Nášľapná mína rušenia Mečiarových amnestií

Karol Dučák

(Aktualizované)

Kauza rušenia takzvaných Mečiarových amnestií už roky traumatizuje Slovensko. O tejto problematike sa za dve desaťročia popísalo a povedalo toľko, že pomaly ani nie je možné povedať či napísať k nej niečo úplne nové. Vlastne som viackrát zaváhal, či mám vôbec aj ja prísť so svojou troškou do mlyna. Veď sa už vyjadrili toľkí viac alebo menej kompetentní ľudia – špičkoví politici, právnici, umelci, herci... Môžem vôbec vyjadriť niečo, čo ešte nebolo povedané, napísané?

A predsa sa mi žiada napísať zopár slov, pretože ten „hon na čarodejnice“, ktorého som svedkom, ma irituje. Nemôžem sa totiž zbaviť dojmu, že aktérom tejto staronovej kauzy nejde o nastolenie spravodlivosti, ale že ide o vyrovnávanie si účtov dvoch klanov novodobých slovenských politikov, ovládajúcich našu politickú scénu po Novembri 1989. Pre zjednodušenie ich nazvime mečiarovci a antimečiarovci.

V tomto politickom divadle nejde o nastolenie spravodlivosti, hoci je na Slovensku nepochybne veľa ľudí, ktorí si nastolenie spravodlivosti úprimne želajú. Toto divadlo pre plebs totiž organizujú neviditeľné sily zo zákulisia, ktoré takéto ušľachtilé pohnútky vôbec nemajú.

Viem, o čom hovorím. Mal som 45 rokov, keď Vladimír Mečiar udelil spomínané amnestie, a ďalších devätnásť rokov som sa s prestávkami oboznamoval s okolnosťami prípadu, ku ktorým bolo možné sa dostať. Od samého začiatku som však mal z tejto kauzy akýsi zvláštny pocit. Ako keby chcel niekto stavať dom nie od základov, ale od komína.

„Mainstream“ neustále búšil do Mečiara a celé to veľmi pripomínalo – povedané športovou terminológiou – presilovku, nekompromisný útok na jednu bránku. Lenže v tom zúrivom hone na čarodejnice akosi zanikal fakt, že celú tú lavínu udalostí, na konci ktorých boli amnestie, dal do pohybu Michal Kováč mladší spolu so svojím otcom, slovenským prezidentom Michalom Kováčom.

O čo vlastne išlo?

V novembri roku 1994 vydal Interpol na Michala Kováča ml. medzinárodný zatykač k trestnému stíhaniu do Nemecka pre podvod, ktorý pripravil podnik Technopol o 2,3 milióna amerických dolárov. V tejto kauze figuroval aj prezidentov syn. Keďže sa však dlho nič nedialo, bolo rozhodnuté urýchliť vyšetrovanie kauzy. Neznámi muži zavliekli Michala Kováča ml. do Rakúska, aby ho tak prinútili vypovedať v predmetnej kauze. 

Následne došlo k viacerým škandalóznym pochybeniam s tragickými dôsledkami, ktoré vrhli zlé svetlo na Mečiarovu vládnu garnitúru. A tak sa karty obrátili. Z tých, ktorí chceli vyšetrenie prípadu, sa stali kriminálnici a z podozrivého človeka, na ktorého bol vydaný medzinárodný zatykač, sa stal div nie mučeník. Antimečiarovci tento zvrat veľmi obratne využili, a tak sa zrazu z poľovníka stala štvaná zver. Mečiar, zahnaný do kúta, použil núdzové riešenie – amnestie. Ešte predtým však prezident Kováč udelil milosť svojmu synovi.

V prípade je dodnes veľa nejasností. Z únosu prezidentovho syna je podozrievaná SIS, lenže toto tvrdenie vyvrátil v rozhovore pre rádio Slobodný vysielač 19. marca 2017 o 16:30 JUDr. Hlbočan, ktorý ako obhajca Ivana Lexu vyšetroval udalosti a má zrejme presné informácie o celej kauze (youtube.com).

Dodnes je teda účasť SIS na zavlečení Michala Kováča ml. do cudziny otáznikom. Napokon, aj vtedajší riaditeľ SIS Ivan Lexa vyšiel z prípadu čistý. Bol obvinený v pätnástich možno povedať umelo vykonštruovaných kauzách, ale ani v jednom prípade sa obvinenie nepotvrdilo. V jednom prípade dokonca súd trestné stíhanie zastavil, pretože skutok, z ktorého bol Lexa obvinený, sa vôbec nestal.

V prípade je veľa zvláštnych, ak nie podozrivých okolností

Napríklad dozorujúci prokurátor Michal Serbin má údajne dlhodobo psychické problémy, ba bol aj liečený na psychiatrii. Sám sa priznal, že nezvládal svoj súkromný život, a tak sa natíska otázka, či takýto človek môže zvládať riešenie káuz celoštátneho významu.

Atmosféra, ktorú okolo prípadu vytvorili antimečiarovci, sa ukazuje byť veľkou bublinou, ktorá by pri spľasnutí zrejme poškodila skôr antimečiarovcov ako mečiarovcov. Nie, nechcem byť obhajcom Mečiara. Sám mu veľa vecí zazlievam, predovšetkým jeho pochybné privatizácie.

Ak máme hovoriť o privatizáciách, hneď na začiatku je potrebné zdôrazniť, že v povojnovej histórii Slovenska boli dve gigantické, štátom organizované zlodejstvá, ktoré nemajú v dejinách obdobu. Prvým bolo znárodnenie po druhej svetovej vojne, druhým boli privatizačné akcie po roku 1989, azda s výnimkou kupónovej privatizácie. Kupónová privatizácia bola v princípe jedinou spravodlivou formou privatizácie štátneho majetku, aj keď pre radových Slovákov nedopadla dobre. Vinou nedostatku skúseností s takouto formou privatizácie, zaostávajúceho legislatívneho prostredia a slabej vymáhateľnosti práva sa napokon kumulovali kupóny do investičných fondov, takže majetok zostal v rukách hŕstky zbohatlíkov, kým radoví občania dostali len omrvinky z bohatého stola. Predsa však aspoň spočiatku mala kupónová privatizácia tendencie spravodlivého delenia štátneho majetku.

Ostatné formy privatizácie, predovšetkým Mečiarova a Dzurindova privatizácia, boli de facto rozkrádaním spoločného vlastníctva nás všetkých, ktorí sme ho celé desaťročia budovali nie kvôli všemocnej štátostrane, ale preto, aby sme pripravili našim potomkom krajšiu a vyspelejšiu domovinu. Bol to vlastne opak znárodnenia. Kým pri znárodnení sa ukradol majetok niekoľkým ľuďom a dal sa potom všetkým, pri privatizácii sa ukradol majetok všetkým a dal sa do rúk niekoľkých jedincov.

Práve privatizácia bola jedným z kameňov úrazu novodobej slovenskej politiky. Nebol v tomto období iný natoľko démonizovaný človek ako Vladimír Mečiar. Do istej miery právom. Vladimír Mečiar rozhodne nebol anjel. Na rozdiel od kultivovaného, večne dobre naladeného a uhladeného diplomata, akým bol a ešte stále je Ján Čarnogurský, bol Vladimír Mečiar ako politik drsný človek, ktorý presadzoval svojrázne praktiky. Tým si proti sebe popudil mnohých ľudí.

Isté je, že v Mečiarových časoch došlo k nebývalému nárastu organizovaného zločinu. Otázne je však, nakoľko to bola Mečiarova vina a či bol priamo on zapletený do mafiánskych praktík. Isté však je, že to bolo búrlivé obdobie transformácie ekonomiky na trhové podmienky a sotva by sa v takomto období našiel politik, ktorý by sa nedopustil chýb.

Vari najviac však Mečiarovi poškodila snaha vzoprieť sa tendenciám premeniť Slovensko na hospodársky prívesok nadnárodných korporácií. Mečiar predával podniky pod cenu domácim zbohatlíkom s víziou vytvorenia vrstvy novodobých slovenských veľkopodnikateľov. Tým si proti sebe raz navždy poštval cudzinu, ktorá mu to nikdy nezabudla.

Tento fakt energicky využila protimečiarovská opozícia, ktorá kula železo zahorúca a snažila sa vytĺcť z Mečiarovej medzinárodnej izolácie svoj politický kapitál. Aby uspokojila zahraničie, predávala po páde Mečiara naše fabriky, vrátane najcennejších strategických podnikov, zazobaným cudzincom. Oficiálne so ziskom, ale je diskutabilné, nakoľko prospešná bola pre slovenský národ tá či oná „zlodejina“. Zopár vyvolených si napakovalo vrecká a národ často prehĺtal sliny naprázdno.

Silný tromf 

Tromf získali Mečiarovi nepriatelia vtedy, keď sa na ich stranu postavil pôvodne Mečiarov človek, prezident Michal Kováč. Udalosti dostali dramatický spád po otvorení kauzy Technopol, ale o tom som sa už zmienil.

Po zvážení všetkých okolností som v pokušení schváliť zrušenie Mečiarových amnestií. Samozrejme s podmienkou, že budú zrušené aj Kováčove milosti. Národ slovenský je totiž už dlho tyranizovaný týmto honom na čarodejnice, ktorý frustruje mnohých obyvateľov štátu.

Nebezpečný precedens

Isté je, že amnestie, o ktorých je reč, sú v princípe amorálne. Odstrašuje ma však jedna okolnosť. Je to veľmi nebezpečný precedens, ktorý ohrozuje základy právneho štátu.

Ústavný súd (ďalej len ÚS) už raz rozhodol, že amnestie sú nezrušiteľné. Aj ten najmenej komplikovaný (Budajov) návrh na zrušenie amnestií je príkladom ohrozenia nezávislosti súdnej moci. Ak totiž parlament ústavným zákonom zruší amnestie, zruší zároveň aj rozhodnutie ÚS. Tým by vlastne zákonodarná moc začala diktovať svoju vôľu súdnej moci, čím by narušila jej nezávislosť – a nezávislosť súdnej moci je jedným zo základných pilierov právneho štátu. Budajov postoj možno inými slovami vyjadriť asi takto: Čo na tom? Po nás potopa! Dôležitá je jediná vec: zrušiť amnestie.

Lenže je to naozaj správny pohľad? Kto môže zaručiť, že o niekoľko rokov nepríde niekto, kto bude znovu chcieť ústavným zákonom zrušiť iné rozhodnutie ÚS a pritom sa odvolá na precedens pri rušení Mečiarových amnestií?! V tom prípade sa stanú rozhodnutia ÚS trhacím kalendárom, z ktorého bude môcť každý na počkanie trhať to, čo sa mu hodí. Kto si vezme na svedomie takéto riziko?!

Ideálny však nie je ani vládny návrh rušenia amnestií, ba ani jeho vylepšené modifikácie. Je potrebné znovu a znovu zdôrazňovať, že každý návrh na zrušenie amnestií je nášľapnou mínou, ktorá môže ohroziť základy právneho štátu. Toto by si mal uvedomiť každý, kto chce prijať akékoľvek rozhodnutie v tejto kauze.

Post scriptum (doplnené 30. 3. o 22:00)

Udalosti nabrali rýchlejší spád, než som očakával. Devätnásť rokov boli amnestie tabu, no zrazu je tu akási podozrivá snaha zbaviť sa „horúceho zemiaka“. Práve dnes sa parlament dohodol na „šalamúnskom“ riešení, ktorým však otvoril Pandorinu skrinku. Schválil návrh na zmenu Ústavy a otvoril tak cestu k zrušeniu amnestií. Po prezidentovom podpise má parlament voľné ruky a môže prijať uznesenie o zrušení amnestií. Potom bude na rade Ústavný súd (ďalej len ÚS), ktorý v lehote dvoch mesiacov rozhodne o ďalšom osude tzv. Mečiarových amnestií.

Treba najprv povedať, že poslanci prijali menšie zlo, a to väčšie zlo, ktoré predstavoval pôvodný Budajov návrh, zmietli zo stola. O nijakom spravodlivom riešení však nemôže byť ani reči. Ešte pred hlasovaním usporiadali tlačovú besedu kotlebovci a povedali, že vládny návrh nepodporia. Dôvody objasnil sám Marián Kotleba. Nebola totiž splnená ich požiadavka, aby platila rovnaká spravodlivosť pre všetkých a aby boli teda zrušené všetky Kováčove milosti. (Na včerajšom poslaneckom grémiu sa Marián Kotleba dozvedel dôvody strán Smer-SD a SNS, pre ktoré nebudú zrušené všetky Kováčove milosti. Údajne by to spôsobilo šokujúce odhalenia o činnosti niektorých prominentných osôb na Slovensku. Pri vyšetrovaní ľudí, zapletených do kauzy Technopol, by sa údajne vylialo také množstvo starej politickej špiny, že by to mohlo spôsobiť verejné pobúrenie a dokonca by to vraj ohrozilo dobré meno a pamiatku nebohého prezidenta Kováča.)

Takže tá úbohá parlamentná fraška v plnom rozsahu potvrdila to, čo som hovoril od začiatku. Tu nešlo o spravodlivosť, ale o dodatočné vyrovnanie si účtov mečiarovcov a antimečiarovcov. Lepšie povedané, o politickú popravu porazeného klanu mečiarovcov, predovšetkým jeho vodcu Vladimíra Mečiara.

Tento zápas sa takýmto smerom vyvíjal už takmer dvadsať rokov. Počas celej tej doby som to tak vnímal a nemohol som sa mýliť. Bol to stále ten zúrivý tlak na jednu bránku, politická presilovka, ktorá bola výsledkom farizejstva tých, ktorí mali v tomto politickom dueli navrch. Potvrdila sa ďalšia smutná pravda, ako na to ostatne poukázal aj Marián Kotleba: Spravodlivosť v tomto štáte je pokrivená, ako sú pokrivené paragrafy. Niektorí ľudia sú spravodliví, druhí ešte spravodlivejší, no a napokon sú tu aj ľudia, ktorí sú a priori nespravodliví, nech by už robili čokoľvek.

Ale čo už? Pandorina skrinka je otvorená a nikto nevie, čo všetko z nej vylezie. Najhoršie je, že odo dnes bude Ústavný súd pracovať pod nátlakom. Parlament schválil pokrivenie Ústavy, ktorým umožnil zrušenie amnestií, no zároveň rozhodol aj o beztrestnosti aktérov kauzy Technopol. Čiže z jednej strany sa má vyliať všetka špina, no z druhej strany radšej nie, pretože tá druhá špina nie je taká špinavá ako prvá špina. Slušnému človeku sa musí dvíhať žalúdok až kdesi ku krku.

Ústavný súd sa ocitol v nezávideniahodnej situácii. Ak zrušenie amnestií neschváli, jeho členovia sa ocitnú v zúrivej paľbe „mainstreamu“ aj politikov s pokriveným charakterom. Ak však členovia  Ústavného súdu zrušenie amnestií schvália, spochybnia tak povesť a dobré meno svojich predchodcov, ktorí už raz rozhodli o nezrušiteľnosti amnestií. Navyše, vytvoria neisté právne prostredie. Čo ak v budúcnosti  bude chcieť niekto rušiť iné amnestie, prípadne základné ľudské práva a slobody?

Pokrivení slovenskí politici na čele s Robertom Ficom teda navarili nechutnú kašu. Som zvedavý, či ju aj budú jesť.

Karol Dučák

::

Odporúčané

Tragické výročie anglo-amerického barbarstva

Prijmime iba prenasledovaných kresťanských utečencov

Veľký Fidel a jeho ostrovný svet

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.