Učiace sa Slovensko – pomýlená koncepcia

Ján Maršálek

Dostal sa mi do rúk dokument s názvom Učiace sa Slovensko, ktorý predstavuje návrh Národného programu rozvoja výchovy a vzdelávania. Návrh, vypracovaný „skupinou expertov“, začalo pripravovať v roku 2016 Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky na základe programového vyhlásenia vlády. Ako sa píše v úvode, formujúci sa program, predložený na verejnú diskusiu, by sa mal stať základným strategickým nástrojom štátnej školskej politiky s výhľadom na nasledujúcich desať rokov.

Pravdaže, spomenutý dokument sa mi nedostal do rúk náhodou, o danú problematiku sa zaujímam, hoci nie profesionálne, vypočul som si aj niekoľko súvisiacich diskusií, ktoré odvysielal rozhlas a televízia. Oficiálny termín podávania pripomienok už síce uplynul, napriek tomu sa chcem k predloženému návrhu vyjadriť. Volím formu publicistického príspevku.

Dokument je veľmi obsiahly (226 strán), miestami až rozvláčny, napísaný úradníckym štýlom s množstvom nič nehovoriacich fráz. Je nemožné komentovať všetky body jeho obsahu na malej ploche jedného článku, no nepovažujem to ani za potrebné, jadro mojich výhrad sa totiž týka samotnej koncepcie, takpovediac ideového zamerania onoho dokumentu.

Z celého textu vytŕča tendencia všetko meniť, reformovať, modernizovať. Pritom, ako sa ukazuje, doterajšie reformy – a bolo ich za uplynulé štvrťstoročie dosť – nepriniesli pozitívny výsledok, skôr naopak, neustále zmeny a pokusy o zmenu vnášajú do školského systému neistotu. Takzvané proreformné úsilie, založené neraz na podivných sociálnych experimentoch, vedie naše školstvo z blata do kaluže. Áno, v tejto situácii by bolo najlepšie pozastaviť ďalší prúd reforiem, stabilizovať pomery a v nejednom ohľade sa i vrátiť k osvedčeným postupom z minulosti.

V dokumente (na strane 14) sa píše: „Tradičné usporiadanie žiackych kolektívov, fyzického priestoru tried a škôl, ako aj procesu vyučovania a učenia sa vytvára bariéry pre žiakov v ich iniciatíve, objavovaní, skúmaní javov, hľadaní informácií a súvislostí... Vo všeobecnosti prostredie a proces v tradičnom usporiadaní škôl nemôžeme považovať za priateľské k žiakom.“ Je to skutočne tak? Je rozumné šmahom odvrhnúť všetko to, čo sa budovalo a formovalo v niektorých rysoch celé stáročia? Stojí za to takto riskovať a skúšať zas niečo nové? Veď hádam aj autori návrhu sú absolventmi škôl s „tradičným usporiadaním“. Utrpeli tým? Škola nemá byť pokusným laboratóriom, naše deti by sa nemali stať objektom (a obeťou) iniciatív kadejakých budovateľov svetlých zajtrajškov – tu viac ako inde záleží na kontinuite a ustálenej hierarchii hodnôt!

Autori návrhu žiadajú zabezpečiť, „aby sa všeobecne vo vzdelávaní a konkrétne v práci učiteľa mohli zohľadňovať potreby a možnosti žiakov, aby sa mohla uplatňovať variabilná organizácia výučby podľa potrieb a možností žiakov, vytváranie a zachovávanie heterogénnych skupín žiakov ako prirodzeného prejavu rozmanitosti a hodnoty samej o sebe“ (s. 15). To sa tvári pekne, ale obávam sa, vychádzajúc z kontextu navrhovaných zmien, že takáto variabilita povedie k ďalšej dezintegrácii a dezorientácii, ako aj k strate i posledných zvyškov autority učiteľa. V súvise s tým považujem za príznačné, že pojem „povinná školská dochádzka“ má byť nahradený pojmom „povinné vzdelávanie“. Zrejme nejde len o hru so slovami, ale o niečo závažnejšie.

Negatívne javy sa už nedajú prehliadnuť: „Napriek poklesu počtu detí v školách stúpa počet detí, ktoré sú ohrozené sociálno-patologickými javmi, narastá záškoláctvo, klesá adherencia detí k pravidlám a ich dodržiavaniu, stúpa agresivita a šikanovanie, chýba im primeraná sebakontrola, v záťažových situáciách reagujú často neprimerane...“ (s. 27). Ibaže v dokumente odporúčané riešenia sú alebo nekonkrétne, alebo pomýlené, povedú podľa mňa k ďalšiemu prehĺbeniu existujúcich problémov. Podľa autorov treba napríklad venovať „systematický dôraz“ (s. 18) posilňovaniu sebavedomia a sebaúcty detí. Nič proti zdravému sebavedomiu, dnešné deti však trpia skôr nedostatkom skromnosti a sebakritickosti. Čiže dôraz treba klásť na presadzovanie duchovných hodnôt a osvedčených noriem spoločenského života, no primeranú zmienku o tom som v predmetnom dokumente nenašiel (ak sa mýlim, vopred sa ospravedlňujem a budem vďačný za opravu).

Osobitne ma zaujala pasáž na strane 51, odcitujem ju celú: „Transmisívny model vzdelávania, v ktorom učiteľ „zjavuje“ žiakom fakty a žiaci ich pasívne „berú na vedomie“, je dnes už prekonaný, a to najmä pre jeho malú účinnosť. Výskumy ukazujú, že efektívne učenie neprebieha tam, kde učiteľ stojí pred tabuľou a niečo vysvetľuje žiakom, ktorí si to zapisujú, ale tam, kde sú žiaci sami aktívni, kde pozorujú, kladú si otázky, formulujú hypotézy, experimentujú, mýlia sa, opravujú svoje chyby a snažia sa sami dopracovať k novým poznatkom... To, o čo sa usiluje v rámci mimoškolských aktivít napríklad Slovenská debatná asociácia, by malo byť súčasťou bežného vyučovania: kladenie otázok (žiakov učiteľovi aj medzi žiakmi navzájom), diskusie s učiteľmi aj medzi žiakmi, formulovanie vlastných názorov, ich prezentácia, obhajoba, podopieranie argumentmi. To všetko sú aktivity, ktorými sa rozvíja kritické myslenie.“

Opäť, na prvý pohľad či počutie to vyzerá pekne, veď kto by nechcel u mladej generácie pozitívne nasmerovanú aktívnosť a rozvinuté kritické myslenie, lenže: učiteľ má učiť a vysvetľovať – a na tom nemožno nič meniť. Vyučovanie formou debaty prichádza do úvahy azda ako akási nadstavba (povedzme v záujmových krúžkoch alebo na nepovinne voliteľných hodinách), dávať jej prioritu považujem za scestné.

Skrátka – pokúsim sa o malé zhrnutie – dokument Učiace sa Slovensko je len ďalším z radu pokusov vymyslieť a zaviesť do praxe čosi nové tam, kde sa žiada hlavne pevný základ a, nebojím sa povedať, disciplína. Neustále reformy a reformy reforiem, to už predsa musí byť jasné každému triezvo uvažujúcemu človeku, nevedú k dobrému výsledku. Chcelo by to presný opak toho, čo sa navrhuje – nie narúšanie, ale upevnenie tradičného, časom a skúsenosťami overeného usporiadania školského systému. Samozrejme, nemám tým na mysli zmeny v jednotlivostiach, tie sú nevyhnutné, ale základ, ten má byť a zostať pevný. Bez takého základu sa nám každá stavba skôr či neskôr zrúti.

Ján Maršálek

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.