Medailón: Viktor Kubal

Viktor Kubal

(Kresba: Fero Mráz)

(Spomína a sumarizuje Milan Kupecký)

Majster Viktor Kubal sa narodil 20. marca 1923 v Jure pri Bratislave. V roku 1943 ukončil Vyššiu školu staviteľskú, potom študoval na Škole umeleckých remesiel v Bratislave. Venoval sa najmä karikatúrnej tvorbe a animovanému filmu. Zomrel 24. apríla 1997 vo veku 74 rokov.

Viktor Kubal bol velikánom slovenského humoru a satiry a tiež priekopníkom slovenského animovaného filmu. Patril medzi pravidelných autorov bývalého satiricko-humoristického časopisu Roháč a dlhé roky bol jedným z najaktívnejších a najznámejších umelcov, žiarivou autorskou hviezdou slovenskej satiry a humoru.

Zostala po ňom hlboká stopa, stopa tvorcu – satirika, karikaturistu, ale i človeka, ktorého navyše zdobili morálne atribúty. Dovolím si to povedať aj preto, že som (i keď  nie dlhý čas) majstra Viktora Kubala poznal osobne.

Jeho prínos je prinajmenšom hodný zápisu do knihy rekordov. Veď v časopise jeho doby, v známom Roháči, bežal nepretržite týždeň čo týždeň – 36 rokov! – pamätníkom ešte aj dnes dobre známy, stále rezonujúci kreslený seriál Vaša Dita. Nehovoriac o nespočetnom množstve ďalších humorných i satirických obrázkov, ale i textov, ktoré vytvoril.

Moja osobná spomienka Viktora Kubala

Autor: Viktor Kubal

Bol som obdivovateľom obrázkov a vôbec tvorby pána Viktora Kubala, ktorého si stále veľmi vážim, a spomienky na neho mi zostanú v pamäti do konca života. Teraz si ho pripomínam o to viac, že na Slovensku sa tento žáner, teda humor a najmä satira, akoby vytratil z nášho každodenného života.

Som rád, že patrím medzi tých šťastlivcov, ktorí mali možnosť aspoň občas sa stretnúť s majstrom Kubalom, týmto veľkým, myšlienkovo a intelektuálne bohatým, hlboko veriacom človekom. Stretnutia s ním boli obohatením i nevšedným zážitkom. Najmä v Novom Roháči, kde som bol zamestnaný a kde v tom čase Viktor Kubal pravidelne nosil do redakcie svoje obrázky – karikatúry, ako malé umelecké dielka.

V pamäti mi utkvelo, ako sa často, s typickým úsmevom na perách, už pri vstupe redakcie spýtal: „Ešte vychádzame?“ Aj on, podobne ako my v redakcii, intenzívne prežíval problémy, ktoré vydávanie tohto periodika až do jeho definitívneho zániku sprevádzali.

Majster Kubal, ako sa to napokon zračí z jeho obrázkov, mal takmer vždy dobrú náladu. Doteraz mám pred očami jeho šibalský úsmev. Bol tiež dobrým rozprávačom. Zaujímavé boli viaceré jeho osobné zážitky.

Pamätám si na jednu z jeho príhod, ktorú mi (okrem iných, v rámci priateľských rozhovorov) povedal. Vraj, keď raz išiel po ulici, zrazu zazrel v sklenom výklade predajne zrkadliť sa človeka, ktorý mu bol veľmi nesympatický. No keď sa lepšie prizrel, zistil, že je to vlastne on sám... Nasledoval srdečný smiech. Aj taký bol majster Viktor Kubal. I táto príhoda svedčí o jeho schopnosti sebairónie, o nadhľade a duchaplnosti.

Inokedy ma veľmi potešil poznámkou na moju adresu – a teraz si trochu polichotím – keď mi povedal, že vidieť, že som redaktor. Stalo sa to vtedy, keď ma uvidel robiť si poznámky na kúsok (zdrap) papiera, keď som si zaznamenával myšlienky, nápady. Zdôveril sa mi, že aj on to robí, dokonca niekedy aj počas jazdy električkou, aby myšlienku nezabudol, aby sa mu jednoducho „nevyparila“ z hlavy. Aj pri debate na spomínanú tému robenia si poznámok nezaprel v sebe človeka s veľkým zmyslom pre humor, keď povedal, že ho počas zápiskov niektorí spolucestujúci nenápadne pozorovali a možno pokladali za revízora, prípadne člena  ŠtB. Debaty sa občas obrátili aj na politiku, ekonomiku, život okolo nás. Nečudo, veď každý publicista, humoristu nevynímajúc, ak chce byť úspešným, musí sa o tieto veci nielen občiansky, ale i profesne zaujímať.

Uviedol som iba zopár spomienkových poznámok zo stretnutí s už nežijúcim majstrom Viktorom Kubalom. Človekom, ktorý bol skutočnou osobnosťou (dnes celebritou), hoci sa vďaka svojej vrodenej skromnosti za ňu nikdy nepokladal. Viktor Kubal bol navyše človekom s národným a vlasteneckým cítením. Napokon, tak sa aj na sklonku svojej neutíchajúcej tvorby a života  autorsky i osobne prejavoval. Po tomto velikánovi zostalo prázdno, ktoré stále v satiricko-umeleckom prejave a tvorbe na Slovensku výrazne cítiť.

Ako redaktor, za dlhé roky pôsobenia v rámci svojho povolania, som sa stretával i stretávam s mnohými významnými a zaujímavými ľuďmi, no s dávkou nostalgie musím povedať, že majster Kubal, najmä čo sa týka druhu umenia, ktoré prezentoval, vždy aspoň o ten symbolický kúsok vyčnieval nad ostatnými.  

Autor: Viktor Kubal

Krátke priblíženie jeho umeleckej tvorby

Kreslený humor a satiru na Slovensku po roku 1945 je možné si iba veľmi ťažko predstaviť bez karikaturistu Viktora Kubala. Už v 50. rokoch sa jeho výtvarný prejav vyhranil do pôsobivej výtvarnej skratky, ktorá mu bola prostriedkom realizácie vtipného nápadu. Pre Viktora Kubala bolo typické, že už v prvej predstave nachádzal obrazné riešenia v ľahkej kresbe ceruzkou. Definitívnu podobu dostávala karikatúra prekreslená perom alebo tušom. Pravdaže za predpokladu, že obrazné riešenie autora uspokojilo.

Kubalova zámerne neštylizovaná kresba priamo ozrejmovala satirickú myšlienku, niekedy vyjadrenú aj sprievodným textom, a svojou skratkovitosťou a zrozumiteľnosťou vytvárala podmienky na nadviazanie okamžitého kontaktu medzi dielom a vnímateľom. Viktorovi Kubalovi išlo vždy o obsah, o myšlienku. Za formovou jednoduchosťou a kompozičnou prehľadnosťou sa skrývalo hlboké pochopenie motívov a ich interpretácia cez humorné obrazové nápady, smerujúce často ku kriticko-satirickému obsahu. Jeho humorné figúrky a výjavy svojsky zľudšťovali zlo, hlúposť a spoločenské nešváry.

Sám Viktor Kubal svoje práce pokladal za publicistické, novinárske – a tak ich aj robil. Vždy nakreslil aktuálny obrázok, ako novinár napíše článok a zanesie či odošle ho do redakcie. To platilo za totality a malo by platiť aj dnes. Majster Kubal svojou každodennou tvorbou vyše štyri desaťročia dokazoval, že humor a satira sú prepotrebné veci. Podobne ako chlieb i smiech boli podľa neho najkratšou vzdialenosťou medzi ľuďmi.

Viktor Kubal svoje prvé pokusy kreslil tušom na filmový pás už ako dvanásťročný. Neskôr navštevoval celoročný denný kurz pre kinetickú fotografiu a kinematografiu v Škole umeleckých remesiel v Bratislave. Svoje prvé animované filmy, ako Studňa lásky, Únos, Tajomný dedo, nakrútil vo vtedajšej spoločnosti Školfilm, predtým ako začal pracovať v bratislavskom štúdiu animovaného filmu. Tu vyrobil niekoľko zaujímavých seriálov, napríklad O Jankovi Hraškovi.

Treba tiež spomenúť cyklus rozprávkových večerníčkov, ako Panák z križovatky alebo Puf a Muf, a samozrejme celovečerné animované filmy Zbojník Jurko a Krvavá pani. Ako režisér a animátor vytvoril bezmála štyristo krátkometrážnych animovaných filmov, z ktorých mnohé získali významné domáce i zahraničné ocenenia.

Autor: Viktor Kubal

Jeden z posledných rozhovorov s Viktorom Kubalom

(V „roháčovskom“ archíve sme našli jeden z posledných autentických rozhovorov s ním, ktorý prinášame.)

Čím vlastne kreslíte, majster Kubal?

– Hocičím. Perom, ceruzkou, čo príde. Raz sa ma deti opýtali, ako to vlastne kreslím. A prečo akurát takú figúrku. Tak som im dal návod a podľa neho môže kresliť každý. Predstavte si biely papier, zatvorte oči, predstavte si tam to, čo chcete nakresliť. A kým to máte ešte v pamäti, rýchlo to obtiahnite. A je to!

Prečo ste v Roháči vo vašej pravidelnej rubrike dali meno svojej postavičke práve Dita?

– Viete, kedysi dávno som čítal román Veselá pieseň o Bernadete, o francúzskom dieťati. Vtedy sa nám práve v rodine narodila dcérka a chceli sme jej dať meno Bernadeta. Ale prišiel na návštevu švagor a ten chcel Ditu.

Ako sa vám žije v týchto ťažkých časoch?

– Ťažké časy boli vždy. Nikdy nebol život ľahký. Tak to človek tragicky a pesimisticky nesmie brať. Kto si ako povie, tak sa vlastne má, podľa príslovia: „Kto sa pochváli, má pochválené, kto pohaní, má pohanené“. Pritom nechcem nič zľahčovať. Skúste sa vždy na život pozerať z tej príjemnejšej stránky. Napríklad, ako som rád, že nemám auto, pretože tým mám menej starostí i zodpovednosti. A tak je to aj s ostatnými materiálnymi statkami. Skúste všade, kam prídete, rozosievať optimizmus a dobrú náladu. Uvidíte, že sa to vyplatí. Viem, vždy to nejde, no treba sa vždy aspoň pokúsiť naladiť pozitívne.

Viete po kom ste zdedili talent?

– Ja mám všetky tetky z otcovej strany maliarky. Boli učiteľkami a v tom čase učiteľ musel vedieť takmer všetko. Aj z mamičkinej strany, ktorá sa narodila v Budapešti, jej bratia boli výtvarníci, aranžéri všetkých obchodov. Otcova mama bola sestrou Hansa Faladu, známeho spisovateľa. Tieto gény, ktoré som zdedil, mi akosi zostali. No a čo sa týka humoru, mal som napríklad brata advokáta, ktorý tiež  bral život s humorom. Rozviedol s nadhľadom každého, kto si o to požiadal. Bral to svojím spôsobom zábavne, hoci je to vážna vec. Záleží na tom, z ktorej strany, z akého uhľa pohľadu na to hľadíte.

A čo pribúdajúce násilie, sebeckosť, brutalita... Ako to vnímate?

Aj to záleží od pohľadu na vec. Ja som prežil vojnu a nevedeli sme, čo a ako bude. Vždy som sa však snažil veci brať tak, ako idú. Zdražel chlieb, maslo, nuž zdraželo, nejako to prežijeme. Viete, keď človek prejde o kúsok cesty ďalej, napríklad od miesta, kde sú problémy, už sa mu veci zdajú inakšie, ľahšie, jednoduchšie – a možno je už aj po probléme. Prípadne, časom sa zdajú až malicherné a človek sa nad nimi neraz povznesie, ba i pousmeje. Čas je najlepší lekár. Nad ničím sa netrápim, najmä nad tým nie, čo neviem ovplyvniť. A ako sa hovorí, ak nejde o život, nejde vlastne o nič.

::

Pripravil: Milan Kupecký

Karikatúry: archív autora

::

Galéria humoru a satiry:

Ľubomír Kotrha

František Mráz

Andrej Mišanek

Vlado Javorský

Vladimír Pavlík

František Bojničan

Bruno Horecký

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.