Pivná dišputa

(Humoreska)

Pišta vzal z výčapného pultu nacvičeným pohybom pivový krígeľ čerstvo načapovaného moku, ledabolo sa porozhliadol po takmer prázdnej dedinskej krčme, spravil dva či tri drobné kroky k opodiaľnemu stolu, kde sedel v tej chvíli jediný štamgast Ičo a tak, ako bolo v týchto priestoroch zvykom, ani si nepýtajúc povolenie o prisadnutie, nedbalo sa sterigal na ošúchanú stoličku povedľa Iča.

„Tak jako,“ položil na cigaretovým dymom a krčmovým pachom presýtené molekuly vzduch otázku bez opytovacieho prízvuku. Popri tom ubabraným palcom ruky prešiel po hrane pohára, ktorú akože čistil od bacilov, pritom ich tam asi ešte viac doložil. 

Lačným logom si dvoma až troma dúškami cez nainfikovane utreté miesto odpil z piva, položil krígeľ na podnos, ktorý si medzitým voľnou rukou prišmátral bližšie k sebe, opakom dlane si zotrel penu z hornej pery a vzápätí ju ešte končekom jazyka olízal. Že by opačný postup jazykovo-ručného zotretia peny bol prirodzenejší, je logickou pravdou, lež fortieľ je fortieľ.

„Ááá, len tak, pomály,“ dočkal sa medzitým od Iča nedbalo vyslovenej, rovnako duchaplnej odpovede ako bola otázka. Obaja pritom zadumano hľadeli kamsi v diaľ, avšak to dumanie bolo iba strojené.

Nastalo ticho, ktoré prerušovalo len čiapanie vody vo výčapnom dreze, do ktorého šenkárka, nevedno prečo, hromadne ponárala už umyté poháre. Asi aby sa po mokrých stenách lepšie kĺzala zlatistá tekutina. Pišta s Ičom si podchvíľou uchlipli z piva ani čo by im nechutilo a pili ho nasilu, čo možno aj tak trocha hraničilo s pravdou, no obradnosť tohto úkonu sa nesmela bezdôvodne porušiť. Mĺkvota pri ich stole sa pohodlne uvelebila a navidomoči sa nechystala vzdialiť. Podurgal ju až Pišta, ktorý povedal:

„Tuším sa nám ňeskám jakosik ochladilo.“

Po čase, počas ktorého prešla sekundová ručička na hodinách nenáhlivo po celom ciferníku a svižne začala už aj ďalší okruh, Ičo vyslovil odpoveď pre odpoveď: „Nuž teda.“ Tuším mu to dalo veľa námahy, pretože si pritom aj mocnejšie povzdychol. A mĺkvota si opäť začal voľkať, pretože obaja návštevníci jej pre to vytvorili živnú pôdu. Po hodnej chvíli Pišta opäť prejavil snahu o vedenie dialógu:

„Na póbeďje hlásili aj veter.“

„Uhm. Že praj,“ nedal si Ičo veľa námahy s odpoveďou. A veď načo aj. Na chvíľu ustúpivšie ticho si opäť sadlo na svoj trón.

Obaja štamgasti ďalej bez slov chlipkali pivo zo svojich pohárov a tvárili sa, že premýšľajú. Dišputa, ako spravidla v takejto situácii, viazla. Práve to však bolo pre ňu v tomto prostredí charakteristické. Aspoň v takom osobnostnom zložení, aké sa momentálne zoskupilo.

Prvý dopil druhý. Teda ten, ktorý začal piť ako druhý, čiže Pišta. Zaklonil pohár hranou vložený medzi pery a úmerne s tým aj hlavu, chvíľu zotrval v tejto polohe, aby umožnil aj predposlednej pivnej kvapke presun z dna pohára do svojich útrob. Potom odpojil pohár od pier a väčším oblúkom ho spúšťal na stôl. Medzitým vyrovnal hlavu do vodorovnej polohy a súčasne ju otočil do strany smerom k výčapnému pultu.

„Betka, sprav mi ešte jenno,“ adresoval svoju požiadavku o druhý naplnený krígeľ šenkárke a zdalo sa, že je rád možnosti otvoriť ústa nielen z dôvodu napitia sa, ale aj určitého slovného prejavu.

„Dáš si aj ty?“ adresoval otázku spolustolovníkovi a nečakajúc na odpoveď, verbálne opravil svoju nedávnu objednávku: „Tak sprav dve, dobre?“, zakončil otázne, avšak odpoveď nedostal, veď ju ani nečakal, ba ani mu ju nikto neodoslal. To už Betka rutinne schmatla druhý krígeľ, strčila ho po točku a rozčapovala ďalšie pivo.

„Aj?“ vyslovil doplňujúcu otázku Pišta pre Iča a palcom i ukazovákom naznačil veľkosť malého pohárika, v krčmovej posunkovej reči znamenajúcu poldecák. Opäť nečakal na odpoveď, lež dodal smerom k pultu a obsluhe za ním: „Aj borku a vodovodku.“ Krčmárka Betka už vedela, že hovorí o alkoholických nápojoch borovičke a vodke, no ak by to aj neupresnil, ona mala v pamäťovej evidencii kto čo konzumuje. Stačí len prejaviť chuťovú snahu. Po chvíli priniela objednané nápoje, položila ich na stôl a súčasne zinkasovala za hrsť drobných. Lebo papierovými, aj to malými, sa v týchto priestoroch platilo len tesne po „berousovi“, ako sa slangovo volali dni rozličných príjmov.

„Doňes nám to ešče raz,“ poručil Ičo opakovaciu rundu znova, tak ako velil nepísaný zákon krčmy.

„Nehaj tak,“ ohradil sa akože Pišta, hoci bolo zrejmé, že keď „rozkázal“ prvú mini rundu, spolustolovník ju „otočí“. Ak by ich bolo viac, „točili“ by aj ďalší. Tak to v krčmách chodí. Keďže Pišta s Ičom boli len dvaja, objednali každý ešte jedno „kolo“, to akože aby nekrívali.

„No, ja pomály pójdem,“ poinformoval Pišta svojho prisediaceho Iča a rukami sa oprel o dosku stola, aby sa mu ľahšie vstávalo.

„Čože ideš, doma to poznáš,“ zareagoval Ičo, pričom sa zašklebil a pokračoval. „Šak ja už též pomály pójdem. Betka, sprav mi ešte jenno,“ doplnil, akoby chcel potvrdiť predchádzajúce odhodlanie, no vyznievalo to opačne.

„Idem, ešte mám robotu,“ povedal Pišta už v stoji a dodal. „Neviem síce jakú, ale mám.“ Ledabolo zdvihol ruku, akože na pozdrav a komótnym krokom vyšiel von.

Pred krčmou stretol Jančiho, ktorý ta práve smeroval, takže sa míňali ako zubačková súprava v Tatrách uprostred trasy.

„Bou si na jenno zdravotné?“ opáčil otázkou Janči.

„Nóó. Aj,“ vyčerpávajúco odpovedal Pišta. „Povyprávali sme sa o šeličom s Ičom a čil pomály iďiem,“ zhodnotil svoje predchádzajúce pôsobenie v hostinci a možno si ani neuvedomil úplný rozsah a podstatu slovného spojenia „povyprávali sme sa o šeličom.“ Nuž ale raz darmo – pivné dišputy bývajú (aj) také ...

::

(Z novej knihy Jozefa Páleníka Zablatené baganče.)

Cena knihy je 6 eur vrátane poštovného. 
V prípade záujmu napíšte na adresu: jozopalenik@gmail.com.

::

Súvisiace články:

Rozhovor s autorom

Kortešačky súčasnosti