Boj o dušu národa

Zopár napohľad možno nesúvisiacich poznámok o súčasnom dianí

V zlomovom roku 1989 si väčšina národa želala demokraciu – bez prívlastkov, bez straníckeho zafarbenia, jednoducho demokraciu. Postupom času, akosi nebadane, plazivo, došlo k zmene. Za ideál, ba priam nevyhnutnosť sa považuje už nie demokracia, ale „liberálna demokracia“. Z médií hlavného prúdu opakovane zaznieva tvrdenie, že liberálna demokracia nemá alternatívu. Ako sa však ukazuje, predstavy a zámery viacerých „mienkotvorcov“, nadšených propagátorov liberálnej demokracie nie sú veľmi liberálne a dokonca ani demokratické. Toleranciu prejavujú len k svojim vlastným názorom.

Nezávislé súdnictvo je všeobecne považované za dôležitý pilier demokratického zriadenia. Ale ako to ide dohromady s pokusmi vytvárať politický či mediálny tlak na sudcov a určovať, ako by mali rozhodovať? Napríklad v prípade rušenia tzv. Mečiarových amnestií. Samozrejme, nemožno dokázať, že sudcovia Ústavného súdu sa dali ovplyvniť alebo nedajbože zastrašiť, ale to, že istý tlak na ich rozhodnutie v tejto veci bol vyvíjaný, je nepochybné. Napokon, samotní iniciátori zrušenia amnestií hovoria, že k zmene došlo pod tlakom verejnej mienky. Isto, verejná kontrola je prípustná i žiaduca, potrebuje však medze, aby nedochádzalo k zneužitiu. A vyvstáva otázka, či ten tlak naozaj vyvinuli občania (väčšina), či nejde skôr o politickú hru niektorých záujmových skupín.

Vynášanie rozsudkov v médiách pripomína totalitné praktiky bývalého režimu. Ibaže opakovanie histórie niekedy naberá karikatúrne črty. Kráľov dnes nahradili šašovia. O pravde a vine chcú rozhodovať kaviarenskí pseudointelektuáli a komedianti.

Peknou, i keď smiešne trápnou, ukážkou mediálneho rozdávania rád a odporúčaní (príkazov?) je článok Ondreja Prostredníka s názvom Napomenutie kňazov za podporu fašizmu nestačí (denník Sme, 31. 5. 2017). Pán autor (evanjelický teológ) konštatuje, že Katolícka cirkev potrestala kňazov, ktorí otvorene podporovali ĽSNS (boli napomenutí a jeden z nich bol preložený na iné miesto). Trest však považuje za nedostatočný a hneď aj píše, čo treba spraviť: „Kánonické právo totiž cirkvi dáva v kánone 290 aj možnosť odňať kňazovi klerický stav. Iste, bol by to najprísnejší trest. Jeho uloženie by však verejnosti ukázalo, že cirkev to s odmietnutím extrémizmu myslí skutočne vážne.“ Tak teda: vinníci odhalení a trest vymeraný – v novinách!

Aká vlastne má byť tá liberálna demokracia? Jednostranná? Založená na polopravde a mediálnej manipulácii? A aké v nej majú miesto konzervatívci? Kto si privlastňuje právo rozhodovať za iných a triediť ľudí na demokratov a extrémistov?

Mimochodom, nazvať niekoho fašistom je vážna vec, veď fašizmus sa v dnešnom spoločenskom povedomí spája so zverstvami druhej svetovej vojny. Je preto trúfalé dávať kdekomu takú nálepku. A ako často k tomu dochádza! Vari už neplatí prezumpcia neviny?!

Nestranný pozorovateľ musí nadobudnúť dojem, že v súčasnosti dochádza doslova k démonizácii všetkého tradične kresťanského a národného. Slovák akoby sa mal báť byť Slovákom a katolík katolíkom. Zjavne má pravdu Pat Buchanan, keď píše (v knihe Smrť Západu), že v našom civilizačnom okruhu sa vedie vojna o dušu národa i každého jednotlivca. Je to ťaženie neomarxizmu proti kresťanskému mravnému poriadku. Neomarxistickí revolucionári idú tvrdo za svojím cieľom a bezohľadne zneužívajú pojmy ako extrémista, sexista, rasista, homofób, fašista – aby znemožnili svojich oponentov. Podľa Buchanana ide o veľa, o charakter a osud našej civilizácie... Ak neprecitneme dnes, zajtra môže byť neskoro.

Ján Maršálek

::

Odporúčané:

Pochod smrti

Diablov elixír

Zhavranený Michal

::

Ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!