- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Odporúčaný článok: Človek ako boh (peklo na zemi) - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

14. marca 2017

Útek z masového hrobu

Jozef Nemčok: Cesta smrti a života
Námestovo, Tlačiareň Kubík, 2016 (2. vydanie)
Kniha s názvom Cesta smrti a života zachytáva príbeh muža, ktorému sa podarilo prežiť vlastnú popravu. Ide o Karola Nemčoka (1909–1974). Počas prvej Slovenskej republiky žil v obci Šváb (dnes Dolná Ves) a bol zamestnancom daňového úradu. Koncom leta 1944, ešte pred oficiálnym vyhlásením povstania, ho zatkli partizáni a po strastiplnej noci, na základe rozsudku takzvaného revolučného partizánskeho tribunálu, sa nadránom 26. augusta  ocitol spolu s ďalšími odsúdenými na popravisku. V lese nad Sklabiňou už bola vykopaná veľká jama, v ktorej končili telá obetí.

Nepresne mierená guľka vrátila otca vtedy piatich detí do života. Bol ranený, nie však smrteľne. Po odchode katov sa vyhrabal z hrobu a za pomoci niekoľkých statočných ľudí sa mu podarilo uniknúť (partizáni onedlho zistili, že streľbu zrejme niekto prežil, a začali prehľadávať okolie). Mal šťastie v nešťastí.
Útek z masového hrobu, záchrana v horárni, cesta domov, liečenie zranenia, utajený pobyt v nemocnici... Tieto dramatické momenty zo života Karola Nemčoka aj spomienky na ne museli byť dlho skrývané. Až po rokoch ich zapísal jeho syn Jozef, vychádzal pritom z otcovho rozprávania, ale aj z výskumu dostupných archívnych materiálov a literatúry. Vznikla tak kniha, ktorá je cenným svedectvom o časoch iba nedávno minulých.
V úvode svojich zápiskov o otcovom životnom príbehu Jozef Nemčok poznamenáva: „Udalosti z obdobia povstania boli len časťou utrpenia, ktoré prežil. Ďalší krutý osud otca prenasledoval po vojne, hneď po prechode frontu. Až do smrti bol štvancom pisateľov anonymných obvinení, ktoré boli posielané na rôzne inštitúcie komunistického režimu. Títo neprajníci sa nemohli zmieriť s tým, že sa zázrakom vyhol takmer istej smrti.“
Nemožno sa diviť faktu, že odsúdenec prežíval ťažké chvíle aj po vojne. Skôr možno vyjadriť prekvapenie, že ho nepostihlo dlhoročné väznenie a že napokon umrel prirodzenou smrťou. Ďalším hrôzam zrejme unikol aj vďaka vzájomným sporom „víťazov“. Stačí hádam spomenúť prípad Viliama Žingora, ktorý – ako vyplýva i z predmetnej knihy – mal tiež svoj podiel na terore a vraždení v okolí Sklabine; v roku 1950 ho komunistickí súdruhovia odsúdili na trest smrti.
Kniha je uvedená citátom z diela Jozefa Jablonického Povstanie bez legiend: „Nezmyselné zabíjanie začali niektorí partizáni. Raz sa to musí otvorene napísať.“ Ale rozprávač nezamlčuje ani násilnosti druhej strany: „Partizánske skupiny aj nemecká armáda mali na svedomí mnohé vraždy. Väčšinou šlo o nevinných ľudí, ktorí s vojnou nemali nič spoločné. Vojaci plnili príkazy svojich nadriadených dôstojníkov. To platilo o partizánskych oddieloch, nemeckej armáde aj o oddieloch Hlinkovej gardy.“
Pútavá, napínavá i poučná kniha Jozefa Nemčoka o tom, čo zažil jeho otec, je vhodne doplnená epilógom historika Martina Lacka. Píše sa v ňom o zneužití povstania, ktoré po Februári 1948 dostalo zo zákona prívlastky slovenské a národné, o nahromadených nepravdách, mýtoch a propagandistických tvrdeniach, ktoré nám teraz sťažujú cestu k hľadaniu pravdy: „Nie je ľahké sa cez takéto nánosy prehrýzť k tomu, čo sa vlastne stalo v lete 1944... Do galérie cenných pomôcok na ceste pochopenia, ako sa začala tragédia Slovenska rokov 1944/45, sa iste zaradí aj táto kniha.“ Martin Lacko dodáva: „Ak už nič iné, nech je tento príbeh aspoň varovaním pred fanatizmom a nenávisťou, ktorých je viac než dosť aj v dnešnom svete...“
Týmito slovami by bolo možné krátku recenziu knihy Cesta smrti a života uzavrieť. Predsa len, pripomeňme ešte odkaz samotného Karola Nemčoka, ako ho zaznamenal jeho syn: „Môj životný príbeh, po tom všetkom, čo som prežil, by ste mali poznať všetci. Veriť v Boha, Božiu prozreteľnosť, lebo Božia vôľa je silnejšia ako nenávisť a zloba, ktorá ma mala postihnúť. Toto moje svedectvo si dobre zapamätajte.“

Ján Maršálek
::
Odporúčame:
::
Recenzie zaujímavých kníh:
::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.

3 komentáre:

  1. Karol Dučák14.3.17

    Nič nie je horšie ako jednostranný, spolitizovaný výklad dejín. Preto vítam tento príspevok ako pokus o objektívne prehodnotenie bolestného obdobia druhej svetovej vojny na Slovensku. Ešte stále je veľa ľudí, ktorí chcú byť pápežskejší ako pápež, a ktorí cítia potrebu sypať si popol na hlavu aj za to, za čo nemusia a nikto to od nich ani nežiada. Ešte stále čakáme na objektívny, apolitický výklad dejín Slovenskej republiky 1939 - 1945. A tak isto čakáme na objektívne, apolitické prehodnotenie prínosu prvého slovenského prezidenta, Dr. Jozefa Tisa, pre slovenský národ. Dočkáme sa toho ešte my, alebo až naši potomkovia?!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ďakujem za komentár. Súhlasím.
    A či sa dočkáme (dožijeme) objektívneho zhodnotenia našich dejín? Spoliehať sa na to nemôžeme, ale všetko je možné. Zázraky sa dejú!

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ako vtedy v radosti nad vznikom 1.SR, tak i dnes: VERNÍ SEBE, SVORNE NAPRED.

    OdpovedaťOdstrániť

Pravidlá diskusie v PriestorNete

1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.