John A. Schug: Páter Pio
Bratislava, Minor, 2015
Na obálke knihy je napísané: „Po
sedemročnom dôkladnom skúmaní životopisných údajov nám autor, kapucín
z Oklahomy v USA, ponúka miestami neuveriteľný životný príbeh pátra
Pia (1887 – 1968), kapucínskeho kňaza z malého horského mestečka San
Giovanni Rotondo v južnom Taliansku.“ V citovanom texte, ktorý má
informovať a pritiahnuť potenciálneho čitateľa (a je ich nemálo, len na
Slovensku sa táto kniha dočkala doteraz siedmych vydaní), si treba zvlášť
všimnúť slovné spojenie „neuveriteľný životný príbeh“.
Áno, viaceré udalosti späté so životom pátra
Pia, ktorého pápež Ján Pavol II. zaradil v roku 2002 do zoznamu svätých,
sú natoľko nezvyčajné a vymykajúce sa našim bežným predstavám, že pôsobia
až neuveriteľne. Dnešný čitateľ sa preto ľahko môže ocitnúť v pozícii „osvieteného
skeptika“, hľadajúceho spôsob, ako sa vyhnúť údivu a prekvapeniu, ako
vtesnať duchovné javy do rámca racionalizmu, ako zatlačiť správy o zázrakoch
do vzdialenej minulosti. Lenže život pátra Pia nie je stredovekou legendou,
patrí súčasnosti a dotýka sa reality viac, než sme azda ochotní pripustiť.
Ľudia, ktorí pátra Pia poznali osobne
a stali sa jeho duchovnými deťmi, hovoria, že svätcov odkaz je výrečný
a presvedčivý, nepotrebuje nijaké zveličovanie ani domýšľanie: „Pravda
o ňom je dostatočne fantastická.“ V knihe nájdeme niekoľko takých
výpovedí a spomienok, či už zo strany kláštorných spolubratov, alebo zo strany
laikov.
Muž, o ktorom hovoríme, sa narodil
v Pietrelcine neďaleko Neapola a pri krste dostal meno Francesco;
vybrala mu ho matka z úcty k svätému Františkovi z Assisi. Bol
druhým z ôsmich detí v chudobnej roľníckej rodine. Ako pätnásťročný
nastúpil do noviciátu a jeho domovom sa načas stal kapucínsky kláštor
v Morcone, kde dostal nové meno. Začali ho volať brat (fráter) Pio. Je
zaujímavosťou, že ku kapucínom chcel ísť preto, ako doma povedal, lebo kapucíni
nosia bradu. V roku 1907 vyriekol slávnostné rádové sľuby a po
ukončení štúdií bol vysvätený za kňaza. Stal sa pátrom. Od roku 1918 bolo jeho
pôsobiskom San Giovanni Rotondo, do konca života toto miesto neopustil.
John A. Schug píše: „Kým pátra Pia
vysvätili za kňaza, jeho život bol symfóniou, jednoducho upravenou
a príjemnou na počúvanie. Ale od vysvätenia roku 1910 až do smrti roku
1968 tá symfónia nadobúdala wagnerovskú zložitosť. Dychtivo túžil po Bohu, ale
keďže bol presvedčený o vlastnej neužitočnosti a bezcennosti pred
Bohom, úpenlivo sa dožadoval smrti, ktorá by bola úľavou v tejto agónii.“
Na tele sa mu zjavili stigmy – viditeľné jazvy, rany ukrižovaného Krista, ktoré
mu spôsobovali telesnú i duševnú bolesť. Týchto päť rán – na rukách,
nohách a boku – sa mu nikdy nezahojilo, ale ani neinfikovalo. Je to
skutočnosť a zároveň rébus, ktorý „racionalisti, psychológovia
a zástancovia hystérie“ nevedia vyriešiť.
Stigmy sú isto pozoruhodným javom
v živote pátra Pia. Rôzni ľudia z rôznych pohnútok o nich
napísali nespočetné množstvo článkov a kníh. Mnohé záznamy sú doslova
ohromujúce, ale zamerať by sme sa mali viac na posolstvo viery tohto svätého
muža: „Vonkajšie prejavy pátrovho života sa rozplývajú do bezvýznamnosti,
keď čítame jeho vlastné rozprávanie, prosté, ale vznešené, o vývoji jeho
duchovného života spojeného s Bohom...“
Páter Pio to nemal ľahké, všetky dary
a milosti, ktoré dostal, boli draho zaplatené utrpením a mnohými
skúškami. Mal aj nepriateľov a správanie časti cirkevnej hierarchie voči
nemu bolo sprevádzané opatrnosťou, nedôverou až podozrievavosťou, čo je
však do značnej miery pochopiteľné vzhľadom na zvláštne a mimoriadne chýry
a udalosti spojené s jeho pôsobením. Vatikán mu napríklad v roku
1962 zakázal písať ďalšie listy a v roku 1968 „istý inšpektor
z Ríma“ prikázal kapucínom zničiť všetku korešpondenciu, došlú na
pátrovu adresu.
Páter Pio, svätec našich čias, chodiaci ešte
nedávno po tejto zemi, vydal celým svojím životom silné svedectvo, ktoré
zasahuje mnohých a pomáha im napredovať na ceste viery. Ako konštatuje
autor jeho životopisu: „Nikto by nevedel zrátať všetkých ľudí, ktorých tento
múdry muž priviedol k Bohu.“
Ján Maršálek
(Recenzia bola pôvodne publikovaná v časopise VOX.)
::
Odporúčame dobré knihy:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.