Medzigeneračné vzťahy alebo Ako múdro starnúť

Pavel Duraj

Venované najmä päťdesiatnikom

Možno ste sa už zamýšľali nad tým, prečo sa päťdesiatiny tak oslavujú. Prečo nie štyridsatiny alebo šesťdesiatiny.

Prvú odpoveď by sme našli v Biblii, kde sa spomína „jubilejný rok“, opakujúci sa každých päťdesiat rokov. V tom roku sa malo mnohé vrátiť do stavu pred päťdesiatimi rokmi – dlhy odpustiť, otroci oslobodiť, zabraté pozemky vrátiť; dokonca sa nechala odpočívať aj obrábaná zem...

Ešte krajšiu, aj keď nepriamu, odpoveď by sme mohli nájsť v rozprávke O troch grošoch. Rozprávka je o kráľovi na cestách a jeho rozhovore s cestárom; je o tom, ako tento človek v strednom veku žije a v čom vidí zmysel svojho života.

Cestár vysvetľuje kráľovi, ako z dennej trojgrošovej mzdy jeden groš „vracia“ otcovi, ktorý mu „požičal“, keď bol mladý a sám sa o seba ešte postarať nevedel; druhý „požičiava“ synovi, aby sa oňho postaral, keď bude starý a nevládny – a sám žije len z jedného groša. „Moderne“ by sme to povedali tak, že vysvetľuje kráľovi, ako organizuje „materiálne zabezpečenie“ rodiny z minimálnej mzdy.

V „modernej dobe“ sa veľa hovorí aj na tému: učiť sa, učiť sa, učiť sa!!! A práve v rozprávke O troch grošoch je skryté usmernenie, ako to robiť dobre, jednoducho, lacno. Ako? To sa nám vynorí ako odpoveď na otázky:

Čo je povinnosťou i právom človeka v mladom veku?

Čo je povinnosťou i právom človeka v starom veku?

Čo je povinnosťou i právom človeka v strednom aktívnom veku?

Odpovede znejú:

Povinnosťou i právom mladého človeka je učiť sa zo všetkých dostupných zdrojov. Mladý človek sa má predovšetkým učiť žiť; učiť sa žiť tak, aby žil naplno a aby vedel, prečo žije. Má sa naučiť život žiť tak, ako prichádza, neutekať pred ťažkosťami a problémami, ale riešiť ich – aby sa nestal asertívnym („asertívny“ – sebapresadzujúci, priveľmi sebavedomý), neskôr agresívnym či dokonca zatrpknutým čudákom; aby už v tridsiatke neplakal nad svojimi zlyhaniami a nehľadal naplnenie života v rôznych „aktivitách“.

Povinnosťou i právom starého človeka je učiť mladého človeka žiť. Učiť ho nie podľa „učebných osnov“, z kníh a iných druhotných informačných zdrojov, ale učiť ho najmä to, čo sa sám v živote od života naučil.

A právom i povinnosťou človeka v strednom veku je postarať sa o to, aby sa mladý človek mohol učiť a aby starý človek mohol učiť.

Ilustrácia: Arpád Horváth

Päťdesiatka prichádza v dobe, keď fyzické sily začínajú upadať a pohotovosť a reakcie sa spomaľujú. Moderná doba ľudí v tomto veku považuje už za starcov a snaží sa ich vyradiť z normálneho života. Pritom umenšovanie fyzických síl je normálne a je kompenzované nárastom síl duševných, hoci to tak možno nevyzerá. Stačí, keď si uvedomíme, že ak sme sa v dvadsiatich, tridsiatich rokoch rozhodovali najmä podľa toho, ako nám to nariadil náš vedúci, ako sme sa naučili na poslednom školení či podľa školy, preto sme sa rozhodovali rýchlo a jednoznačne, v päťdesiatke sa začínajú v rozhodovaní presadzovať aj naše životné skúsenosti. Preto sa rozhodujeme pomalšie (spracovávame podstatne viac informácií), rozhodnutia nie sú také jednoznačné, prípadne sa rozhodneme aj inak, ako je od nás žiadané.

Ale to vôbec neznamená, že sme sa stali druhotriednymi ľuďmi. Práve päťdesiatka by nás mala vyburcovať k tomu, aby sme trochu zmenili svoje životné smerovanie, aby sme sa prestali hrať na večne mladých (so všetkými súvisiacimi procedúrami a nezmyslami) a aby sme začali (aj podvedome) spracovávať svoje skúsenosti zo života – najmä tie nezvyčajné, ktoré nevieme zaradiť, ktoré do nášho obrazu sveta akosi nepasujú. Nebojme sa toho, aj keď sa nám vynoria i veľmi nepríjemné spomienky. Trvá to roky, aj desiatky rokov, ale takto získané poznatky (a odpovede na mnohé nezodpovedané otázky, ktoré nám v živote napadli) stoja za to.

Okrem toho, po päťdesiatke čaká na nás ešte jedna životná úloha, spomenutá v prerozprávanej rozprávke, možno tá najpodstatnejšia: učiť mladých. Najjednoduchšie, najlepšie je to priamo v rodine; každý okamih strávený so starými rodičmi zanechá vo vnukoch nejakú stopu a možno niekedy v živote im pomôže dobre sa rozhodnúť! Takto sa v každej rodine vychováva trochu iný človek – veď už od najútlejšieho veku má možnosť bezprostredne pozorovať a porovnávať život vo viacerých rodinách. A tento mohutný prílev informácií ho núti vyberať si (má z čoho) – a učí sa rozhodovať.

Preto to je z hľadiska „politicky korektných“ zastarané, nemoderné, spiatočnícke – veď to, čo bolo mnohými generáciami otestované ako dobré a čo ako tradícia prežilo do dnešných dní, stojí v ceste „ich pokroku“. Preto sa tak brojí proti starým, preto sa vyvíja také enormné úsilie, aby ich oddelili od najmladšej generácie! Preto je klasická rodina rozbíjaná všetkými možnými spôsobmi a starí odhadzovaní „do starého železa“.

Pred niekoľkými dňami som bol na oslave päťdesiatin. Bola po každej stránke vydarená. Na torte k päťdesiatinám bol nápis: Nebrzdím, idem ďalej!

Želám všetkým päťdesiatničkám a päťdesiatnikom: Aby to bolo aj vaše motto, aby ste ďalej žili naplno – s tým, že pomaličky presmerujete „hlavný vektor“ svojho života zo sféry materiálnej do sféry duševnej a duchovnej. A ak vaše vzťahy s mladými sú obmedzené či dokonca kritické, uvedomte si, že aj vy ste boli mladými a tiež ste boli „moderní a pokrokoví“ a dokonca aj problémy boli podobné. Hodne vám to pomôže pochopiť mladých, váš postoj k nim sa nebadane zmení a ich reakcie vás potom prekvapia – a spomeniete si, že mnohé rady vašich rodičov sa nakoniec ukázali ako dobré.

Pavel Duraj

::

Rozhovor s autorom: Učme sa z vlastného života

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.