Jozef Nemčok: Cesta smrti a života
Námestovo, Tlačiareň Kubík, 2016 (2. vydanie)
Kniha s názvom Cesta smrti
a života zachytáva príbeh muža, ktorému sa podarilo prežiť vlastnú
popravu. Ide o Karola Nemčoka (1909–1974). Počas prvej Slovenskej
republiky žil v obci Šváb (dnes Dolná Ves) a bol zamestnancom
daňového úradu. Koncom leta 1944, ešte pred oficiálnym vyhlásením povstania, ho
zatkli partizáni a po strastiplnej noci, na základe rozsudku takzvaného
revolučného partizánskeho tribunálu, sa nadránom 26. augusta ocitol spolu s ďalšími odsúdenými na
popravisku. V lese nad Sklabiňou už bola vykopaná veľká jama,
v ktorej končili telá obetí.
Nepresne mierená guľka vrátila otca vtedy
piatich detí do života. Bol ranený, nie však smrteľne. Po odchode katov sa
vyhrabal z hrobu a za pomoci niekoľkých statočných ľudí sa mu
podarilo uniknúť (partizáni onedlho zistili, že streľbu zrejme niekto prežil,
a začali prehľadávať okolie). Mal šťastie v nešťastí.
Útek z masového hrobu, záchrana
v horárni, cesta domov, liečenie zranenia, utajený pobyt
v nemocnici... Tieto dramatické momenty zo života Karola Nemčoka aj
spomienky na ne museli byť dlho skrývané. Až po rokoch ich zapísal jeho syn
Jozef, vychádzal pritom z otcovho rozprávania, ale aj z výskumu
dostupných archívnych materiálov a literatúry. Vznikla tak kniha, ktorá je
cenným svedectvom o časoch iba nedávno minulých.
V úvode svojich zápiskov o otcovom
životnom príbehu Jozef Nemčok poznamenáva: „Udalosti z obdobia
povstania boli len časťou utrpenia, ktoré prežil. Ďalší krutý osud otca
prenasledoval po vojne, hneď po prechode frontu. Až do smrti bol štvancom
pisateľov anonymných obvinení, ktoré boli posielané na rôzne inštitúcie
komunistického režimu. Títo neprajníci sa nemohli zmieriť s tým, že sa zázrakom
vyhol takmer istej smrti.“
Nemožno sa diviť faktu, že odsúdenec prežíval
ťažké chvíle aj po vojne. Skôr možno vyjadriť prekvapenie, že ho nepostihlo
dlhoročné väznenie a že napokon umrel prirodzenou smrťou. Ďalším hrôzam
zrejme unikol aj vďaka vzájomným sporom „víťazov“. Stačí hádam spomenúť prípad
Viliama Žingora, ktorý – ako vyplýva i z predmetnej knihy – mal tiež
svoj podiel na terore a vraždení v okolí Sklabine; v roku 1950
ho komunistickí súdruhovia odsúdili na trest smrti.
Kniha je uvedená citátom z diela Jozefa
Jablonického Povstanie bez legiend: „Nezmyselné zabíjanie začali
niektorí partizáni. Raz sa to musí otvorene napísať.“ Ale rozprávač
nezamlčuje ani násilnosti druhej strany: „Partizánske skupiny aj nemecká
armáda mali na svedomí mnohé vraždy. Väčšinou šlo o nevinných ľudí, ktorí
s vojnou nemali nič spoločné. Vojaci plnili príkazy svojich nadriadených
dôstojníkov. To platilo o partizánskych oddieloch, nemeckej armáde aj
o oddieloch Hlinkovej gardy.“
Pútavá, napínavá i poučná kniha Jozefa
Nemčoka o tom, čo zažil jeho otec, je vhodne doplnená epilógom historika
Martina Lacka. Píše sa v ňom o zneužití povstania, ktoré po Februári
1948 dostalo zo zákona prívlastky slovenské a národné,
o nahromadených nepravdách, mýtoch a propagandistických tvrdeniach,
ktoré nám teraz sťažujú cestu k hľadaniu pravdy: „Nie je ľahké sa cez
takéto nánosy prehrýzť k tomu, čo sa vlastne stalo v lete 1944... Do
galérie cenných pomôcok na ceste pochopenia, ako sa začala tragédia Slovenska
rokov 1944/45, sa iste zaradí aj táto kniha.“ Martin Lacko dodáva: „Ak
už nič iné, nech je tento príbeh aspoň varovaním pred fanatizmom
a nenávisťou, ktorých je viac než dosť aj v dnešnom svete...“
Týmito slovami by bolo možné krátku recenziu
knihy Cesta smrti a života uzavrieť. Predsa len, pripomeňme ešte
odkaz samotného Karola Nemčoka, ako ho zaznamenal jeho syn: „Môj životný
príbeh, po tom všetkom, čo som prežil, by ste mali poznať všetci. Veriť
v Boha, Božiu prozreteľnosť, lebo Božia vôľa je silnejšia ako nenávisť
a zloba, ktorá ma mala postihnúť. Toto moje svedectvo si dobre
zapamätajte.“
Ján Maršálek
::
Odporúčame:
::
Recenzie zaujímavých kníh:
::
P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto
stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.
Nič nie je horšie ako jednostranný, spolitizovaný výklad dejín. Preto vítam tento príspevok ako pokus o objektívne prehodnotenie bolestného obdobia druhej svetovej vojny na Slovensku. Ešte stále je veľa ľudí, ktorí chcú byť pápežskejší ako pápež, a ktorí cítia potrebu sypať si popol na hlavu aj za to, za čo nemusia a nikto to od nich ani nežiada. Ešte stále čakáme na objektívny, apolitický výklad dejín Slovenskej republiky 1939 - 1945. A tak isto čakáme na objektívne, apolitické prehodnotenie prínosu prvého slovenského prezidenta, Dr. Jozefa Tisa, pre slovenský národ. Dočkáme sa toho ešte my, alebo až naši potomkovia?!
OdpovedaťOdstrániťĎakujem za komentár. Súhlasím.
OdpovedaťOdstrániťA či sa dočkáme (dožijeme) objektívneho zhodnotenia našich dejín? Spoliehať sa na to nemôžeme, ale všetko je možné. Zázraky sa dejú!
Ako vtedy v radosti nad vznikom 1.SR, tak i dnes: VERNÍ SEBE, SVORNE NAPRED.
OdpovedaťOdstrániť