Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z
chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly.
(Jn 2, 15)
Koľkokrát sa nám stane, že niektorá vec nás
dokáže poriadne rozrušiť, nahnevať. Vyvolá v nás negatívne emócie – hnev,
zlosť. Nevieme sa s danou situáciu vnútorne stotožniť a sme
rozhodnutí ju zmeniť. Okamžite a nekompromisne. Presne to isté sa stalo aj
nášmu Pánovi Ježišovi, keď vstúpil v Jeruzaleme do chrámu: „V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a
holubov i peňazomencov, čo tam sedeli“ (Jn 2, 14).
Predstavujem si, ako si robí Ježiš bič,
splieta povrázky a potom začne nekompromisne šľahať bičom naľavo a napravo.
Určite spôsobil poriadny zmätok. Tí, ktorí Pána poznali, boli poriadne
prekvapení. Ako sa mohol takto zmeniť? Všetci ho poznali ako dobrotivého,
mierneho, ktorý nikdy nikomu neublížil, ale vždy pomohol. A zrazu takáto
zmena! Všetko obrátil hore nohami. Neľutoval ani ľudí, ani zvieratá. Všetkých
vyhnal, čo určite spôsobilo poriadne nadávky na jeho adresu.
Peňazomencom (zmenárnikom) porozhadzoval
peniaze, ktoré sa potom kotúľali v prachu... Ovce a dobytok splašene
kvília a hľadajú cestu von. A výraz tváre Pána – ten tiež musel byť
iný ako doposiaľ. Z Jeho láskavých očí sršal hnev. Oči prítomných boli
preľaknuté a vystrašené. „Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ (Jn 2, 16).
Prísne kára všetkých. Účinok je okamžitý: Židia sa ho právom pýtajú „Aké
znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ (Jn 2, 18). Chceli vidieť
„rukolapný“ dôkaz toho, že má „oprávnenie“ takto sa správať v chráme.
Môžeme len hádať, aký dôkaz by ich presvedčil.
Čakali, že Pán urobí nejaké kúzlo ako v cirkuse? Vytiahne niečo
z rukáva, alebo nechá zmiznúť niektorého kňaza? Alebo ovcu premení na
vtáka? Ježiš však urobí ešte niečo viac, čo im vyrazí dych. „Zborte tento chrám
a za tri dni ho postavím“ (Jn 2, 19). Slová, ktoré mali ohromujúci účinok.
V prvom momente sa mohlo zdať, že Ježiš si z nich uťahuje, robí si
z nich „dobrý deň“. Opak je však pravdou. Tieto slová sa stali
skutočnosťou, lenže v tom momente, v tej chvíli neboli nikomu zo
zúčastnených zrozumiteľné. Nechápali ich. Boli pre svoju jednoduchosť
nepochopiteľné.
„Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty
ho postavíš za tri dni?“ (Jn 2, 20). Vieme, že až po Pánovom zmŕtvychvstaní, po
troch dňoch, tieto slová boli rozlúštené. „Ale on hovoril o chráme svojho tela.
Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a
uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš“ (Jn 2, 21–22).
Záverom môžeme skonštatovať: až Pánova smrť na
kríži bola kľúčom k tomu, aby uverili a pochopili. Neskôr, ale
predsa!
::
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej
edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
Ten biblický Ježiš bol ozaj chytrý, keď ponúkol zbúrať chrám. Určite si bol vedomý toho, že ani hlupák, by také niečo neurobil. To čo z tohoto biblického príbehu vydedukovali jeho neskorší stúpenci - fanúšikovia, je účelová demagógia.
OdpovedaťOdstrániť"Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili" (Jn 20, 29).
OdstrániťAle teraz celkom vážne. Čo to znamená "blahoslavený"? Dúfam, že sa nestretnem s mlčaním.
OdpovedaťOdstrániťMáme aj slovníky. Čo tak nazrieť do nejakého?
OdstrániťNapríklad:
http://slovnik.azet.sk/pravopis/slovnik-sj/?q=blahoslaven%C3%BD
Náboženská viera mi nikdy ku šťastiu nechýbala a po tom ďalšom som nikdy netúžil.
OdpovedaťOdstrániťVo vzťahu k Bohu nejde o šťastie, ale o život.
Odstrániť