Zlo v človeku

Ján Maršálek

„Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom, a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás Zlého. Amen.“ Slovami tejto modlitby, ktorú nás naučil samotný Ježiš, prosíme o základné životné potreby a ochranu pred zlom. Zlo je prítomné v živote človeka. Nevyhneme sa mu, prichádza v rôznych podobách, sme ním pokúšaní a nie vždy odoláme. Nezaobídeme sa bez odpustenia. A bude nám odpustené, ak dokážeme aj my odpustiť.

Boh stvoril človeka na svoj obraz. Stvorenstvo vo svojej podstate nie je protikladné Bohu (porov. Gn 1, 1–31). Ale ako hovorí svätý Augustín, dobro prirodzenosti je kazené zlobou. A kde sa berie zloba? Je produktom vôle.

Slobodná vôľa umožňuje normálny život, dáva človeku priestor, bez ktorého by bol len otrokom nevyhnutnosti. Bez slobodnej vôle by žiadna rozumná bytosť nemohla naplniť svoj údel. Tým sa však otvára aj možnosť odklonu od dobra. Odklon od toho, čo je vyššie a vznešenejšie, k tomu, čo je nižšie, je začiatkom zlej vôle. V istom zmysle teda zlá vôľa pochádza z nedostatku, z absencie pozitívneho cieľa.

Sama prirodzenosť je dobrá, no život – keď človek opustí Stvoriteľa – ten už nie je dobrý. V opustení Stvoriteľa viďme koreň dedičného hriechu. Rodíme sa do sveta, ktorý nie je rajom, ale dejiskom zápasu medzi dobrom a zlom. V tomto prostredí aj my bojujeme, niekedy aj sami so sebou, s vlastnými slabosťami, zlozvykmi a náklonnosťami. Záleží na tom, aká je naša vôľa: „Nikto predsa nepyká za zlobu prirodzenosti, ale len za zlobu vôle“ (Svätý Augustín: Boží štát).

Zápas medzi dobrom a zlom vypĺňa dejiny. Sme svedkami aj priamymi účastníkmi tohto zápasu. Veľký ruský spisovateľ Alexander Solženicyn v knihe Súostrovie Gulag píše o poznaní, ku ktorému dospel „na zhnitej väzenskej slame“, keď bol stalinským komunistickým režimom nespravodlivo odsúdený a väznený, keď sám trpel a videl mnoho utrpenia okolo seba; videl premenu človeka, ako sa človek stáva zlým a ako dobrým. Vyjadruje presvedčenie, že čiara oddeľujúca dobro a zlo prechádza vnútrom každého človeka, každým ľudským srdcom: „Zlo sa zo sveta celkom vyhnať nedá, no v každom človeku možno jeho priestor zúžiť.“

Kto koná zlo, neškodí Bohu, ale sebe – v prvom rade sebe a v druhom rade ostatným ľuďom. Konaním zla človek sám vynáša nad sebou ortieľ. Ale zvrat je možný. Aj v poslednej chvíli sa možno zachrániť, tak ako jeden z lotrov ukrižovaných s Ježišom. Lenže kto vie, kedy nastane jeho posledná chvíľa?! Opovážlivé spoliehanie sa na Božie milosrdenstvo vedie do pekla.

Plodom zlej vôle je zloba a plodom zloby je hriech. Hriech zraňuje a narúša prirodzenosť človeka, pôsobí zhubne na jednotlivca i ľudskú spoločnosť. Sloboda zahŕňa v sebe možnosť voľby medzi dobrom a zlom, pričom zvoliť si zlo znamená stratiť slobodu, predať sa do otroctva za vidinu neobmedzenej voľnosti.

Napriek všetkému zlu, ktoré je vo svete, kresťan nepodlieha zúfalstvu, lebo jeho viera pozná východisko z každej situácie. Spolu so svätým Pavlom môžeme povedať, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28).

Nikto z ľudí sa nevyhne zápasu so zlom. Páter Pio, svätec našich čias, vydal celým svojím životom silné svedectvo, ktoré zasahuje mnohých a pomáha im napredovať na ceste viery. Bol obdarovaný mimoriadnymi schopnosťami, za tie však zaplatil utrpením a početnými skúškami. Stigmy – rany ukrižovaného Krista – ktoré niesol na svojom tele, mu spôsobovali telesnú i duševnú bolesť. Prechádzal obdobiami neistoty, slabosti a neútechy. Jeho životopisec píše doslova o celoživotnom zápase s diablom. Samotný páter Pio sa o tom zmienil v liste svojmu duchovnému radcovi: „Zápas s peklom sa dostal do bodu, kde už nemôže ďalej pokračovať... Nepriateľ je veľmi silný... Je vôbec možné, že by ma Pán nechal padnúť? Nanešťastie si to zaslúžim, ale môže byť pravda, že dobrotu nášho nebeského Otca musí poraziť moje zlo? Nikdy, drahý otče. Znova pociťujem lásku k svojmu Pánovi, ktorý narastá ako obor v mojom úbohom srdci. Opäť cítim v sebe vieru a silu zakričať spolu so svätým Petrom: Pane, zachráň ma, lebo zahyniem“ (John A. Schug: Páter Pio).

Koľko pokory, bázne a zároveň viery prýšti z odkazu tohto svätého muža! Viaceré udalosti spojené s jeho životom sú natoľko nezvyčajné, vymykajúce sa našim bežným predstavám, že pôsobia až neuveriteľne. Lenže príbeh pátra Pia nie je nejakou dávnovekou legendou, patrí súčasnosti a dotýka sa reality viac, než sme azda ochotní pripustiť.

Človek ponechaný sám na seba si nedokáže uchovať mravnú bezúhonnosť. Rodíme sa a žijeme s množstvom potrieb a obmedzení, podľa zákona prírody trpíme a zomierame, no naša duša sa vzpiera živočíšnosti, vzpiera sa predstave bytia bez pravidiel a bez vyššieho zmyslu. A tak človek zanecháva cestu jednoduchej prirodzenosti a dáva sa na cestu duchovného poznávania a premeny vlastného ja. Prebúdza sa v ňom vedomie zodpovednosti a zmysel pre zákon, dávajúci životu istý smer. Avšak ani to nepostačuje. Ako hovorí Soloviov, musíme okrem cesty prirodzenosti a zákona hľadať tretiu cestu – cestu milosti. A prameňom milosti je Boh.

Na prijatie milosti sa treba pripraviť. Táto príprava je znova hnutím vôle. Zdrojom všetkého konania človeka je jeho vôľa: „Len vôľou sa človek môže zrieknuť zla a len vôľou môže uznať naozajstné Dobro, to jest Boha. Viera v Boha, toto tajomné vzájomné pôsobenie medzi samým Božstvom a ľudskou dušou, si vyžaduje priamu účasť ľudskej vôle“ (Vladimír Sergejevič Soloviov: Duchovné základy života). Filozof dodáva, že ak nechceme veriť, nebudeme veriť. Boh sa nám nevnucuje, dal nám slobodu.

Ján Maršálek

(Úryvok z pripravovanej knihy)

::

Rozhovor s autorom: Bez nádeje sa padá do ničoty