|
Ľudovít Košík |
Súčasnú dobu vo svete aj u nás možno
charakterizovať ako chaotickú, ťažkú a komplikovanú. I keď niektorí si to veľmi
nepripúšťajú, ťažko sa v nej dá správne orientovať. Mnohí strácajú nádej a
cesta k dobrému spôsobu života je veľmi zložitá. Číhajú na nás mnohé nástrahy,
pokušenia a ohrozenia, pribúdajú problémy, ktoré sa nás priamo dotýkajú,
dezorientujú nás a my len ťažko
nachádzame spoločnú reč – aj tam, kde je to nevyhnutné, a ešte ťažšie spoločnú
cestu do budúcnosti, ktorá sa nám nejaví vo svetlých farbách.
Spochybnili sme verejne
Božie zákony, aj Ježišovo evanjelium, ktoré stáročia udávali smer životu našich predkov v našej krajine i v celej
Európe. Spoliehame sa na pravidlá, ktoré si sami tvoríme, chceme všetci vládnuť,
rozkazovať, nariaďovať, pohodlne a ľahko si žiť v blahobyte, ale komplikujeme
si navzájom život; čoraz zložitejší a zamotanejší je svet okolo nás, naše
vzťahy.
Nedokážeme sa zhodnúť ani v základnom, rúcajú sa nám zabehnuté systémy,
sme ohrození existenčne, pribúda ľudí, ktorí nevedia ako žiť. Pripúšťame síce
dôležitosť ekologického správania, ale spochybňujeme vernosť hodnotám, na
ktorých vyrástla naša civilizácia a bez ktorých je život nemožný a nedáva
zmysel.
Moc v spoločnosti i v jednotlivých spoločenstvách
získavajú a preberajú väčšinou tí, ktorí dokážu najviac prekričať iných a
ovládnuť a ovplyvniť médiá, ktorí sú často schopní všetkého, ale chýbajú im
morálne a odborné predpoklady k službe.
|
Ilustračná snímka: PriestorNet |
Politika býva zneužívaná na dosiahnutie a
presadenie vlastných alebo skupinových cieľov. Ponúkajú sa nám kandidáti extrémnych
ľavicových, liberálnych alebo pravicových strán a my cítime, že svet, Európa
ani naša spoločnosť nejde správnym smerom, že náš spoločenský život sa nám
vytráca z dosahu, že máme čoraz menšiu možnosť ho ovplyvniť, že sme ohrození
mnohými nebezpečenstvami. Niekedy sme tlačení pri voľbách vyberať si len zo samých zlých riešení a my v snahe
zabrániť jednému zlému riešeniu, pri nedostatku poznatkov a masívnom tlaku, si
volíme iné, možno s ešte horšími dôsledkami. Demokracia akoby prestávala fungovať.
Počuť volanie, čoraz viac a silnejšie, po vláde pevnej ruky a zásahoch
silových zložiek, ktoré tiež majú obmedzené možnosti a je ich možné ľahko zneužiť.
Nestojíme vždy na strane
Pravdy, Dobra, Krásy, Lásky, Spravodlivosti, voláme po akejsi falošnej neutralite
v spoločnosti, kde každý má svoje práva, ale nikto
nechce povinnosti a zodpovednosť za svoje rozhodovanie a konanie. S
vyprázdňovaním duchovna sa nám rúti aj svet duševný a materiálny. Nárast extrémizmu,
ktorý v súčasnosti pociťujeme, je len dôsledkom prázdnoty duchovnej.
Mnoho rokov sme sa pokúšali budovať spoločnosť bez Boha a dnes v tom
aktívne pokračujeme. Neeliminovali sme,
ba často svojím mlčaním podporovali, amorálne správanie jednotlivcov i skupín.
Spoliehali sme sa na to, že kriminalitu v spoločnosti vyriešime zásahmi silových zložiek. Ale ona sa zakorenila tak
silno, že aj represie sú často neúčinné. A protestmi, petíciami,
zhromaždeniami, pochodmi, nátlakovými akciami
nevyriešime nič, len prilievame olej do ohňa násilia a problémov. „Na zajace
sa predsa nejde s bubnami,“ napísal Janko Silan v Óde na múdrosť. Treba
nám začať presadzovať dobro v srdciach, postupne každý od seba, cez rodinu,
najbližších, prirodzené vzťahy, spoločenstvá,
obce, regióny, Cirkev, národy, štáty...
Chceme byť priveľmi „ľudskí“, tolerantní a pritom sa
stávame barbarskými k sebe navzájom. Nielen v okrajových či etnických
skupinách, ale aj v rodinách, v školách, na pracoviskách, pri športe, na cestách,
v politike... Vytlačili sme na okraj záujmu,
ba celkom do zabudnutia to, čo nás učil
Ježiš, apoštoli a múdri ľudia, svätí, po takmer dve tisícročia. Pohrdli sme
tým, čo človeka budovalo ako osobnosť kráčajúcu k svätosti, k dokonalosti, čo
upevňovalo vzťahy medzi manželmi, rodičmi a deťmi, medzi generáciami, medzi
kresťanmi navzájom, medzi predstavenými a podriadenými a medzi ľuďmi všeobecne.
Spochybnili sme autoritu Boha a pokúšame sa ju
nahradiť autoritou človeka, preto máme toľko problémov všade okolo nás; ani sa
už nečudujeme, že Cirkev sa zmenšuje kvantitatívne aj kvalitatívne, že
spoločnosť nedokáže dobre fungovať ani pri dnešnej rozvinutej technike, ktorá
nás však zároveň aj ohrozuje.
Jedine Pravda nás oslobodí. Boha a v konečnom
dôsledku ani seba neoklameme. Volíme často
pravdu polovičnú, čiastočnú, vlastnú... Máme svoje predstavy o živote. O
Božej Pravde počuť nechceme, spochybňujeme ju a potom to čudne vyzerá v rodinách, v spoločnosti, v Cirkvi i vo
svete. Chceme si vládnuť sami, chceme byť pánmi nad inými, chceme vládnuť,
rozkazovať, ovládať, manipulovať... Sme unavení, uštvaní, otupení, nespokojní,
nervózni... Niekedy nás nebaví ani žiť. Túžime uzavrieť sa vo svojich ulitách.
Je ešte náš život dôstojný človeka, alebo sme
len automatmi, sluhami, otrokmi, nástrojmi, prostriedkami? Uznávame aj iné
hodnoty ako peniaze? Dokážme ešte byť ľuďmi, vieme sa usmiať, pozdraviť,
prihovoriť, vypočuť, zaujímať sa, poslúžiť, obdarovať, pomôcť, podeliť,
navštíviť, urobiť radosť?
Treba sa nám zastaviť, zamyslieť sa a vrátiť nielen k prírode, ale aj k jej Stvoriteľovi, k
Bohu. Bez neho budovať
skutočné, trvalé šťastie nie je možné. Pravidlá, ktoré vložil do fungovania
sveta pri jeho stvorení, nie je možné zmeniť žiadnym hlasovaním, nech by sa na
tom dohodol i jednomyseľne celý globálny svet. Treba sa vrátiť k Božím Slovám a
Zákonom, ktoré chránia základné slobody a práva človeka. Treba investovať do seba
a budovania vzťahu s Bohom, do toho, čo človeka dvíha, buduje ako
zodpovednú kresťanskú osobnosť, čo ho robí Božím človekom, čo ho robí šťastným
s perspektívou večnosti – a treba sa vyhnúť všetkému, čo degeneruje, deformuje ponižuje a zotročuje.
Hriech nikoho nikdy šťastným neurobí, nech by
sa zdalo akokoľvek lákavé, že práve ním vyriešime nejaký problém. Treba nám tiež
rozlišovať, kto to s nami myslí úprimne a dobre, kto hovorí pravdu a kto nás
podvádza, klame a zneužíva, lebo mnohí si
riešia výčitky svedomia aj tým, že navádzajú na hriech iných, čo pri
dnešnej manipulatívnosti médií nie je veľkým problémom: strhnúť, pomýliť a
ovládať.
Nemusí to byť jednoduché, obstáť v dnešnom
svete, ale Boh nám ponúka svoju pomoc a ochranu a je na nás, či ju prijmeme a
pôjdeme s ním, alebo proti nemu. Každé rozhodnutie nesie dôsledky pre nás
i pre iných, teda i pre svet. Dôsledkom dobrého, správneho konania je odmena,
konania zlého trest. „Dobro vedie k životu a zlo k smrti,“ napísal lekár a
filozof Pavol Strauss.
Môžeme dnes aj od ľudí zastávajúcich posty v Cirkvi počuť o
potrebe budovať lepší svet, svetový mier, výzvy na politické riešenie
problémov... Buďme však verní Ježišovi! On poslal apoštolov aj nás do sveta
ohlasovať evanjelium. Nepodľahol tlaku svojho okolia riešiť vtedajšie politické
problémy krajiny tak, ako to možno očakávali jeho súčasníci. Nepodľahol ani
pokušeniam populizmu, ani pokušeniu budovať kult vlastnej slávy. Ale tým,
že plnil Božiu vôľu a ohlasoval evanjelium, mnohé problémy sveta sa v dôsledku
života podľa neho vyriešili. Ani apoštoli si nebudovali kariéru, výnosné posty,
ale boli verní evanjeliu a ohlasovali ho všetkým a položili aj svoj život, aby
dosvedčili vernosť Ježišovi a jeho učeniu.
Nevyriešime hneď všetky problémy sveta. Ale svojím zodpovedným životom v rodine a
tam, kde máme priamu kompetenciu, môžeme pomôcť mnohým. Aj dnes je možné
pociťovať pozitívne účinky modlitby a pôstu. Nie je možné celkom ignorovať
virtuálny ani mediálny svet, ale treba nám žiť v realite. Budovať si
zodpovedne najbližšie vzťahy, mať úctu k
životu, múdro si vyberať priateľov a ľudí, ktorým delegujeme zodpovednosť.
Neviem, či poznáte človeka, ktorého by peniaze,
i keď ich na živobytie potrebujeme, urobili šťastným, ale určite poznáte
takých, ktorým skomplikovali život.
Ľudovít Košík
::
::
Ak chcete získať publikácie z našej
edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!
Pravdu hovorí autor. Aj v tomto: „Mnoho rokov sme sa pokúšali budovať spoločnosť bez Boha a dnes v tom aktívne pokračujeme.“
OdpovedaťOdstrániťRozdiel medzi nedávnou minulosťou a dneškom je v tom, že vtedy nám bol ateizmus vnucovaný a teraz ho prijímame dobrovoľne.
Ako je to (trefne) vyjadrené v jednej poviedke Blažeja Beláka, dnes ľudia nestrácajú vieru, lebo stratiť znamená prísť o niečo proti svojej vôli, ľudia sa viery vzdávajú!
Je to tak. Človek v konečnom dôsledku sám seba neoklame. Ale pokúša sa o to. Ako napísal Tolstoj, „najčastejšou a najrozšírenejšou príčinou klamstva je túžba oklamať nie druhých, ale seba – a to je najškodlivejšie klamstvo“.
OdpovedaťOdstrániť