krakova, kde štúdium
ukončila, ale študovať neprestala. V súčasnosti je v druhom ročníku
doktorandského štúdia. Je veľmi solidárna s tými, ktorí potrebujú pomoc,
starostlivosť. Neprekvapilo nás, že sa ako dobrovoľníčka prihlásila na misie.
Že to bude do Brazílie, to netušila ani ona. Po portugalsky sa začala učiť
mesiac pred odletom. Bola to veľká škola života pre ňu, pre nás všetkých.
Rozmýšľala aj o tom, že si predĺži pobyt ešte o pár mesiacov navyše,
ale bolo to komplikované v súvislosti so školou, kde musela nastúpiť, aby
stihla nový školský rok. Dcéry Elena a Júlia sú výtvarníčky, majú pred
sebou záverečný ročník. Náročný najmä pre Julku. Má vlastnú rodinu. V lete
sa jej rodinka rozrástla o Filipka. Je to veľmi milý chlapček, tešíme sa
z neho všetci. Pomáhame rodičom zvládnuť všetky povinnosti, spolu
prežívame radosti. Elenka má k sestre osobitný vzťah – sú dvojičky.
Usilovné včielky. Od materskej školy po vysokú stále spolu! Tešia sa na každú
spoločnú chvíľu – teraz samozrejme aj s Filipkom. A najmladšia Emi. Dobre, že ju máme. Má
skvelých pätnásť, nadaná, usmievavá, veľakrát citlivá na to, čomu my rodičia
nerozumieme. Má rada tanec, módu, súrodencov a myslím, že aj nás, rodičov.
Osobitne si rozumie s mladými v spoločenstve pri našej vranovskej
bazilike. Aj doma, v rodine, sme vytvorili spoločenstvo vybudované na
viere, dôvere. Máme sa radi...
G. Bradovková: Doplním
len manželove slová tým, že dcéra Mária bola na misiách v Brazílii skoro
rok a predtým zakúsila misionársku prácu aj v Rumunsku počas letných
prázdnin. Evanjelizovala a vypomáhala medzi Slovákmi žijúcimi v Rumunsku
vo veľmi skromných pomeroch. Zaujímavé je, že Maruška už ako malé dieťa citlivo
reagovala na plytvanie vodou pri umývaní zubov. Ak sme nechali tiecť vodu pri
ich umývaní, detsky, ale veľmi dôrazne nás upozorňovala: „Zbytocne cecie
voda!!!“ Aj Julka s Elenkou prejavili vysokú mieru empatie, keď počas
vysokoškolských prázdnin dva mesiace opatrovali postihnutých dospelých ľudí
v Škótsku, v medzinárodnom charitatívnom zariadení Archa, bez nároku
na plácu, len za ubytovanie a stravu...Tým, že bývame viacgeneračne
s mojou dnes už 82-ročnou mamkou, a 51-ročnou sestrou s Downovým
syndrómom, mali svoje skúsenosti, ktoré zužitkovali v takejto pomoci
chorým.Pre nás rodičov je veľkým zadosťučinením a zároveň radosťou, že
kdekoľvek sú naše deti rozptýlené pracovne, veľmi rady sa vracajú domov
a my ako rodičia, a dnes už aj ako starí rodičia sa na ich prítomnosť
doma veľmi tešíme. Spoločné chvíle si doslova užívame a naplno
vychutnávame. Bohu vďaka!
K. D.: Keďže patríme k tej istej farnosti, viem,
že sa angažujete v lektorskej službe a iných aktivitách. Čo nám
o tom môžete povedať?
M. Bradovka: Ak by som sa mal
zmieniť o tom, čo robíme pre farnosť teraz, spomeniem najskôr niečo, čo je súčasťou nášho života
doteraz. Je to spoločenstvo. Ešte v čase totality sme sa rozhodli
absolvovať tzv. manželské rekolekcie, ktoré organizovalo Hnutie kresťanských
rodín. Bol to prvý kontakt s duchovnou formáciou pre manželov
i s hnutím samotným. Vtedy sme netušili, že sa na určitý čas staneme
jeho súčasťou. Vážime si prácu manželov Ďurikovičovcov i všetkých tých,
ktorí HKR zakladali a pôsobia v tomto hnutí doteraz. V našej
formácii sme pokračovali v rodinnom spoločenstve s priateľmi
z Vranova n/T. (vtedy ešte nebola farnosť Vranov n/T.Juh)
i z neďalekej obce Nižný Kručov. Čítali sme Sväté písmo,
povzbudzovali sme sa v prežívaní viery v rodine. Formáciu v
spoločenstve prežívame už vyše dvadsať rokov. Je to neo-cesta, spoločenstvo,
ktoré prehlbuje život viery členov i celé rodiny po celý život. Uvedomili
sme si, že to, čo sme dostali, si nechceme nechať len pre seba. Uvítali sme
možnosť pripravovať v našej farnosti snúbencov pred vstupom do manželstva.
Predchádzala tomu príprava – absolvovanie Školy rodiny. Misiu sme dostali od otca
arcibiskupa Alojza Tkáča v r. 2008 a od toho roku robíme túto službu
v našej farnosti. Spomeniem ešte jednu skutočnosť. Pred piatimi rokmi, keď
do farnosti prišiel pavlín otec Andrzej, pri rozhovore s nami povedal:
„Poďme niečo robiť, v rodinách je masaker.“ Odvtedy sme riešili spolu
s našimi spolupracovníkmi niekoľko „prípadov“, ktoré tieto slová
potvrdili... Organizujeme tzv. manželské večery. V našej farnosti aj mimo nej
sme ich absolvovali desaťkrát. Aj tu sme jedentím spolu s manželmi
Demčákovcami, Kyseľovcami. Pochopenie sme našli u priora otca Rastislava.
Bez vzájomnej spolupráce a pomoci by sa to nedalo...
G. Bradovková: O aktivitách
vo farnosti sa vyčerpávajúco vyjadril manžel, doplním ho len tým, že ja ako
matka som sa zapojila do modlitieb matiek. V tomto milom spoločenstve
matiek sa učíme odovzdávať s dôverou BOHU svoje deti a spoločne
prosiť o milosti, ktoré vo svojom živote potrebujú.
V neokatechumenátnom spoločenstve sme dnešným dňom (8. decembra 2016) už
dvadsaťdva rokov. Pravidelne v stredu a sobotu sa stretáme s bratmi
a sestrami pri Božom slove a pri slávení Eucharistie pod duchovným
vedením otca Leandra. Tvoríme nepokrvnú rodinu, ktorá si pomáha modlitbami
i konkrétnou pomocou. Služba vo farnosti (lektorská, písanie článkov do
farského časopisu, snúbenecké náuky, manželské večery, poradňa) nás učí, že v živote
je dôležitejšie dávať ako brať...
K. D.:Je ešte niečo, čo ostalo nevypovedané
a čo by ste chceli čitateľom odkázať?
M. Bradovka: Nevypovedaného
mohlo ostať ešte dosť, nedá sa život niekoľkých desaťročí zhrnúť do jedného
rozhovoru. Ale odkaz pre tých, ktorí budú čítať tieto riadky, by som zhrnul do
známeho posolstva v blahej pamäti Jána Pavla II.: „Nebojte sa!“ Nebojte sa
prijať Boha do svojho života. Nebojte sa, On je s vami po všetky dni.
Prijmite deti ako dar. Nebojte sa ísť proti prúdu. Nedajte sa premôcť Zlému.
Svedčte o Pravde. Odpúšťajte. Pomáhajte si niesť kríže navzájom.
Nezáviďte. Radujte sa. Zachovajte si čistotu srdca. Buďte verní. Viera je dar.
Verte, svedčte, evanjelizujte. Zachovajte si lásku. Premáha zlo, je najväčšia.
Modlite sa spolu. Usilujte sa vojsť tesnou bránou...
G. Bradovková: A s
tým súvisí aj môj odkaz čitateľom: „Len život, ktorý
žijeme pre ostatných, stojí za to.“ Meno autora tohto výroku nepoznám, ale plne
sa s ním stotožňujem. A dodávam, že raz za nás budú pred Bohom hovoriť
naše skutky – a mojím životným cieľom je stáť pred Bohom s manželom
a deťmi a obstáť... Nech nám v tom Boh pomáha!
S úctou manželia Bradovkovci.
K. D.: Ďakujem za rozhovor.
::
P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto
stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.
Počuť neraz medzi ľuďmi ponosy, sťažnosti tých, čo majú jedno alebo dve deti – aké je to ťažké byť rodičom, finančne náročné, náročné na čas, vysiľujúce. Niekedy zaznie rada mladým: radšej žiadne deti, uvidíte, ako vás dieťa vyčerpá...
OdpovedaťOdstrániťParadoxne, zo strany rodičov, ktorí majú viacero detí, takéto sťažnosti nepočuť, alebo len výnimočne. Naopak, vyjadrujú radosť a vďaku. Dokonca, ako som sa nedávno dočítal o istej viacdetnej rodine, ešte sa modlia za ďalšie dieťa.
Viera posilňuje!
Dúfam, že tá svätosť sa neodvíja od tých veľa detí, lebo aj mnohé rómske rodiny by sa mohli pýšiť svätosťou všedného dňa. A čo bezdetné manželstvá?
OdpovedaťOdstrániťNačo tá zlomyseľnosť?
OdstrániťTreba si pozorne prečítať článok a (azda) pochopíte. Potom nebudete klásť také otázky.
Mať dnes početnejšiu rodinu, je podľa mňa viac-menej ekonomická záležitosť. Život sa stal za uplynulé desiatky rokov veľmi zekonomizovaný a veľakrát i zbytočnosťami stresovaný. Zodpovedný rodič by sa mal postarať aby dieťa malo nielen dostatočnú a pestrú stravu, každodenný pohyb ale predovšetkým duchovnú "stravu", myslím nielen námoženskú, ale všestranne. Aspoň večer by sa mu mali rodičia venovať. Kedysi, keď rodičia boli zamestnaní, úlohu po nich prevzali starí rodičia. Dnes je také niečo nemožné, pretože rodina je roztrúsená po svete a pohromade sú nanajvíš ak počas sviatkov. Nás bolo 5 detí a prežili sme radostné detstvo aj keď chleba a masť boli na lístky a nejedli sme banány. milan kupecký
OdpovedaťOdstrániť