V odrazke

Teofil Klas

Plamienča

Povedz si, radšej nie.
Nie, nedokonči verš.
Nevyznej nadšene,
keď nieto prečo.

Daruj sám sebe to,
čo nevieš — čo i vieš.
Nie je to klepetom
a ani mliečom.

Nechodíš po kvešte
a nevyberáš clo.
Radšej raď:

                   „Rozrežte
škrupinu vdvoje.
V orechu plamienča
dnes ešte nezhaslo.
Strata je najmenšia,
keď tlo je moje.“

Tušené

Cítim to.
Viem to.
Zrkadlíš sa
v každučkej čujnej odrazke.
V každučkej
mojej čujnej odrazke.

Čarovno
prúdi do mňa
stichša,
ako sa šušká o láske.
Ako sa
jemne šušká o láske.

Či môže
nebyť
zrkadlené?
Či môže klamať tušené?

Či môže zmysly klamať
tušené?

Pláň duše
láskou
ruka klenie,
čo ju tak cítim vzrušene.
Čo ju tak
cítim v sebe vzrušene.

Trónne tichá

Membrány vo mne
memorujú
more
motívov, obrazov a výhľadov.
Či mala by sa mať už na pozore
starecká schránka
s dušou primladou?

Na vlnách
kolembá sa plachetnica.
Vietor ju do diaľavy unáša.
Podvečernému slnku
plavne sní sa
o plavom
pozlátení rubáša.

Na horizonte
hrajú trónne tichá.
Muzicírujú v ľahkom orchestri.
Hoc kadencia
skladmo nedoslýcha.
Ešteže
van ju v diaľke rozpestrí.

Nad bremä kroku

Občas
verš plynie hladko,
poeticky.
Cítiš ho ako pieseň vnútornú.
Bože, nech tak je dnes,
aj vždycky!
V ústrety hre aj úspornu.

Neatakuje
nastražené hrádze,
ba ani hluchý kameň
v predpolí.
Nad bremä kroku
niesť sa vládze
bez ublíženia reholi.

Keď nadnáša sa
vzácne vyrovnane
na nepostižných krídlach
anjelských,
perute Tvorcu, jeho dlane
vkladajú sa ti
v záväzky.

Sväté obrady

Pole
sa vlní v sile vánku.
Na celý svet je rozpäté.
Myslí však duša
na pohánku,
keď lapá vnemy do siete.

Tam,
kde je radosť ducha v láske,
plynie i plavá gravita.
Sily sú
rozpoznania našské,
zmyslom sa úžas naskytá.

Všetkému všetko
rozhodne je krása.
Tá prvá isto v poradí.
Čo vlastní, ťahá,
zachvieva sa
a blaží sväté obrady.

Niva
je plná voľnej vlahy.
Gravitačného počinu.
Pútnik
sa cíti v bázni nahý.
Netušil toľkú hostinu.

Cez paraván

Na horizonte udalostí
sa celý život zrkadlí:
čo dni
si ponad hry a pôsty
akoby iba ukradli.

Tu monadicky veľkolepo
je v každom bode hologram.
Azda si
v básni bez preklepov
darovnú rolu odohrám.

Tu cez paraván
prežmurkáva
istý, lež práve hmlistý svit.
Nedarí sa mi, márna sláva,
zaľúbené doň listy skryť.

Pritom aj všetko znútra sa tu
vpisuje vo tvár ikony.
Raz vyvŕbi sa na podstatu
tvar,
keď ho z času vykloní.

Bez tiesne

Už nieto plánov, ďalších plánov.
Lán je žatvy hoden.
Pod suchú kosu schystaný.
Neradno prísť už vari ani o deň.
Ani o deň.
Prorokuj, duša, histamín.

Dovŕšiš niečo,
ani sa to z predsnívania nezdá,
samého ťa to prekvapí.
Znamenia ducha
v čudách času hniezdia.
Čudno hniezdia.
Veď prospeli aj prešľapy.

Nevyšlo zrno navnivoč,
nič v spare nesplesnelo.
Hoc vyznievalo pobiede,
bez tiesne očividne zrelo dielo.
Cez anjelov.
Strniskom seraf povedie.

Dar plavým slnkom odplekaný,
páľou rodnej pláne,
ponúka žatvu rozvanu.
Ráno sa vlní neuponáhľane.
V plodnom vane
incenzuje sa volaniu.

Blankytné tiché fujarovanie

Fujary, flauty
biele na belasom fóne.
Tancujú pri nich
anjelici oblakov.
V ihravom tichomorí
starosť času tonie
a vkĺza do ponoru s kresbou
do slákov.

Prisadnite si.
Vráťte pokoj svojej duši.
Vánok
je čudotvorný maliar blankytu.
Krajinku ticha stvorí pre vás
na prievrší,
belaso-bielu scénu
v kráse blanitú.

Pritom vám zahrá v bielom
na fujarách, flautách,
ako len ticho sa dá,
celkom bezhlasne.
Prebudí vo vás
eufóriu kozmonauta.
A fantastický pochop
miesta pre básne.

Teofil Klas :: rozhovor s autorom

::

(Fotografie: Ján Maršálek)

::

Odporúčané: Epištola o Diablových elixíroch