Žiť v kresťanskom duchu

Rozhovor s Jozefom Nemčokom, autorom knihy Cesta smrti a života

Jozef Nemčok

Ján Maršálek: Pán Nemčok, narodili ste sa v roku 1936, patríte teda medzi pamätníkov. Priblížte nám, prosím, svoju doterajšiu životnú cestu. Čo vás formovalo?

Jozef Nemčok: Od svojej mladosti som bol vychovávaný v kresťanskom duchu. Tak ma vychovali moji rodičia. Bolo nás sedem deti, ako sa ľudovo hovorí: sedem detí za groš. Rodina žila skromne, prenasledovaná až do otcovej smrti neblahými udalosťami povstaleckého obdobia.

Po skončení odbornej školy v roku 1953 som nastúpil pracovať na poľnohospodársky štátny majetok ako technik, kde som v podstate pracoval celý produktívny vek. Tu som spoznal život obyčajných ľudí, bývalých deputátnikov, ich život na rôznych majeroch, bez elektriny, základných hygienických potrieb. Tieto a ďalšie neblahé skutočnosti formovali moje povedomie, môj ďalší život. Poctivá práca, svedomitosť, chápanie iných a životné osudy obyčajných ľudí akoby sa prelínali s mojím osudom a osudom rodičov. Skromnosť rodiny i týchto ľudí mi bola a je príkladom, ktorého sa pridržiavam.

J. M.: Viem, že včelárite, zaujímate sa tiež o históriu a spoločenské dianie, píšete do regionálnej tlače. Povedzte niečo o svojich záľubách.

J. Nemčok: Otec bol dlhé roky pred vojnou včelárom, včeláril i v Šahách až do svojej smrti. Život včiel ma natoľko zaujal, že včelárim už mnoho rokov, od roku 1960. I v súčasnosti mám desať rodín včiel, ktorým venujem svoj voľný čas. Samozrejme i záhradke pri rodinnom dome. 

Osudy obyčajných ľudí, dojičov, kočišov, ktorých som spoznal na starých majeroch a vnímal som ich ťažký život, ma priviedli k rôznym úvahám, myšlienkam, ktoré som dával na papier a posielal do redakcií. Snažil som sa v tom čase v rôznych periodikách opisovať život týchto ľudí. Spoznal som redaktorov v Roľníckych novinách, v Smene, v SMER-e, ktorí i v tom období sa nebáli zverejňovať moje príspevky, i keď boli písané pravdivo, čo sa mnohým funkcionárom nepáčilo. Nie tak dávno som písal i do regionálnych novín Hontianske listy, ako i na stránky časopisu Včelár a včelárske internetové stránky.

Zajímam sa i o dianie vo  svete i na Slovensku. Zvlášť ma zaujímajú dejiny Slovenska a Slovákov. Aj v týchto dňoch čítam zaujímavú historickú knihu: Slovenské dejiny od úsvitu po súčasnosť, ktorá pravdivo opisuje dejiny Slovenska a samozrejme Slovákov.

J. M.: Ste autorom knihy, v ktorej opisujete dramatický príbeh vášho otca – príbeh „medzi smrťou a životom“. O čom je táto kniha a ako vznikala?

J. Nemčok: Je to kniha o  partizánskych zločinoch páchaných časťou partizánov na nevinných ľuďoch, z väčšej časti šlo o nemeckých spoluobčanov, členov HSĽS, ale i ďalších nevinných.

Kniha opisuje otcov príbeh, jeho „druhé narodenie“ v auguste 1944 v Sklabini pri Martine, kde útek s masového hrobu bol jeho záchrannou. Ukrývanie pred partizánskou hliadkou neznámymi ľuďmi v horárni v Jasenskej doline. Ďalšiu pomoc týchto ľudí, bez ktorých by sa nedostal domov. Čas strávený v nemocnici, pomoc zo strany primára nemocnice Antona Reichla (jeho meno som zistil až po prvom vydaní knihy) a rehoľných sestier, kde taktiež bol otec hľadaný svojimi katmi. V knihe opisujem tiež povojnové obdobie a ďalšie prenasledovanie otca.

Chcel som s otcom, keď ešte žil, „navštíviť“ tie osudové miesta, no nikdy nesúhlasil. Strach z týchto miest a prípadných nových nepríjemnosti vyvolaných vládnou mocou bol silnejší ako zvedavosť jeho samotného a niektorých z nás detí.

Až v roku 1997, už v priaznivejších spoločenských podmienkach, po operácii a strate obličky, keď som bol v kúpeľoch v Turčianskych Tepliciach, som sa rozhodol navštíviť osudové miesta otcovej „povstaleckej  drámy“. Hovoril som s príbuznými ľudí, ktorí otca zachránili, zvlášť pred partizánskou hliadkou v spomínanej horárni. Ostatné povojnové osudy otca som poznal z jeho rozprávania. Už ako skoro dospelý človek som ich od skončenia vojny po jeho smrť v roku 1974 počúval veľmi pozorne.

To ma inšpirovalo napísať o týchto strastiach nielen otcovho života. Informácie som zbieral v Krajskom archíve MV SR v Banskej Bystrici, v jeho pobočke v Kremnici, v archíve rímsko-katolíckeho biskupstva v Banskej Bystrici, tiež od pamätníkov vo Švábe i v Šahách. Musel som prečítať vyše desiatky kníh, množstvo internetových článkov od rôznych historikov zaoberajúcich sa povstaním i povojnovým obdobím. Tých, ktorí písali o SNP podľa pokynov „straníckych aparátnikov“, ale hlavne historikov ponovembrových, ktorí už objektívne opisujú povstalecké a povojnové udalosti. Pri písaní knihy som spolupracoval s historikom, bývalým pracovníkom ÚPN PhDr. Martinom Lackom, PhD., s ktorým som konzultoval obsahové zameranie knihy. Okrem pána Lacka mi patrí poďakovať sa Dr. Ivanovi Petranskému a Dr. Jánovi Pálffymu, ktorí sa  podieľali odborne a technicky na jej zrode. Som rád, že po necelom roku pre záujem verejnosti vyšlo druhé vydanie, s podporou priateľa Pavla Kozáčika z Nižnej na Orave.

 J. M.: Napriek tomu, že kniha Cesta smrti a života nebola médiami hlavného prúdu prijatá, vo väčšine ju ignorovali, mala úspech medzi čitateľmi a vyšla už v dvoch vydaniach. Čo si o tom myslíte?

J. Nemčok: Po zverejnení informácií o knihe na stránke BEO.sk sa kniha rýchlo rozobrala. Zvlášť pútala pozornosť u starších záujemcov. Po prvom vydaní som recenzný výtlačok poslal do viacerých denníkov a elektronických médií (spomeniem napr. Pravdu, Sme, MY noviny), zvlášť do kresťanských Katolíckych novín, rádia Lumen, televízie LUX, ako aj do ďalších periodík. Zostalo to bez odpovede. Osobne si myslím, že na Slovensku buď ešte prevláda strach, alebo nevôľa o týchto dejinách Slovenska písať.

Oproti tomu ma potešilo, že televízia Markíza, kde som poslal dva exempláre knihy z druhého vydania, reagovala rýchlo. Asi po  týždni urobila so mnou reportáž, navštívili sme osudové miesta „cesty smrti a života“ a po niekoľkých dňoch reportáž odvysielala v relácii Reflex. Ako mi napísal historik PhDr. Sokolovič, PhD., relácia bola vcelku objektívna, keď sa televízia v reportáži  venovala otcovej tragédii v Sklabini, hovoriac o negatívnych udalostiach z povstania, o vraždách, zločinoch, ktoré okrem nemeckej armády napáchali i partizáni.

J. M.: Pán Nemčok, na čom podľa vás v živote najviac záleží? Čo pokladáte za dôležité?

J. Nemčok: Naša rodina, hlavne otec a matka, prežila veľmi ťažké obdobia. Otec, kým žil – i keď vedel, kto bol príčinou jeho osudovej cesty – nám deťom vštepoval vieru v Boha a myšlienku nehľadať pomstu za jeho utrpenie. Moje ďalšie smerovanie v podstate ovplyvnili tieto skutočnosti.

Keď sme sa presťahovali, náš dom v Šahách sa stal akýmsi druhým domovom dvoch kaplánov, ktorí nastúpili do služby pastierov Božích v tomto meste. Bolo to veľmi dávno, keď Martin Hrbča, rodák z Brezovice od Tvrdošína, a neskoršie Ľubomír Sedlák z Krakovian sa stali častými hosťami v našom dome. Títo duchovní tiež v značnej miere ovplyvnili moje životné smerovanie a národné povedomie. I keď opustili Šahy, vždy poslali list otcovi a matke a povzbudili nás vo viere. Od týchto dvoch duchovných som prijal a pochopil, že život prináša radosť aj utrpenie, čo sa dá prekonať skromnosťou a silnou vierou, ktorá by nemala chýbať v žiadnej rodine. V tomto duchu žijem. Som rád, že i moje dve dcéry s rodinami taktiež žijú usporiadaný kresťanský život a v tomto duchu vychovávajú i svoje deti.

J. M.: Ďakujem za rozhovor a želám vám všetko dobré.

::

Jozef Nemčok: Cesta smrti a života (recenzia)

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.