Apokalypsa

Ján Maršálek

Starozákonná Kniha proroka Malachiáša upozorňuje na to, že aj keď sa môže niekedy zdať ako výhodné páchať zlo, skôr či neskôr príde čas, keď sa ukáže rozdiel „medzi spravodlivým a nespravodlivým, medzi tým, čo slúži Bohu, a tým, čo mu neslúži“ (Mal 3, 18). Boh v pravej chvíli zasiahne, vtedy obstojí len ten, kto zachováva jeho zákon. Je múdre na to myslieť, pripravovať sa, konať pokánie: „Lebo, hľa, deň prichádza, blčí ako pec a všetci namyslenci a všetci, čo páchajú bezprávie, budú plevou. Deň, ktorý prichádza, ich spáli – hovorí Pán zástupov, a nenechá z nich ani koreň, ani konár. Vám však, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti, ktoré má na krídlach uzdravenie“ (Mal 3, 19–20).

Slová o poslednom súde nachádzame i v Novom zákone. Sú teda platné naďalej, netýkajú sa len minulosti, ale aj – a hlavne – prítomnosti a budúcnosti. Ježiš vo svojej eschatologickej reči hovorí o zborení chrámu a pozemského Jeruzalema. Nezostane kameň na kameni. Národ povstane proti národu, ľudia budú proti sebe bojovať, kresťania budú prenasledovaní. Rozmôže sa nenávisť a zrada: „Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť“ (Lk 21, 25–26).

Nepoznáme dátum konca sveta, nevieme, kedy sa naplnia všetky predpovede Písma. Navyše, v dnešnom babylonskom pomätení sme náchylní tie predpovede spochybňovať alebo zľahčovať. Počúvame, že sú to len obrazy, symboly, alegórie, prípadne náboženské fantázie. Podľa toho niekedy konáme – akoby koniec ani nemal nastať. Lenže on nastane. A má i celkom osobný rozmer. Nemusíme žiť v strachu z konca sveta, je pravdepodobné, že ešte skôr príde náš koniec, čiže smrť. Koniec našej pozemskej púte zapadne do rámca apokalypsy.

Ilustračná snímka: PriestorNet

Význam slova apokalypsa si zvyčajne spájame s koncom sveta, s niečím hrôzostrašným, s pohromou a súdom. To je však iba časť pravdy. Prvotný význam slova poukazuje na zjavenie a odhalenie, osvetlenie Božieho zámeru. Koniec dejín nebude samovoľný ani samoúčelný, patrí k projektu stvorenia. O tom píšu biblické apokalyptické spisy. Ich hlavnou témou je nastolenie Božej vlády nad svetom. Táto vláda je trvajúcou skutočnosťou, ale naplno sa prejaví, keď uplynie čas, ktorý nám bol daný. Apokalyptické posolstvo je súčasťou evanjelia – Kristova Cirkev (Boží ľud) cez súženie a prenasledovanie smeruje k večnej sláve. Vedomie konca nemusí byť zväzujúce, malo by viesť človeka k zodpovednosti a prehĺbeniu viery.

Dejiny sveta majú svoj začiatok i koniec. Spejú k bodu Omega, ktorý nebude pádom do ničoty, ale zavŕšením. Osud každého človeka bude pritom naviazaný na jeho životné rozhodnutia. Milosrdenstvo nás nezbavuje zodpovednosti: „Úspech sveta nezávisí od nás, je v Božích rukách. Ale kresťan zároveň vie o tom, že nemôže robiť hocičo, že jeho činnosť nie je hrou, ktorú by Boh toleroval bez toho, že by ju bral vážne“ (Benedikt XVI.: Úvod do kresťanstva).

Človek na istom stupni zrelosti si nebude zakrývať oči pred zjavnou pravdou. Náš koniec sa blíži. Realite života a smrti neunikneme. Nemáme právo podceňovať váhu tohto poznania, ono dáva životu vážnosť i hodnotu.

Prvotný poriadok stvorenia bol narušený hriechom. Pri Kristovom druhom príchode bude obnovený. Na konci teda nebude rozklad, ale koniec bude vlastne začiatkom nového spôsobu existencie, v ktorej už nebude časopriestor, iba večnosť v Bohu. Človek sa stáva celým v súzvuku s celkom, v harmónii so všetkým, čo je krásne, dobré a vznešené. V spojení s Kristom sa stáva súčasťou dejín spásy. Táto mystická jednota (Corpus Christi mysticum) je veľkou pravdou viery.

Očakávanie konca sveta a posledného súdu sa občas premieňalo na úzkosť, hlavne vtedy, keď sa blížili termíny stanovené na základe rôznych teórií. Takýmto termínom bol napríklad rok 666 ako analógia s biblickým stvorením, ktoré bolo ukončené šiestym dňom. Mnohí ľudia očakávali koniec sveta aj v roku 1000. Toto očakávanie vtedy na niektorých miestach prerástlo do nepokojov i konfrontácie s cirkevnou hierarchiou. Strach nie je dobrým radcom, ak človeka ovládne, vedie ho do pazúrov diabla. Ježiš vyzýva na bdelosť a rozvahu. Na otázku, kedy nastane koniec sveta, odpovedá: „O tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24, 36). Je to teda tajomstvo ukryté pred celým stvorenstvom. Na naše dobro.

Človeku neosoží, keď vie alebo vlastní viac, než potrebuje. Svätci mnohých storočí kresťanstva si to uvedomovali, dávali prednosť skromnosti, askéze, chudobe. Na ceste k svätosti treba odložiť všetku príťaž, všetko zbytočné a obmedzujúce. Dá sa to prirovnať k výstupu na vysokú horu. Zvládnutie výstupu si niečo vyžaduje, ale každá zbytočnosť v batohu spôsobuje úbytok síl.

Kto žije živočíšne, pre telo a mamonu, chystá hostinu červom. Jedine duchovná cesta dáva slobodu a spásu. Očakávanie Kristovho druhého príchodu je prejavom živej viery. Kresťania vždy volali: Príď, Pane Ježišu! Nad všetkými obavami a pochybnosťami víťazí túžba po nastolení Božej vlády, vlády spravodlivosti, lásky a pokoja.

Ján Maršálek

(Úryvok z pripravovanej knihy)

::

Súvisiace články:

Zlo v človeku

Môže Boh zomrieť?

Dejinný oblúk kresťanstva

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.