Ešte pár slov o logike

(Akoby dodatok k úvahe Logika? Logika!)

„Beda človeku, ktorý zrádza Syna človeka!“ (Mt 26, 24).

Pavel Duraj

Asi pred dvoma rokmi som e-mailom dostal úsmevnú historku o tom, ako istý uchádzač o zamestnanie odpovedal na otázky pri prijímacom pohovore. Mnohé z jeho odpovedí neboli správne, ale boli také vtipné, že do zamestnania ho prijali.

Zopárkrát som prvú otázku z tohto pohovoru („Ako musíš hodiť vajce na betón, aby si ho nerozbil?“) položil v partii, len tak medzi rečou, a reakcia spolubesedníkov bola  vždy nezvyčajná, rozpačitá – skôr hádali, a po vysvetlení – veď je to chyták! (Správna odpoveď: „Hoď ho ako chceš, betón nerozbiješ!“) Nedávno som si uvedomil, že v tej otázke – a v odpovedi na ňu – je zahalená informácia o tom, ako rozmýšľame.

V poslednej dobe (nie v ostatnej – to má iný význam) som túto otázku položil zopár ľuďom už cielene, pričom som sa ich snažil "pomocnými" otázkami nasmerovať. Otázku som "vylepšil" ďalšou otázkou: „Ako musíš hodiť vajce na betón, aby sa nerozbilo?“ – zdôrazňujúc slovo "sa" a zopakoval som aj prvú otázku s dôrazom na slove "ho"; chcel som ich tak upozorniť na to, že to nie sú rovnaké otázky, že sa nepýtam na to isté – a preto aj odpovede by mali byť rôzne. Veľmi to nepomohlo, odpovede boli "štandardné": „Ak ho uvaríme? Ak spadne správnou stranou?!? Závisí od jeho rotácie, ťažiska...“

Pri poslednej debate v širšej partii – bez správnej odpovede na prvú (aj druhú) otázku – som formuloval ešte tretiu otázku: „Ako musíš hodiť kilovec (kilogramové železné závažie) na betón, aby si ho nerozbil?“ Na túto otázku už bola iná reakcia: „To závisí od kvality betónu; závisí to od toho, ako rýchlo ten kilovec hodíš a podobne,“ ale ani pomocou tejto otázky hľadať iné odpovede na prvú (aj druhú) otázku im ani napadlo. A zasa: „Veď to je chyták!“ (po vysvetlení). Dokonca som ich požiadal, aby navrhli nejaký iný predmet zo železa, ktorý by bol vhodnejší a známejší ako slangový "kilovec", ale navrhnuté "kladivo" nám tam nejako nepasovalo.

Zároveň jeden z nich len tak mimochodom poznamenal niečo o nepresnosti a nedokonalosti našej reči.

K partii sa neskoršie pripojil ešte jeden kamarát – a aj jemu som dal tú otázku o vajci. A jeho reakcia už na prvú otázku bola: „To myslíš ten betón?“ A zrazu to bolo jasné! Ostatným (nie posledným – zdôrazňujem preto, aby vynikol rozdiel medzi slovami "ostatní" a "poslední"), akoby sa zaiskrilo v očiach – až vtedy to pochopili naplno a prestali sa schovávať za "chyták".

Poznámka o nedokonalosti našej reči je zároveň odpoveďou na mnohé otázky typu: „Prečo je to tak?“ Áno, prečo vývoj v spoločnosti prebieha inak "ako by mal". Priama odpoveď znie, že nedokonalosť – viacvýznamovosť reči je tu zneužitá tak, aby sme povedané alebo napísané pochopili "správne", aby naše myslenie bolo nasmerované "žiaducim smerom", aby sa potom zamýšľané zmeny dali uskutočniť. Veď keby sme podstatu zamýšľaných zmien pochopili, zmenu by sme nedovolili. Preto dôsledok uskutočnených zmien je bežne iný, ako bolo sľúbené;a potom nastupuje ďalšia masáž mozgov: „Vy ste to nepochopili správne!“ „My sme to tak nemysleli!“Pamätáme si to z nedávnej minulosti. Parádnym príkladom je kupónová privatizácia, ktorá naštartovala rozkrádanie ako samozrejmosť...

Ešte podstatnejšie "preto" je však skryté v tom, že pri našich prognózach či predpovediach berieme do úvahy len niektoré zo síl či činiteľov, ktoré ovplyvňujú priebeh udalosti. Sú to tie faktory, ovládanie a riadenie ktorých nám ako to najpodstatnejšie pre kvalitný život vtlačila, naprogramovala škola, zamestnanie, výchova...Ale ešte aj tu prebieha výber – do vedomia sa nám aktuálne dostávajú len informácie o tých faktoroch, ktoré nám ako "pre daný vývoj momentálne potrebné“ podstrčí vládnuca elita pomocou masmédií a klebiet.

A aby sme rozumeli ešte menej, jazyk treba "vylepšovať" – najmä zjednodušovať; zo spisovnej slovenčiny mnohé živé slová vypúšťať ako zastarané, poniektorým živým slovám prisúdiť iný zmysel (spomenutá dvojica ostatný – posledný, či vadiť – prekážať) a našské zaužívané slová nahrádzať "modernejšími" slovami (riaditeľ – manažér, obchodník – díler, obchod – šop, krčma – pub).

K veľmi dobrej odpovedi na otázku „prečo?“ nás môže nasmerovať jeden japonský "kóan", ktorý som si prečítal v knihe: Fritjof Carpa: TAO FYZIKY (Gardenia, Bratislava, 1992, str. 38).  Podľa knihy ho dávajú zenoví učitelia začiatočníkom a znie: „Môžeš vydať zvuk dvoch tlieskajúcich rúk. Aký je zvuk jednej ruky?“

Tento kóan v tvare uvedenom v knihe zaznel aj v jednom americkom dobrodružnom filme – myslím, že to bol film Zlaté dieťa – aj s vysvetlením, ktoré bolo v súlade s definíciou kóanuako „hádanky, ktorá sa obvyklým racionálne logickým chápaním vyriešiť nedá“.

Na stránke cs.wikipedia.org tento kóan má podobu: „Jak zní potlesk jedné ruky?“ V iných materiáloch na internete som tento kóan nenašiel...

Je zaujímavé, že na otázku v kóane podľa knihy sa dá nájsť jednoduchá, racionálna odpoveď, hoci tak trochu protirečí našej "logike". Stačí si uvedomiť, že tleskneme vtedy, keď otvorenými rukami (dlaňou pravej ruky i ľavej ruky) buchneme do seba. Slovo "tlesknúť" je takto vlastne priamo "skúsenostne" definované. Pri tlesknutí spolupracujú dve ruky – jednou rukou tlesknúť nevieme, je to nezmysel; otvorenou jednou rukou vieme "pľasnúť" po tvári, či "plesnúť" po niečom, ale tlesknúť, tlieskať vieme len dvoma rukami, pričom obe ruky nemusia byť nutne naše, napríklad ak sa hráme s dieťaťom. Prečo potom pri odpovedi rozmýšľame len o jednej ruke a neuvažujeme inak – logicky – berúc do úvahy obidve ruky. Možno je to nezvyčajnosťou otázky, možno dobre nepoznáme slovenčinu, ktohovie?

Ak zoberieme do úvahy, že potlesk "vyrobíme" iba "spoluprácou" dvoch rúk, oddeliť zvuk jednej ruky od zvuku druhej ruky sa nedá. Potom odpoveď by mohla znieť: „Jedna ruka vydá taký istý zvuk ako ruka druhá.“ Alebo: „Vydá taký istý zvuk ako obe ruky.“ To logiku má! Dokonca aj pre skrátenú verziu je to zmysluplné vysvetlenie – tlieskame len dvoma rukami!

O "slove" sa dá pouvažovať ešte aj trochu inak. Odborníci vravia, že informácie – najmä slovné –v podstate spracovávame dvoma spôsobmi: alebo uvažujeme len cez slová, alebo si informáciu predstavíme a vyhodnocujeme ju ako obraz. Pri prvom spôsobe rozmýšľania tempo spracovania je len niekoľko slov za sekundu, kým pri spracovaní obrazu je rýchlosť neporovnateľne vyššia. Stačí si uvedomiť, že ak by sme mali slovami presne popísať krátky pohľad cez okno, trvalo by to dlho – a aj tak by to nebolo "ono". Aj keby sme postupovali najlepším možným spôsobom, aspoň trochu presný popis toho, čo sme videli, by trval pridlho.

V "chytákoch" spomenutých vyššie by riešenie bolo určite ľahšie (a možno veľmi jednoduché), keby sme si zadanie úlohy predstavili (pred naším vnútorným zrakom) a tak hľadali riešenie.

Ešte vypuklejšie sa to ukáže pri ďalšom "chytáku", uvedenom v spomenutej úvahe (Logika? Logika!): „Predstav si, že divé husi letia v rade za sebou. Jedna hus letí pred dvoma husami, jedna hus letí za dvoma husami a jedna hus letí medzi dvoma husami. Koľko husí letelo?“

Keby sme si tie husi predstavili, ako letia, prípadne by sme si ich nakreslili, určite by sme si už pri kreslení druhého zadania všimli, že sú to tri husi, ktoré vyhovujú všetkým trom požiadavkám. Lenže naša kultúra takto rozmýšľať neučí, učí rozmýšľať len slovne, dáva slovu absolútnu prednosť. A niečo si nakresliť ako pomoc pri rozmýšľaní? To akoby sme prezradili, že rozmýšľať nevieme, a pôsobili by sme "neštandardne“. Správna odpoveď po chvíľke rozmýšľania, či nebodaj po jednoduchom nákrese, by to pravdepodobne už nenapravila.

A viete, že slovo „predstava“ je už nemoderné a nahrádza sa slovom “vízia“? Že skoro všetci naši politici a ekonómovia, ktorí dostávajú slovo v masmédiách, sú vizionári? Že víziami sa ich príhovory len tak hemžia? Pritom v spisovnej slovenčine slovo vízia má presný význam: vidina, prelud, videnie; slovo predstava znamená: znova vybavený obraz, obraz utvorený rozumovou činnosťou... Čo je podstatné – pri predstave som aktívny, môžem s ňou narábať, je to môj výtvor, kým pri vízii som pasívny a neviem, ako a prečo to vnímam. A tak naši politici a tí ostatní, čo sú plní vízií, vlastne prezrádzajú, že nevedia, o čo ide, a pravdepodobne len opakujú a zverejňujú predstavy iných.

Pretože rozmýšľanie "cez slovo" je veľmi pomalé, východiskom bolo naučiť sa rozmýšľať podľa naprogramovaných vzorcov. (Predovšetkým preto boli vymyslené školy, ktoré v procese výchovy mladého človeka skoro úplne vytlačili „školu života“, založenú na obraznom myslení.) A tak kvôli rýchlej odpovedí "nadbytočné" podrobnosti už pri príjme informácie potlačíme, potom v "databáze vzorcov" nájdeme vhodný vzorec a "bleskovo" odpovedáme. Výsledkom môže byť nepresná a možno aj zlá odpoveď, resp. rozhodnutie. Ak si len tak spoločensky klebetíme, konverzujeme, "zabíjame voľný čas", vôbec to nevadí – aspoň sa to tak zdá. Pravdou však je, že sa pritom učíme takto rozmýšľať – a ak ide o vážne veci, určite na takýto spôsob myslenia skôr-neskôr doplatíme.

Akoby panoval nejaký nepísaný zákon, že odpovedať sa musí ihneď, behom jednej sekundy, lebo inak ti je odobrané slovo a – niekto ti skočí do reči... Tento spôsob komunikácie sa výrazne presadil po "nežnej" revolúcii, keď najmä v televíznych debatách sa stalo pravidlom, že najväčšiu pravdu má ten, kto má najobratnejší jazyk a najsilnejší hlas. A ak navyše hovoril "správne", potom mal dvere otvorené. Teraz je to len trochu iné – najzákladnejšou podmienkou, aby ste sa dostali  k slovu, je mať "správny" názor.

Poznámka na záver: Pred pár dňami som cestoval autobusom s kamarátmi na jedno stretnutie a jednému z nich som dal vyššie napísané prečítať. Zbežne si to prezrel, prečítal niečo zo začiatku, zo stredu a záver a dával mi to naspäť. „Prečítal si to celé?“ pýtam sa ho. „Nie, len som si to prebehol, ale veď to stačí.“ (Jeho skúsenosť s podobnými článkami bola asi taká, že bolo jedno, či čítal maximálne pozorne alebo len tak – nič nové sa nedočítal!) „Prečítaj si to celé, a poriadne,“ poprosil som ho. Začítal sa, bolo na ňom vidieť, že sa sústredil a po skončení ešte chvíľu uvažoval. Neviem, čo mi to napadlo, ale reku, vyskúšam ho a opýtal som sa, koľko husí letelo. „Tri“, odpovedal mi, neustále trochu zamyslený. A o chvíľu mi vraví: „Ale divé husi letia v tvare písmena "v"“! „Máš pravdu, husi tak letia,“ ja mu na to, „ale v zadaní úlohy bolo predsa napísané: «Predstav si, že divé husi letia v rade za sebou». A nebola to informácia navyše.“

Vyššie napísané zdá sa byť možno mlátením prázdnej slamy, ale naozaj je to prázdna slama?! Nemali by sme cestu "za svetlými zajtrajškami" začať tak, že sa naučíme rozmýšľať a rozprávať?

(Bratislava, január – február 2017)

Pavel Duraj

::

Rozhovor s autorom:

Učme sa z vlastného života

::

Poznámka:

Kóan je podľa slovenskej Wikipédie ...obvyklým racionálne logickým chápaním neriešiteľný, neprijateľný problém, väčšinou vo forme príbehu; podľa českej Wikipédie iracionální příběh, který obsahuje nelogickou „hádanku“. Názevpochází z nejznámější sbírky čínských zenových kóanů Brána bez dveří, čínsky Wumenguan... Sbírka sestává ze čtyřicetiosmi „případů“ (původní význam čínského termínu gong´an, sino japonského kóan; 公案) s autorovým často paradoxním nebo ironickým komentářem a závěrečným čtyřverším, gáthou. Autorem sbírky byl mnich a učitel Wumen Huikai (1183–1260).

::

Ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!