|
Ľudovít Košík |
O populizme a extrémizme
Nedávno som si v dennej tlači všimol nadpis,
podľa ktorého najväčšími ekonomicko-politickými rizikami roku 2017 sú
populizmus a extrémizmus, respektíve ich nárast. Sú to možno veľké riziká,
ktoré ohrozujú našu súčasnosť, ale ony sa tu nezjavili len tak z ničoho. Niečo
im nutne predchádzalo, niečo muselo spôsobiť, že sa tu objavili a dorástli do
dnešných rozmerov.
S nástupom demokracie sa akosi automaticky
počítalo s tým, že hodnoty, ktoré platili v spoločnosti a umožňovali jej
fungovanie, na ktorých je možné budovať existenciu života jednotlivcov, rodín,
spoločenstiev, národov, štátov, sveta, ktoré tu boli stáročia, tu budú aj
naďalej a že ľudia ich budú vždy rešpektovať. Lenže tí bohatší a mocnejší
sa začali správať sebecky a veľmi rýchlo sa to naučili aj ostatní. Ľudia sa
naučili, že nie vždy je nutné sa správať zodpovedne, že vlastné dobro je možné
nadradiť dobru spoločnému a že nie všetci sme povinní zastávať a brániť tie
isté hodnoty...
Akosi sme zabudli na to, že na neustálej
kritike iných a rozklade spoločnosti a vytláčaní, popieraní a odsúvaní hodnôt,
bez ktorých je život nemožný, sa nič vybudovať nedá. A platí tiež: čím žije
národ, tým žije i jeho elita, aj tá politická, ekonomická; veď z neho pochádza.
Demokracia bez rešpektovania a bránenia morálnych hodnôt nemá
trvácnosť, materiálne hodnoty
nepostačujú k šťastiu, ani k úspešnému fungovaniu života jednotlivcov ani
rodín, ani spoločenstiev. Čím sa môže presadiť, čo môže ponúknuť vnútorne
prázdny človek? Akými dôvodmi chce argumentovať, keď sa často ani netají tým,
že mu ide o vlastnú moc, majetok a kariéru, že nič neponúka, chce si len žiť lepšie
na úkor iných, chce mať všetky výhody, ale nie je ochotný nič ponúknuť,
ani nemá čo? Šíri beznádej, hrozby, prázdne sľuby, strach...
A tak vyzerá naša spoločnosť. Hodnoty, ktoré
platili po stáročia, a ľudia im boli verní v neľahkých podmienkach života, sa
začali vytláčať na okraj, do súkromia, na periférie – až sa stratili takmer
celkom – a povýšili sme na najvyšší piedestál zisk, peniaze, moc, majetok,
kariéru, egoizmus... A týmto falošným hodnotám sme uverili, že nás urobia
šťastnými, dali sme im najvyššiu prioritu a dnes sa čudujeme, že náš svet
prestáva fungovať.
Hodnoty duševné a duchovné je potrebné brániť a šíriť, podporovať ich nositeľov,
viesť k nim výchovou a vzdelávaním. Nie voliť vždy len to ľahšie, pohodlnejšie,
príjemnejšie. My máme tvoriť, kultivovať, nie devastovať a ničiť, zneužívať a
využívať do krajnosti.
Nadradili sme materiálne duchovnému. Náš život
je ochudobnený o šťastie, zdravie, spokojnosť, radosť, slušnosť, fungujúce
vzťahy v rodinách i v spoločenstvách... Sľubované šťastie neprišlo, ale väčšia
bieda a novodobé formy otroctva.
Populizmus sa stal akoby normálnou a jedinou cestou, ako sa morálne a
duševne skompromitovaní ľudia môžu presadiť a dostať sa k najvyšším postom v
spoločnosti. Ak k tomu pridáme
korupciu, klientelizmus, darmo sa čudujeme, že tieto spôsoby sa udomácnili vo
všetkých vrstvách a skupinách spoločnosti. Extrémistami môžu však byť
označovaní (vnútorne vyprázdnenými ľuďmi, ktorí môžu tvoriť aj v demokracií
presadzovanú väčšinu) aj ľudia, ktorí si
bránia právo rešpektovať a ponúkať hodnoty, ktoré sú pre život človeka
nevyhnutné: vieru, rodinu, dedičstvo, národ...
Demokracia je v
dejinách pomerne nový spôsob fungovania spoločnosti. Môže fungovať len vtedy, ak väčšina rešpektuje hodnoty, ktoré
človeka i spoločnosť vytvárajú, udržiavajú a budujú. Ak sa väčšina rozhodne pre
amorálnosť a konzum, nastáva jej rozklad a je len otázkou času, kedy sa rozloží
a zničí celkom.
Vo svete a v spoločenstve, kde sú
spochybňované, odmietané, popierané základné hodnoty, ktoré boli dané pri jej
založení, sa demokracia stáva nástrojom rozkladu a anarchie. Ak neplatia vyššie
hodnoty, pri náklonnosti človeka k pasivite, konzumu, ovládaniu
a manipulácii, už ani vykonávatelia moci nie sú celkom slobodní a
zodpovední voči tým, ktorí ich volili, delegovali, ale sú podriadení záujmovým,
ekonomickým a lobistickým skupinám, ktoré spoločnosť usmerňujú bez toho, žeby
boli niekomu zodpovedné; spoločnosť je v slepej uličke, v kríze.
Pri súčasnom popieraní pravidiel života,
zachovávaných v našej židovsko-kresťanskej kultúre po stáročia, pri znevažovaní
duchovných hodnôt, vďaka ktorým bola naša euro-americká spoločnosť vybudovaná a
na základoch ktorých stojí, pri ich spochybňovaní a šírení pseudokultúry,
amorálnosti a rozkladu, popieraní biblického Dekalógu – akú môže mať budúcnosť
svet, Európa, naša krajina, náš národ, naše rodiny a my ako jednotlivci?!
Konzervativizmus je takmer mŕtvy, ale práve on
si môže za to do značnej miery sám, lebo svojím relativizovaním hodnôt ustúpil
zo zásad vernosti skutočným hodnotám tvorby a budovania človeka i sveta, i keď
po roku 1989 mal najväčšie predpoklady udávať hlavný smer v našej spoločnosti.
Liberalizmus chce všetko podľa egoistických požiadaviek človeka, bez
rešpektovania hodnôt a presadzuje
amorálnosti a zvrátenosti aj za cenu veľkých nešťastí. Tí „sociálni“ majú tiež
svoje záujmy, ale sa tvária, že im ide o dobro občana, tak mu aspoň občas niečo
posunú; a im vďačíme za to, že naša spoločnosť ešte aspoň v základoch funguje.
Paradoxne, po rokoch vlády radikálnej a totalitnej ľavice v našej spoločnosti
demokraticky vládne znova ľavica a vďaka nej funguje relatívny pokoj a
prosperita. Momentálne alternatívu nevidím.
Problémom nie je len extrémizmus a populizmus,
ale aj egoizmus a arogancia k oprávneným požiadavkám väčšiny národa, osobitne
zo strany bohatých a mocných, ktorí sa odmietajú deliť, a tiež nevzdelanosť,
pseudokultúra, odmietanie overených hodnôt, bohato podporované bulvárnymi, ale
aj inými médiami, a mnohé iné problémy.
Spoločnosť v takejto podobe nemôže mať
šťastnú, úspešnú a radostnú budúcnosť. Svet sa topí v problémoch, ktoré niekto
spôsobil svojimi nesprávnymi a nezodpovednými rozhodnutiami.
Kto má dnes záujem
o Pravdu, Dobro, Lásku, Spravodlivosť,
Krásu? Kto sa dnes za tieto hodnoty zasadí, kto im je verný, kto ich šíri a
odovzdáva iným? Komu ide o skutočné dobro človeka? Len vtedy, ak dvíhame seba a
iných, ak smerujeme seba aj iných k tomu, aby sme boli lepší a dokonalejší, aby
sme žili plnšie a bohatšie, vtedy môžeme prispieť i k pokoju medzi nami, i k
lepšiemu svetu.
Napriek mnohým sklamaniam zo sveta, z
politiky, z Cirkvi, z tých, ktorým som dôveroval a ktorých som podporoval,
spievam si pieseň, ktorú som sa naučil ešte v rokoch detstva a mladosti:
Boh je záštita
moja, Boh je záštita moja, Boh je záštita moja, s Ním nemusím sa báť.
Neviem,
čo budúcnosť dá mi, či len biedu so strasťami,
marivá a sebaklamy, len Boh mi je záštitou.
Každý
deň od precitnutia kríže veľmi klesať nútia,
nikde nieto spočinutia, len Boh mi je záštitou.
Vôkol
svet sa slepo ženie za preludom v klamnej cene, nevnímajúc pohoršenie, len Boh
mi je záštitou.
Ľudovít Košík
::
Rozhovor s autorom:
::
Ak chcete získať publikácie z našej
edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!
Toto je dôležité – a mnohí kresťania si to akosi neuvedomujú:
OdpovedaťOdstrániť„Extrémistami môžu však byť označovaní (vnútorne vyprázdnenými ľuďmi, ktorí môžu tvoriť aj v demokracií presadzovanú väčšinu) aj ľudia, ktorí si bránia právo rešpektovať a ponúkať hodnoty, ktoré sú pre život človeka nevyhnutné: vieru, rodinu, dedičstvo, národ...“