Zneužívanie kremácie je v rozpore s kresťanskou náukou

Kresťania si musia znovu uvedomiť svoju dôstojnosť Božích detí

Karol Dučák

Dňa 15. augusta 2016 vydala Kongregácia pre náuku viery inštrukciu Ad resurgendum cum Christo, týkajúcu sa pochovávania mŕtvych a uchovávania popola v prípade kremácie. Inštrukciu predstavil na tlačovej konferencii vtedajší prefekt Kongregácie kardinál Gerhard Müller. Dôvodom vydania inštrukcie bol podľa jeho vlastných slov rastúci počet kremácií v mnohých krajinách a rozptyľovanie popola alebo jeho uchovávanie v domácom prostredí v príkrom rozpore s kresťanskou náukou. Ako uviedol Gerhard Müller: „Mŕtvola nie je súkromný majetok príbuzných. Zomrelý človek je Božie dieťa, je súčasťou Kristovho tela a Božieho ľudu. Preto neexistujú len súkromné obrady rozlúčenia so zosnulým, ale verejný cirkevný obrad. Myslím, že musíme prekonať príliš individualistické myslenie, obmedzené na vlastnú rodinu. Naša konkrétna rodina je súčasťou širšej Božej rodiny.“

Slová Gerharda Müllera doplnil sekretár Medzinárodnej teologickej komisie o. Serge Thomas Bonino, O.P. Podľa jeho slov je dôležité rešpektovať aj prvý podtitul inštrukcie, týkajúci sa pochovávania tiel mŕtvych – spája sa s tajomstvom vzkriesenia a zároveň zdôrazňuje kresťanské učenie o dôstojnosti ľudského tela. Veď aj náš Pán Ježiš Kristus prijal ľudské telo. Cirkev si zachováva kontinuitu kresťanskej náuky, hlásajúcej, že v posledný deň Všemohúci vzkriesi práve to telo, v ktorom žijeme a umierame počas nášho pozemského života. Aj preto kresťanský ľud, vedený sensus fidei, uctieva relikvie svätých. Nevnímame ich len ako pamiatku, ktorá je kdesi uložená, ale spájame ju s identitou svätca, ktorého telo bolo kedysi chrámom Svätého Ducha a teraz očakáva vzkriesenie. Všemohúci dokáže aj v prípade ťažkej deštrukcie, napríklad pri explózii či kremácii, znovu utvoriť naše materiálne telo počnúc našou nesmrteľnou dušou, ktorá garantuje kontinuitu našej identity od okamihu smrti až po vzkriesenie. Primeranejším vyjadrením tejto kontinuity je však pochovanie telesných pozostatkov do zeme – pšeničné zrnko, ktoré v zemi odumiera – primeranejším ako hrubá deštrukcia ľudského tela pri jeho spopolnení. Nedeliteľnou súčasťou ľudskej bytosti je aj materiálne telo, ktorému kresťanstvo prejavuje primeranú úctu.

Prečo však bolo nevyhnutné vydanie inštrukcie Ad resurgendum cum Christo?

V roku 1963 Katolícka cirkev oficiálne povolila spopolňovanie mŕtvych v prípadoch, keď nešlo o prejav úmyslu spochybniť vieru vo vzkriesenie tela. Neexistovala však špecifická norma kanonického práva, ktorá by sa týkala uchovávania popola po kremácii. A práve túto medzeru má vyplniť uvedená inštrukcia, v prvom rade zdôrazňujúc nespochybniteľnú prioritu klasickej formy pochovávania telesných pozostatkov mŕtvych do zeme. Inštrukcia zároveň vydáva normy na uchovávanie popola nebohých s cieľom zabrániť anonymnému pochovávaniu.

Ilustračná snímka: PriestorNet

Je však potrebné povedať, že spopolňovanie mŕtvych má vo výnimočných prípadoch svoje opodstatnenie, avšak uprednostnenie kremácie pred tradičným kresťanským pohrebom s pochovaním telesných pozostatkov do zeme bez závažných dôvodov je v rozpore s kresťanskou náukou.

Aj keď Katolícka cirkev pred rokom 1963 kremáciu mŕtvych oficiálne nepovoľovala, spopolňovanie mŕtvych bolo v ojedinelých prípadoch nevyhnutné. V Európe kremáciu zakázal pod trestom smrti už franský kráľ Karol Veľký v roku 785 a kresťanská Európa rešpektovala tento zákaz vyše tisíc rokov, k spaľovaniu zosnulých sa však výnimočne pristupovalo pri hromadných katastrofách alebo epidémiách moru. Pre hrozbu epidémií sa v stredoveku a neskôr aj vo francúzsko-pruských vojnách stalo hromadné spopolnenie padlých nutnosťou. V neskoršom období k týmto dôvodom pribudla aj nedostatočná kapacita cintorínov a absencia vhodných plôch na nové hroby. Všetky tieto dôvody viedli predstaviteľov Katolíckej cirkvi k prehodnoteniu oficiálneho postoja k spopolňovaniu mŕtvych, avšak len v prípade, že nedôjde ku kolízii s kresťanskou náukou.

V roku 1963 teda Katolícka cirkev oficiálne povolila kremáciu, no naďalej jednoznačne uprednostňuje pochovávanie mŕtvych do zeme. Dochádzalo však k zneužívaniu tohto povolenia a často sa kremácie uskutočňovali bez závažných dôvodov. Vinu na tom nesie aj samotná Katolícka cirkev, pretože akt kremácie nebol v dokumentoch Cirkvi dostatočne právne riešený a neboli presne špecifikované dôvody, ktoré by dovoľovali uprednostniť kremáciu pred klasickým uložením telesných pozostatkov nebohého do zeme.

Katechizmus Katolíckej cirkvi na jednej strane chvályhodným spôsobom zdôrazňuje, že „s telami zosnulých treba zaobchádzať s úctou a láskou vo viere a nádeji na vzkriesenie. Pochovávanie mŕtvych je skutkom telesného milosrdenstva (porov. Tob 1, 16–18). Je uctením Božích detí – chrámov Ducha Svätého“ (KKC 2300). Na druhej strane sa však v Katechizme nachádza nedostatočné zabezpečenie proti zneužívaniu kremácie: „Cirkev dovoľuje kremáciu, ak nie je prejavom úmyslu spochybniť vieru vo vzkriesenie tela“ (KKC 2301).

Takúto vágnu formuláciu možno považovať za jeden z ústupkov Katolíckej cirkvi zo svojich pozícií pod náporom liberálov a modernistov. Z kresťanských cirkví zatiaľ kategoricky odmieta kremáciu iba Pravoslávna cirkev. Vyplýva to zo slov zástupcu tejto cirkvi na Slovensku Milana Gerku. Rímskokatolícka a Gréckokatolícka cirkev kremácie tolerujú.

Je dobré znovu pripomenúť, že kremáciu nemožno a priori vylúčiť, avšak spaľovanie mŕtvych bez závažného dôvodu musíme považovať za neprípustné. A treba poukázať na nevyhnutnosť radikálneho sprísnenia vydávania povolení na kremáciu zo strany Katolíckej cirkvi, ktorá by mala byť obmedzená len na výnimočné prípady, napríklad živelné pohromy alebo hromadné katastrofy, pri ktorých je zvýšené riziko vzniku epidémií. Je žiaduce, aby všetky tieto prípady boli špecifikované normou kanonického práva.

Kresťania si musia znovu uvedomiť svoju dôstojnosť Božích detí (porov. Rim 8, 16). Z tohto dôvodu nemožno považovať ani vydanie inštrukcie Ad resurgendum cum Christo za definitívne vyriešenie problému kremácií v Katolíckej cirkvi. Povinnosťou katolíckej vrchnosti je vytvorenie predpokladov na elimináciu zneužívania kremácie, ktorej šírenie v súčasnej dobe nadobudlo také hrozivé rozmery.

Karol Dučák

Použité zdroje:

1. Církev nepovoluje rozptylování popela zemřelých, ani jeho domácí uchovávání. In: Radio Vaticana. Dostupné na internete: radiovaticana.cz.

2. Katechizmus Katolíckej cirkvi. 4. vydanie. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2004. 918 s. ISBN 80-7162-514-0.

3. Kremácia – normálna vec či neúcta k telu? In: SME Domov. Dostupné na internete: domov.sme.sk.

4. O veciach posledných – pohreby. In: Rodina Peniaze. Dostupné na internete: rodina-peniaze.sk.

::

Odporúčané:

V náručí nebohého otca

Odkaz z neba

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.