|
Karol Dučák |
(Aktualizované)
Kauza rušenia takzvaných Mečiarových amnestií
už roky traumatizuje Slovensko. O tejto problematike sa za dve desaťročia
popísalo a povedalo toľko, že pomaly ani nie je možné povedať či napísať
k nej niečo úplne nové. Vlastne som viackrát zaváhal, či mám vôbec aj ja
prísť so svojou troškou do mlyna. Veď sa už vyjadrili toľkí viac alebo menej
kompetentní ľudia – špičkoví politici, právnici, umelci, herci... Môžem vôbec
vyjadriť niečo, čo ešte nebolo povedané, napísané?
A predsa sa mi žiada napísať zopár slov,
pretože ten „hon na čarodejnice“, ktorého som svedkom, ma irituje. Nemôžem sa
totiž zbaviť dojmu, že aktérom tejto staronovej kauzy nejde o nastolenie
spravodlivosti, ale že ide o vyrovnávanie si účtov dvoch klanov novodobých
slovenských politikov, ovládajúcich našu politickú scénu po Novembri 1989. Pre
zjednodušenie ich nazvime mečiarovci a antimečiarovci.
V tomto politickom divadle nejde
o nastolenie spravodlivosti, hoci je na Slovensku nepochybne veľa ľudí,
ktorí si nastolenie spravodlivosti úprimne želajú. Toto divadlo pre plebs totiž
organizujú neviditeľné sily zo zákulisia, ktoré takéto ušľachtilé pohnútky
vôbec nemajú.
Viem, o čom hovorím. Mal som 45 rokov,
keď Vladimír Mečiar udelil spomínané amnestie, a ďalších devätnásť rokov
som sa s prestávkami oboznamoval s okolnosťami prípadu, ku ktorým
bolo možné sa dostať. Od samého začiatku som však mal z tejto kauzy akýsi
zvláštny pocit. Ako keby chcel niekto stavať dom nie od základov, ale od
komína.
„Mainstream“ neustále búšil do Mečiara
a celé to veľmi pripomínalo – povedané športovou terminológiou –
presilovku, nekompromisný útok na jednu bránku. Lenže v tom zúrivom hone
na čarodejnice akosi zanikal fakt, že celú tú lavínu udalostí, na konci ktorých
boli amnestie, dal do pohybu Michal Kováč mladší spolu so svojím otcom,
slovenským prezidentom Michalom Kováčom.
O čo vlastne išlo?
V novembri roku 1994 vydal Interpol na
Michala Kováča ml. medzinárodný zatykač k trestnému stíhaniu do Nemecka pre
podvod, ktorý pripravil podnik Technopol o 2,3 milióna amerických dolárov.
V tejto kauze figuroval aj prezidentov syn. Keďže sa však dlho nič
nedialo, bolo rozhodnuté urýchliť vyšetrovanie kauzy. Neznámi muži zavliekli
Michala Kováča ml. do Rakúska, aby ho tak prinútili vypovedať v predmetnej
kauze.
Následne došlo k viacerým škandalóznym
pochybeniam s tragickými dôsledkami, ktoré vrhli zlé svetlo na Mečiarovu
vládnu garnitúru. A tak sa karty obrátili. Z tých, ktorí chceli
vyšetrenie prípadu, sa stali kriminálnici a z podozrivého človeka, na
ktorého bol vydaný medzinárodný zatykač, sa stal div nie mučeník.
Antimečiarovci tento zvrat veľmi obratne využili, a tak sa zrazu
z poľovníka stala štvaná zver. Mečiar, zahnaný do kúta, použil núdzové
riešenie – amnestie. Ešte predtým však prezident Kováč udelil milosť svojmu
synovi.
V prípade je dodnes veľa nejasností.
Z únosu prezidentovho syna je podozrievaná SIS, lenže toto tvrdenie
vyvrátil v rozhovore pre rádio Slobodný vysielač 19. marca 2017
o 16:30 JUDr. Hlbočan, ktorý ako obhajca Ivana Lexu vyšetroval udalosti
a má zrejme presné informácie o celej kauze
(youtube.com).
Dodnes je teda účasť SIS na zavlečení Michala
Kováča ml. do cudziny otáznikom. Napokon, aj vtedajší riaditeľ SIS Ivan Lexa
vyšiel z prípadu čistý. Bol obvinený v pätnástich možno povedať umelo
vykonštruovaných kauzách, ale ani v jednom prípade sa obvinenie
nepotvrdilo. V jednom prípade dokonca súd trestné stíhanie zastavil,
pretože skutok, z ktorého bol Lexa obvinený, sa vôbec nestal.
V prípade je veľa zvláštnych, ak nie podozrivých okolností
Napríklad dozorujúci prokurátor Michal Serbin
má údajne dlhodobo psychické problémy, ba bol aj liečený na psychiatrii. Sám sa
priznal, že nezvládal svoj súkromný život, a tak sa natíska otázka, či
takýto človek môže zvládať riešenie káuz celoštátneho významu.
Atmosféra, ktorú okolo prípadu vytvorili
antimečiarovci, sa ukazuje byť veľkou bublinou, ktorá by pri spľasnutí zrejme
poškodila skôr antimečiarovcov ako mečiarovcov. Nie, nechcem byť obhajcom
Mečiara. Sám mu veľa vecí zazlievam, predovšetkým jeho pochybné privatizácie.
Ak máme hovoriť o privatizáciách, hneď na
začiatku je potrebné zdôrazniť, že v povojnovej histórii Slovenska boli
dve gigantické, štátom organizované zlodejstvá, ktoré nemajú v dejinách
obdobu. Prvým bolo znárodnenie po druhej svetovej vojne, druhým boli
privatizačné akcie po roku 1989, azda s výnimkou kupónovej privatizácie.
Kupónová privatizácia bola v princípe jedinou spravodlivou formou
privatizácie štátneho majetku, aj keď pre radových Slovákov nedopadla dobre.
Vinou nedostatku skúseností s takouto formou privatizácie, zaostávajúceho
legislatívneho prostredia a slabej vymáhateľnosti práva sa napokon kumulovali
kupóny do investičných fondov, takže majetok zostal v rukách hŕstky
zbohatlíkov, kým radoví občania dostali len omrvinky z bohatého stola.
Predsa však aspoň spočiatku mala kupónová privatizácia tendencie spravodlivého
delenia štátneho majetku.
Ostatné formy privatizácie, predovšetkým
Mečiarova a Dzurindova privatizácia, boli de facto rozkrádaním spoločného
vlastníctva nás všetkých, ktorí sme ho celé desaťročia budovali nie kvôli
všemocnej štátostrane, ale preto, aby sme pripravili našim potomkom krajšiu
a vyspelejšiu domovinu. Bol to vlastne opak znárodnenia. Kým pri
znárodnení sa ukradol majetok niekoľkým ľuďom a dal sa potom všetkým, pri
privatizácii sa ukradol majetok všetkým a dal sa do rúk niekoľkých jedincov.
Práve privatizácia bola jedným z kameňov
úrazu novodobej slovenskej politiky. Nebol v tomto období iný natoľko
démonizovaný človek ako Vladimír Mečiar. Do istej miery právom. Vladimír Mečiar
rozhodne nebol anjel. Na rozdiel od kultivovaného, večne dobre naladeného a uhladeného
diplomata, akým bol a ešte stále je Ján Čarnogurský, bol Vladimír Mečiar
ako politik drsný človek, ktorý presadzoval svojrázne praktiky. Tým si proti
sebe popudil mnohých ľudí.
Isté je, že v Mečiarových časoch došlo
k nebývalému nárastu organizovaného zločinu. Otázne je však, nakoľko to
bola Mečiarova vina a či bol priamo on zapletený do mafiánskych praktík.
Isté však je, že to bolo búrlivé obdobie transformácie ekonomiky na trhové
podmienky a sotva by sa v takomto období našiel politik, ktorý by sa
nedopustil chýb.
Vari najviac však Mečiarovi poškodila snaha
vzoprieť sa tendenciám premeniť Slovensko na hospodársky prívesok nadnárodných
korporácií. Mečiar predával podniky pod cenu domácim zbohatlíkom s víziou
vytvorenia vrstvy novodobých slovenských veľkopodnikateľov. Tým si proti sebe
raz navždy poštval cudzinu, ktorá mu to nikdy nezabudla.
Tento fakt energicky využila protimečiarovská
opozícia, ktorá kula železo zahorúca a snažila sa vytĺcť z Mečiarovej
medzinárodnej izolácie svoj politický kapitál. Aby uspokojila zahraničie,
predávala po páde Mečiara naše fabriky, vrátane najcennejších strategických
podnikov, zazobaným cudzincom. Oficiálne so ziskom, ale je diskutabilné,
nakoľko prospešná bola pre slovenský národ tá či oná „zlodejina“. Zopár vyvolených
si napakovalo vrecká a národ často prehĺtal sliny naprázdno.
Silný tromf
Tromf získali Mečiarovi nepriatelia vtedy, keď sa
na ich stranu postavil pôvodne Mečiarov človek, prezident Michal Kováč.
Udalosti dostali dramatický spád po otvorení kauzy Technopol, ale o tom
som sa už zmienil.
Po zvážení všetkých okolností som
v pokušení schváliť zrušenie Mečiarových amnestií. Samozrejme
s podmienkou, že budú zrušené aj Kováčove milosti. Národ slovenský je
totiž už dlho tyranizovaný týmto honom na čarodejnice, ktorý frustruje mnohých
obyvateľov štátu.
Nebezpečný precedens
Isté je, že amnestie, o ktorých je reč,
sú v princípe amorálne. Odstrašuje ma však jedna okolnosť. Je to veľmi
nebezpečný precedens, ktorý ohrozuje základy právneho štátu.
Ústavný súd (ďalej len ÚS) už raz rozhodol, že
amnestie sú nezrušiteľné. Aj ten najmenej komplikovaný (Budajov) návrh na
zrušenie amnestií je príkladom ohrozenia nezávislosti súdnej moci. Ak totiž
parlament ústavným zákonom zruší amnestie, zruší zároveň aj rozhodnutie ÚS. Tým
by vlastne zákonodarná moc začala diktovať svoju vôľu súdnej moci, čím by
narušila jej nezávislosť – a nezávislosť súdnej moci je jedným zo
základných pilierov právneho štátu. Budajov postoj možno inými slovami vyjadriť
asi takto: Čo na tom? Po nás potopa! Dôležitá je jediná vec: zrušiť amnestie.
Lenže je to naozaj správny pohľad? Kto môže
zaručiť, že o niekoľko rokov nepríde niekto, kto bude znovu chcieť
ústavným zákonom zrušiť iné rozhodnutie ÚS a pritom sa odvolá na precedens
pri rušení Mečiarových amnestií?! V tom prípade sa stanú rozhodnutia ÚS
trhacím kalendárom, z ktorého bude môcť každý na počkanie trhať to, čo sa
mu hodí. Kto si vezme na svedomie takéto riziko?!
Ideálny však nie je ani vládny návrh rušenia
amnestií, ba ani jeho vylepšené modifikácie. Je potrebné znovu a znovu
zdôrazňovať, že každý návrh na zrušenie amnestií je nášľapnou mínou, ktorá môže
ohroziť základy právneho štátu. Toto by si mal uvedomiť každý, kto chce prijať
akékoľvek rozhodnutie v tejto kauze.
Post scriptum (doplnené 30. 3. o 22:00)
Udalosti nabrali rýchlejší spád, než som
očakával. Devätnásť rokov boli amnestie tabu, no zrazu je tu akási podozrivá
snaha zbaviť sa „horúceho zemiaka“. Práve dnes sa parlament dohodol na
„šalamúnskom“ riešení, ktorým však otvoril Pandorinu skrinku. Schválil návrh na zmenu Ústavy a otvoril tak cestu k zrušeniu amnestií. Po prezidentovom podpise má
parlament voľné ruky a môže prijať uznesenie o zrušení amnestií.
Potom bude na rade Ústavný súd (ďalej len ÚS), ktorý v lehote dvoch
mesiacov rozhodne o ďalšom osude tzv. Mečiarových amnestií.
Treba najprv povedať, že poslanci prijali
menšie zlo, a to väčšie zlo, ktoré predstavoval pôvodný Budajov návrh,
zmietli zo stola. O nijakom spravodlivom riešení však nemôže byť ani reči. Ešte pred hlasovaním usporiadali tlačovú besedu kotlebovci a povedali, že vládny návrh nepodporia. Dôvody objasnil sám Marián Kotleba. Nebola totiž splnená ich požiadavka, aby
platila rovnaká spravodlivosť pre všetkých a aby boli teda zrušené všetky
Kováčove milosti. (Na včerajšom poslaneckom grémiu sa Marián Kotleba dozvedel
dôvody strán Smer-SD a SNS, pre ktoré nebudú zrušené všetky Kováčove milosti.
Údajne by to spôsobilo šokujúce odhalenia o činnosti niektorých
prominentných osôb na Slovensku. Pri vyšetrovaní ľudí, zapletených do kauzy
Technopol, by sa údajne vylialo také množstvo starej politickej špiny, že by to
mohlo spôsobiť verejné pobúrenie a dokonca by to vraj ohrozilo dobré meno
a pamiatku nebohého prezidenta Kováča.)
Takže tá úbohá parlamentná fraška v plnom
rozsahu potvrdila to, čo som hovoril od začiatku. Tu nešlo
o spravodlivosť, ale o dodatočné vyrovnanie si účtov mečiarovcov
a antimečiarovcov. Lepšie povedané, o politickú popravu porazeného
klanu mečiarovcov, predovšetkým jeho vodcu Vladimíra Mečiara.
Tento zápas sa takýmto smerom vyvíjal už
takmer dvadsať rokov. Počas celej tej doby som to tak vnímal a nemohol som
sa mýliť. Bol to stále ten zúrivý tlak na jednu bránku, politická presilovka,
ktorá bola výsledkom farizejstva tých, ktorí mali v tomto politickom dueli
navrch. Potvrdila sa ďalšia smutná pravda, ako na to ostatne poukázal aj Marián
Kotleba: Spravodlivosť v tomto štáte je pokrivená, ako sú pokrivené
paragrafy. Niektorí ľudia sú spravodliví, druhí ešte spravodlivejší, no
a napokon sú tu aj ľudia, ktorí sú a priori nespravodliví, nech by už
robili čokoľvek.
Ale čo už? Pandorina skrinka je otvorená
a nikto nevie, čo všetko z nej vylezie. Najhoršie je, že odo dnes
bude Ústavný súd pracovať pod nátlakom. Parlament schválil pokrivenie Ústavy,
ktorým umožnil zrušenie amnestií, no zároveň rozhodol
aj o beztrestnosti aktérov kauzy Technopol. Čiže z jednej strany
sa má vyliať všetka špina, no z druhej strany radšej nie, pretože tá druhá
špina nie je taká špinavá ako prvá špina. Slušnému človeku sa musí dvíhať
žalúdok až kdesi ku krku.
Ústavný súd sa ocitol v nezávideniahodnej
situácii. Ak zrušenie amnestií neschváli, jeho členovia sa ocitnú
v zúrivej paľbe „mainstreamu“ aj politikov s pokriveným charakterom.
Ak však členovia Ústavného súdu zrušenie amnestií schvália, spochybnia tak povesť a dobré meno svojich predchodcov,
ktorí už raz rozhodli o nezrušiteľnosti amnestií. Navyše, vytvoria neisté
právne prostredie. Čo ak v budúcnosti
bude chcieť niekto rušiť iné amnestie, prípadne základné ľudské práva
a slobody?
Pokrivení slovenskí politici na čele
s Robertom Ficom teda navarili nechutnú kašu. Som zvedavý, či ju aj budú
jesť.
Karol Dučák
::
Odporúčané
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej
edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
Môj názor:
OdpovedaťOdstrániťKupónová privatizácia by mala opodstatnenie len za istých podmienok (dobrá legislatíva, kvalitná príprava, poriadok a pokoj v štáte). Tieto podmienky neboli splnené, preto nutne dopadla ako dopadla – stala sa príležitosťou pre ziskuchtivcov a špekulantov, ktorí mali konexie aj ostré lakte.
::
Deväťdesiate roky boli u nás naozaj v znamení zvýšenej (mafiánskej) kriminality. To však nebola Mečiarova vina. Bolo to obdobie veľkých spoločenských zmien, a tie sú vždy spojené s nestabilitou, z ktorej ťažia aj kriminálne živly.
::
To, že sa kauza tzv. Mečiarových amnestií teraz nanovo a s takým úspechom vynorila, nemôže byť náhoda. Nejde len o divadlo. Myslím, že zámery iniciátorov sú väčšie (a špinavšie), než sa na prvý pohľad môže zdať.
Istý „pisálek“ v súvise s tým napísal, že slovenská štátnosť je spojená s „vraždami a únosmi“. A tak si kladiem otázku, či tu niekomu nejde o spochybnenie našej štátnej samostatnosti.
Pán Dučák, vďaka za príspevok!!! Ako by ste väčšine Slovákov hovorili priamo z duše, seba nevynímajúc. Je to komentár podľa mojej rekapitulácie udalostí a ich posudzovania úvaha na vysokej, novinárskej, profesionálnej objektívnej spravodlivosti a uhlu reálneho pohľadu a veci a udalosti z toto obdobia, ktoré však boli a sú zámerne reprodukované v ostatných najmä prozápadných médiách. Nie je k tomu ďalej čo dodať. Pravda je len jedna, preto asi ju ťažko nájsť (to je môj aforizmus). Nech sa vám darí, história, ba už najbližšie obdobie tejto vašej úvahe dá za pravdu, čo sa týka výsledku a následných udalostí. S úctou milan kupecký
OdpovedaťOdstrániťTento parlamentný prejav Antona Hrnka si treba vypočuť.
OdpovedaťOdstrániťOsem minút, nie veľa, ale dosť na vypovedanie závažných slov!
Odporúčam:
https://www.facebook.com/AntonHrnko4/videos/1782809748702802/
Hlas jedného normálne uvažujúceho človeka v parlamente. milan kupecký
OdstrániťMáte pravdu+++++++++++++++++++
OdpovedaťOdstrániťPozoruhodné názory naslovovzatého odborníka: http://www.hlavnespravy.sk/generalny-prokurator-za-meciara-michal-valo-zrusenie-amnestii-zrusenie-premlcacej-lehoty-spatnou-ucinnostou-parlamentom-nema-v-civilizovanych-spolocnostiach-obdobu/955670
OdpovedaťOdstrániť