Slovo na nedeľu (62)

Lebo za čo vymení človek svoju dušu?!

(Mk 8, 37)

Zaujímavý fakt: dušu nemôžeme nijako exaktne vymedziť a aj tak sa stala stredobodom ľudskej existencie a poznania. Duša – večná téma filozofov, nielen kresťanských. Nikto ju „nevidel“, nedokážeme ju opísať, zmerať, odvážiť, ale cítime – sme presvedčení, že ju máme, že je našou súčasťou.

Tak isto sme presvedčení, že duša má v našom správaní (v celom živote) mimoriadnu a dôležitú úlohu. Duša ohraničuje – vymedzuje naše správanie nielen k vonkajšiemu svetu, ale aj k sebe samému. Duša je mantinel, ktorý nám bráni prekročiť určité hranice správania sa k svetu, ktorý je okolo nás.

Duša – svedomie, prepojenie s našimi charakterovými vlastnosťami. Čím viacej sa snažíme dušu z nášho tela (osobnosti) vyčleniť, tým sa v nás hlbšie zakoreňuje. Starosť o dušu je činnosť, ktorú robíme spontánne, akosi podvedome. Nestratiť svoju dušu, nezapredať sa zlému. Naopak, mať dušu čistú a s takou predstúpiť pred Pána.

Duša je zrkadlom svedomia. Sú v symbióze. Nič človeku neuškodí viacej, ako keď stratí svoju dušu. Alebo ju vymení za čiastkové potešenie, rozptýlenie. Začne trpieť bolesťami, ktoré sa nedajú vyliečiť. Alebo len veľmi ťažko. Pretože lieky na bolesť (stratu) duše sú nedostupné. Nedostupné pre toho, kto nepochopil učenie nášho Pána.

Robert Hakala

::

Predchádzajúce: Slovo na nedeľu (61)

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.