O postoji Cirkvi k manželstvu

Karol Dučák

Prapodivné úlety Tomáša Halíka

Katolícka cirkev sa ocitá v nezávideniahodnej, komplikovanej situácii. Viacerí poprední teológovia opakovane vyjadrujú zneistenie pre viaceré kroky pápeža Františka. Jedným bola pápežova účasť na otvorení ročnej spomienkovej slávnosti 500. výročia oficiálneho začiatku protestantskej reformácie vo švédskom Lunde, k ďalším patrili niektoré mediálne vyjadrenia pápeža alebo jeho postoj k islamským imigrantom v Európe.

Skutočné rozdelenie katolíckeho kléru však vyvoláva apoštolská exhortácia Amoris laetitia. V súvislosti s týmto dokumentom vzniklo v Cirkvi stále silnejúce krídlo katolíckych hodnostárov, ktorí sa s apoštolskou exhortáciou nestotožnili.

Mediálnu vlnu vyvolali dubia (pochybnosti) vo forme listu štyroch kardinálov pápežovi na jeseň roku 2016. V ňom žiadajú hlavu Katolíckej cirkvi o odpoveď na päť otázok. Jeden zo štvorice, kardinál Raymond Leo Burke, dokonca vyhlásil, že ak pápež nedá odpoveď, sú pripravení uskutočniť „formálny akt“ s cieľom opraviť Petrovho nástupcu. K tomu hádam nie je potrebné nič dodávať. Niektorí znalci pomerov dokonca hovoria aj o novodobej schizme ako o možnom krajnom riešení napätej situácie.

Akokoľvek znepokojujúci je vývoj situácie, je potrebné dodať, že úctivá, kultivovaná žiadosť štyroch kardinálov je legitímny krok. Z dejín Cirkvi je známe, že keď prvý pápež svätý Peter v Antiochii zakolísal, apoštol Pavol ho prísne napomenul (Gal 2, 14). Kritika pápeža zo strany uznávaných autorít Cirkvi je teda legitímna, v každom prípade však pápež vždy ostáva hlavou Cirkvi s najvyššou jurisdikčnou právomocou. Počin štvorice kardinálov získava masovú podporu mnohých katolíckych osobností v celosvetovom meradle. Sú však aj biskupi a kňazi, ktorí sa postavili za pápeža. Napríklad na Slovensku je to podľa mediálnych správ emeritný arcibiskup Bezák, v Českej republike kontroverzný prelát Tomáš Halík, ktorý dokonca podnikol nekompromisný útok proti odporcom pápeža. Je však potrebné zdôrazniť, že argumenty tohto kontroverzného teológa sú prinajmenšom diskutabilné a preto si zaslúžia rozsiahlejší komentár.

Tomáš Halík v jednom rozhovore napríklad povedal: „Každému kňazovi, ktorý berie vážne evanjelium, muselo byť jasné, že doterajšia prax "žiadny rozvedený a znovu zosobášený (pokiaľ so svojím druhým partnerom žije manželsky) nesmie pristupovať k sviatostiam" je absurdná, neľudská a nekresťanská, pretože vôbec nerozlišuje medzi tými, ktorí ľahkomyseľne zradili manželskú vernosť, rozbili rodinu a opustili svoje deti kvôli kyprej, o dvadsať rokov mladšej sekretárke, a medzi opustenou ženou, ktorej sa po rokoch podarilo nájsť partnera, ktorý jej pomáha riadne a kresťansky vychovávať deti. To predsa nemožno klásť na rovnakú úroveň!“ (Poznámka pod článkom: 1) 

K uvedenej formulácii je potrebné uviesť, že hádam nikto nespochybňuje tvrdenie Tomáša Halíka o tom, že je potrebné diferencovať mieru zavinenia každého z partnerov na rozpade vzťahu. Muž, ktorý opustí svoju manželku, aby ju nahradil mladšou partnerkou, je odsúdeniahodný egoista, a to aj v prípade, že jeho manželka je povedzme hašterivá, konfliktná povaha. Vinu každého z partnerov je potrebné diferencovať.

Ilustračná snímka: PriestorNet

Lenže takýto stav bol v Katolíckej cirkvi už pred vydaním apoštolskej exhortácie Amoris laetitia. Aj stále platný Katechizmus Katolíckej cirkvi akceptuje skutočnosť, že v niektorých prípadoch sa jeden z manželov stal nevinnou obeťou civilného rozvodu a preto „sa neprehrešuje proti morálnemu príkazu. Je veľký rozdiel medzi manželským partnerom, ktorý sa úprimne snažil byť verným sviatosti manželstva a je nespravodlivo opustený a tým partnerom, ktorý svojou ťažkou vinou ničí kánonicky platné manželstvo“. (2)  

Cirkev teda už pred vydaním apoštolskej exhortácie Amoris laetitia diferencovala podiel viny jednotlivých manželov na rozpade ich spoločného zväzku. Toto protirečí argumentáciám Tomáša Halíka.

Nie je možné súhlasiť ani s tvrdením Tomáša Halíka, že doterajšia prax Cirkvi bola neľudská. Ak by sme pripustili takúto argumentáciu, potom by sme museli konštatovať, že celá história Katolíckej cirkvi bola od samého počiatku založená na neľudskosti. Vari najpádnejším príkladom neľudskosti bolo umučenie nášho Pána Ježiša Krista. On bol predsa pribitý na kríž za naše hriechy. On, úplne čistý a bez hriechu, bol ponížený, zneuctený a umučený pre našu nečistotu a naše hriechy. Neľudské bolo utrpenie prvých kresťanov, ktorí boli nespravodlivo mučení a zabíjaní pre svoju vernosť Kristovi. Nedopustili sa žiadnych zločinov, ktoré by si zaslúžili ťažké mučenie a smrť. Nespravodlivé bolo trýznenie a vraždenie mnohých mučeníkov Katolíckej cirkvi počas celej jej existencie... Nemožno stavať kresťanskú vieru na ľudských princípoch! Ježiš Kristus nám nesľúbil bezstarostnosť a pohodlie v tomto slzavom údolí, ba nesľuboval ani to, že nám bude uľahčovať náš pozemský kríž. On sám bol Mužom bolesti, na ktorom sa vyvŕšila všetka neľudskosť sveta! On sám nám dáva kríž ako cestu k spáse. Hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24; porov. Mk 8, 34; Lk 9, 23).

Z okruhu mne blízkych ľudí poznám príbeh dvoch manželov. Ona v pomerne mladom veku ochrnula a v takomto stave po takmer dvadsiatich rokoch zomrela. Jej manžel ju mohol opustiť, ale ostal jej verný a žil až do svojej smrti v dome jej rodičov. Zomrel ešte skôr ako jeho ochrnutá manželka.

Tomáš Halík ignoruje jednu veľmi dôležitú vec. Len cez kríž vedie cesta k večnej spáse.

Spomínam si na jednu kázeň kňaza, ktorého som si vždy hlboko vážil ako dobrého teológa. V jednej svojej kázni spomenul príbeh dvoch sluhov, ktorým ich pán jedného dňa oznámil, že na budúci deň ráno ich pošle na určené vzdialené miesto s ťažkým vrecom na pleciach. Sluhovia sa zľakli. Jeden z nich večer v modlitbách úpenlivo prosil Boha, aby na druhý deň ráno nemusel niesť ťažké vrece, pretože sa necíti byť dosť silný, aby to vrece uniesol na takú veľkú diaľku. Druhý sluha prosil v modlitbách Boha, aby mu dal dosť síl niesť to vrece také ťažké, aké mu ho jeho majiteľ dá naložiť na plecia.

Boh vyslyšal prosby oboch sluhov. Tomu prvému dal jeho pán naložiť iba polovičné vrece, takže sluha ho dokázal odniesť tam, kam mal určené. Druhému sluhovi nechal naložiť plné vrece, no aj on dokázať odniesť to vrece na miesto určenia.

Večer, po splnení ťažkej úlohy, sa obaja sluhovia stretli a ten prvý hovorí druhému: „Stala sa mi úžasná vec. Včera večer som sa modlil k Bohu, aby som nemusel niesť to ťažké vrece, pretože som sa necítil byť dosť silný na také ťažké poslanie. A predstav si, Boh bol taký láskavý, že splnil moje prosby. Náš pán mi dnes ráno dal naložiť iba polovičné vrece.“

Nato povedal druhý sluha: „Aj ja som sa včera večer modlil k Bohu a prosil som ho, aby mi dal silu uniesť to ťažké vrece. A predstav si, Boh mi dal dostatok síl na splnenie mojej úlohy.“

Kňaz potom vyvodil z kázne nasledujúce poučenie: nemáme Boha prosiť o odňatie nášho kríža, ale máme ho prosiť, aby nám dal dostatok síl uniesť náš kríž taký ťažký, aký nám Pán Boh nadelí.

Tým, že Tomáš Halík chce umožniť podávanie svätého prijímania párom, ktoré žijú v civilnom manželskom zväzku po predchádzajúcom civilnom rozvode katolíckeho manželstva, berie im možnosť niesť kríž, pretože sexuálna abstinencia u týchto ľudí je ich krížom. Toto nemôže byť poslaním Katolíckej cirkvi.

Nemôžeme Katolícku cirkev obviňovať z nedostatku milosrdenstva len preto, že časť veriacich nemôže pristupovať k sviatostiam. Cirkev je Matkou veriacich len do tej miery, do akej miery ostane nevestou Krista, teda nakoľko verne zachová Jeho slovo a jeho prikázania. V konečnom dôsledku teda nie je rozhodujúca Cirkev, ale Kristovo evanjelium.

Je potrebné pripomenúť, že stále platný Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí jasne:

„Dnes je v mnohých krajinách veľký počet katolíkov, ktorí sa uchyľujú k rozvodu podľa občianskych zákonov a civilne uzatvárajú nový zväzok. Cirkev verná slovám Ježiša Krista (Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží: Mk 10, 11–12), je presvedčená, že nemôže uznať nový zväzok za platný, ak je platné prvé manželstvo. Ak sa rozvedení zosobášili civilne, nachádzajú sa v situácii, ktorá objektívne porušuje Boží zákon. Preto nemôžu pristupovať k prijímaniu Eucharistie, kým táto situácia trvá. Z toho istého dôvodu nemôžu vykonávať v Cirkvi isté zodpovedné funkcie. Zmierenie sviatosťou pokánia sa môže udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znak zmluvy a vernosti Kristovi, a zaväzujú sa žiť v úplnej zdržanlivosti.“ (3)

Ilustračná snímka: PriestorNet

Je však potrebné zdôrazniť, že Katolícka cirkev hľadá cestu milosrdenstva voči týmto ľuďom, nakoľko jej to len umožňuje katolícke učenie. Katechizmus Katolíckej cirkvi okrem iného uvádza, že v niektorých situáciách sa ďalšie manželské spolužitie stáva z najrôznejších dôvodov prakticky nemožným a Cirkev v takýchto prípadoch pripúšťa fyzickú rozluku a koniec spolužitia manželov. Pred Bohom sú však manželia aj naďalej manželom a manželkou, takže nemôžu uzavrieť nový manželský zväzok. Najlepším riešením v takejto ťažkej situácii by bolo zmierenie, ak je vôbec možné. Kresťanské spoločenstvo je však povolané pomáhať týmto osobám, aby kresťansky prežívali svoju situáciu, verní svojmu manželskému zväzku, ktorý ostáva nerozlučiteľný až do smrti jedného z manželov.“ (4)

A na inom mieste Katechizmu je uvedené: „Voči kresťanom, ktorí žijú v takejto situácii a ktorí si často zachovajú vieru a želajú si kresťansky vychovávať svoje deti, kňazi a celé spoločenstvo majú prejavovať pozornú starostlivosť, aby sa nepovažovali akoby za odlúčených od Cirkvi, na ktorej živote sa ako pokrstení môžu a majú zúčastňovať.“ (5)

V nasledujúcich riadkoch Katechizmus cituje z apoštolskej exhortácie Familiaris consortio pápeža Jána Pavla II., v ktorej je výzva pápeža veriacim, aby rozvedených a znovu zosobášených ľudí povzbudzovali k čítaniu Božieho slova, účasti na obete svätej omše, vytrvalým modlitbám, konaniu skutkov lásky, výchove svojich detí v kresťanskej viere, pestovaniu ducha kajúcnosti a ku konaniu skutkov pokánia, čím si môžu dennodenne vyprosovať Božiu milosť. (6) 

Kým v minulosti boli ľudia žijúci v nelegitímnych zväzkoch často v izolácii od cirkevného spoločenstva, poslední pápeži kliesnili takýmto ľuďom cestu dovnútra spoločenstiev. Žiadali aj pre týchto, do istej miery stroskotaných, ľudí milosrdenstvo a lásku.

Katolícka cirkev robila už pred vydaním apoštolskej exhortácie Amoris laetitia veľmi mnoho preto, aby čo najviac veriacich mohlo právoplatne pristupovať k sviatostiam. V rámci možností, ktoré jej poskytoval Boží zákon, neúnavne hľadala cestičky, ako veriacim umožniť sviatostný život. Zvlášť v posledných desaťročiach zmiernila katolíkom bremená, ktoré im prináša život. Niekedy možno až priveľmi. V porovnaní so situáciou v minulosti umožnila napríklad omnoho ľahšiu realizáciu procesov vyhlásenia nulity katolíckych manželstiev.

V každom prípade teda tvrdenia preláta Halíka o absurdnej, neľudskej a nekresťanskej praxi Katolíckej cirkvi pred vydaním apoštolskej exhortácie Amoris laetitia musím čo najrozhodnejšie odmietnuť ako zaujaté a nepravdivé.

Karol Dučák

Poznámky:

(1) Bohuslavová R. Halík: Dosavadní církevní praxe je nelidská a nekřesťanská. In: Echo24.cz. Dostupné na internete: echo24.cz.

(2) KKC, č. 2386.

(3) KKC, č. 1650.

(4) Porov. KKC, č. 1649.

(5) KKC, č. 1651.

(6) Porov. JÁN PAVOL II., apošt. exh. Familiaris consortio, 84: AAS 74 (1982) 185.

::

Súvisiace články:

Klamstvá o koncile nikomu nepomôžu

Deň reformácie – tragické memento

Dôverujem Svätému Duchu v Cirkvi

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.