Nie, nedokonči verš.
Nevyznej nadšene,
keď nieto prečo.
čo nevieš — čo i vieš.
Nie je to klepetom
a ani mliečom.
a nevyberáš clo.
Radšej raď:
škrupinu vdvoje.
V orechu plamienča
dnes ešte nezhaslo.
Strata je najmenšia,
keď tlo je moje.“
Viem to.
Zrkadlíš sa
v každučkej čujnej odrazke.
V každučkej
mojej čujnej odrazke.
prúdi do mňa
stichša,
ako sa šušká o láske.
Ako sa
jemne šušká o láske.
nebyť
zrkadlené?
Či môže klamať tušené?
tušené?
láskou
ruka klenie,
čo ju tak cítim vzrušene.
Čo ju tak
cítim v sebe vzrušene.
memorujú
more
motívov, obrazov a výhľadov.
Či mala by sa mať už na pozore
starecká schránka
s dušou primladou?
kolembá sa plachetnica.
Vietor ju do diaľavy unáša.
Podvečernému slnku
plavne sní sa
o plavom
pozlátení rubáša.
hrajú trónne tichá.
Muzicírujú v ľahkom orchestri.
Hoc kadencia
skladmo nedoslýcha.
Ešteže
van ju v diaľke rozpestrí.
verš plynie hladko,
poeticky.
Cítiš ho ako pieseň vnútornú.
Bože, nech tak je dnes,
aj vždycky!
V ústrety hre aj úspornu.
nastražené hrádze,
ba ani hluchý kameň
v predpolí.
Nad bremä kroku
niesť sa vládze
bez ublíženia reholi.
vzácne vyrovnane
na nepostižných krídlach
anjelských,
perute Tvorcu, jeho dlane
vkladajú sa ti
v záväzky.
sa vlní v sile vánku.
Na celý svet je rozpäté.
Myslí však duša
na pohánku,
keď lapá vnemy do siete.
kde je radosť ducha v láske,
plynie i plavá gravita.
Sily sú
rozpoznania našské,
zmyslom sa úžas naskytá.
rozhodne je krása.
Tá prvá isto v poradí.
Čo vlastní, ťahá,
zachvieva sa
a blaží sväté obrady.
je plná voľnej vlahy.
Gravitačného počinu.
Pútnik
sa cíti v bázni nahý.
Netušil toľkú hostinu.
sa celý život zrkadlí:
čo dni
si ponad hry a pôsty
akoby iba ukradli.
je v každom bode hologram.
Azda si
v básni bez preklepov
darovnú rolu odohrám.
prežmurkáva
istý, lež práve hmlistý svit.
Nedarí sa mi, márna sláva,
zaľúbené doň listy skryť.
vpisuje vo tvár ikony.
Raz vyvŕbi sa na podstatu
tvar,
keď ho z času vykloní.
Lán je žatvy hoden.
Pod suchú kosu schystaný.
Neradno prísť už vari ani o deň.
Ani o deň.
Prorokuj, duša, histamín.
ani sa to z predsnívania nezdá,
samého ťa to prekvapí.
Znamenia ducha
v čudách času hniezdia.
Čudno hniezdia.
Veď prospeli aj prešľapy.
nič v spare nesplesnelo.
Hoc vyznievalo pobiede,
bez tiesne očividne zrelo dielo.
Cez anjelov.
Strniskom seraf povedie.
páľou rodnej pláne,
ponúka žatvu rozvanu.
Ráno sa vlní neuponáhľane.
V plodnom vane
incenzuje sa volaniu.
biele na belasom fóne.
Tancujú pri nich
anjelici oblakov.
V ihravom tichomorí
starosť času tonie
a vkĺza do ponoru s kresbou
do slákov.
Vráťte pokoj svojej duši.
Vánok
je čudotvorný maliar blankytu.
Krajinku ticha stvorí pre vás
na prievrší,
belaso-bielu scénu
v kráse blanitú.
na fujarách, flautách,
ako len ticho sa dá,
celkom bezhlasne.
Prebudí vo vás
eufóriu kozmonauta.
A fantastický pochop
miesta pre básne.
Komentujem iba tak...aby to niekto nechápal a nevysvetľoval si to konfrontačne, pretože sa aj moje príspevky objavujú na tomto portáli, ale priznám si, že ako čitateľ a najmä humorista okrem aforizmov, epigramov a humoresiek tomuto druhu umenia nerozumiem. Týmto básňam, a veršovankám, ktoré sa niekedy ani nerýmujú, navyše sa napodiv napríklad celostránkovo objavujú v Literárnom týždenníku, ako sa snažím, tak sa snažím, nerozumiem, hoci by som veľmi chcel. A nie som iste sám. Podobne ako niektorým tzv. atraktívnym umeleckým obrazom, ktoré zreteľne nič nevyjadrujú. Rozumie im snáď iba autor, pochybujem, že by sa k tomuto umeniu niekto vedel fundovane vyjadriť a rozumel tomu. Vraví sa...asi preto často: čo chcel tým vlastne básnik povedať? milan kupecký
OdpovedaťOdstrániť