|
Ľudovít Košík |
K výročiu Novembra
1989
Už o pár týždňov si budeme štátnym sviatkom a
možno aj inými spôsobmi pripomínať udalosti 17. novembra 1989. Pre nás, ktorí
sme túto udalosť radostne a s nadšením prežívali a do jej priebehu sa
aktívne zapájali a od nej niečo pozitívne očakávali, že prinesie niečo dobré do
spoločenského života, to po rokoch prinieslo mnohé sklamania a bolesti.
Keď sme stáli na námestiach, mysleli sme si, že stačí zvrhnúť vládu jedinej
strany, vymeniť ľudí vo vedení krajiny a zaviesť demokratický spoločenský
systém a dovtedajšie problémy sa vyriešia. Dnes už vieme, že to bolo
ilúziou. Problémov nám pribudlo, bieda sa zvýšila a spoločenské pomery sa nám
značne skomplikovali. A keď dnes počujem niektorých, ako ich s ľahkosťou
zvaľujú na štyridsaťročné obdobie totality, tak sa im s poľutovaním čudujem,
bez toho, aby som volal po obnove starých poriadkov.
Dnes už sme o skúsenosť bohatší
a s pribúdajúcim vekom by nám mala pribúdať aj životná múdrosť.
Prežívame mnohé sklamania, každá z politických strán, ktorá si získala našu
dôveru a podporu, má mnohé kauzy, ktoré majú dosah na náš každodenný
spoločenský i osobný život, na našu prítomnosť i budúcnosť; životné
náklady sa zvyšujú, istoty sa strácajú a my sme často sklamaní, smutní a bez
nádeje v lepšiu budúcnosť.
Je teda oprávnená otázka, ale ešte
dôležitejšie je hľadanie odpovede na ňu, kam sme sa za posledné tri desaťročia
posunuli. V našom súkromí si ju môžeme zodpovedať sami vo svojom svedomí – ale
kam sa posunula naša spoločnosť, naša obec, náš národ, náš štát, Európa, svet,
Cirkev, nad tým sa nám treba zamýšľať spoločne.
Niekedy sa mi zdá, že na tieto základné
otázky sa nikto zo zodpovedných nesnaží hľadať odpovede, skôr sa nás usilujú
zaujať pred voľbami, aby si získali či udržali vlastné pozície. A tak nám
zostáva možnosť diskutovať so svojimi priateľmi, ktorým nie sú ľahostajné
problémy spoločenské, ktoré silno ovplyvňujú náš osobný a rodinný život.
Cítime, že svet, Európa, Slovensko, ani naše mesto
či obec nekráčajú správnym smerom a náš vplyv na tento smer sa zmenšuje; a ja
sa cítim skoro tak bezmocný, ako som sa cítil pred rokom 1989. Kráčame správnym
smerom ako jednotlivci a kráča správnym smerom ešte naša rodina či naše
spoločenstvo? Alebo aj tu sme rozhádaní, zranení, sklamaní a dáme sa ovplyvňovať
problémami, ktorými nás niekto možno umelo a zbytočne rozoštváva a
zraňuje? Nedali sme sa okradnúť o hodnoty, na ktorých je možné budovať šťastný
a radostný život, ako pravda, láska, spravodlivosť, dobro, pokoj, čisté srdce?
Sme ešte vôbec ochotní veriť hodnotám, na ktorých bol svet budovaný počas
posledných dvoch tisícročí kresťanstva, na ktorých bola vybudovaná existencia
nášho národa napriek ťažkým pomerom v minulosti? Veríme ešte Bohu
a dôverujeme ľuďom v našom najbližšom okolí? Môžeme sa na nich spoľahnúť a
oni sa môžu spoľahnúť na nás?
Sme klamaní v politike, ekonomike, reklame,
médiách... a zdá sa mi, že niekedy aj v Cirkvi, v rodine. Kedy konečne budeme
triezvi a pochopíme, že na lži, klamstve a podvode sa nič vybudovať nedá a
takáto cesta vedie do záhuby?! Ekonomicky sme na tom biedne, štátny dlh
narastá, sme chudobnejší, upadá morálka, etiku nikto nedodržiava. Bohatí a
mocní a tí, ktorí im slúžia, volajú po solidarite, ale sami sa na nej nechcú
podieľať, pretože zoskupujú moc a bohatstvo do čoraz menšej skupiny, ktorá nechce byť
nikým ovplyvňovaná.
Riešenie nie je v tom, že si vyberieme jedno z
niekoľkých navrhnutých zlých riešení, ale v tom, že budeme presadzovať
riešenie, o ktorého správnosti sme presvedčení, aj za cenu toho, že takpovediac
hlavou múr neprerazíme.
Príčinou mnohých našich problémov je náš
hriech a egoizmus, ktorý si nie sme ochotní priznať, ale obviňujeme a zraňujeme
iných, namiesto toho, aby sme si v pokore priznali chybu a usilovali sa ju
napraviť. U nášho prezidenta v týchto dňoch nie je problémom, že v
niekoľkých prípadoch nekonal podľa zákonov, ale za vinníkov označuje tých,
ktorí to vyniesli na svetlo verejnosti. Nie je to konanie podobné malému
chlapcovi, ktorý obviňuje svojich kamarátov, že naňho prezradili zlé správanie?
My chceme meniť radšej tých druhých: oni by sa
nám mali prispôsobiť, často našim prízemným túžbam a predstavám. Od nich
vyžadujeme morálne správanie, odbornosť, profesionalitu a vysoké nasadenie, ale
mieru pre seba máme miernejšiu, primeranejšiu... Viac vyžadujeme od druhých,
chceme konzumovať výsledky ich práce, vyžadujeme zodpovednosť, obetavosť, oni
majú pracovať pre nás... Ale spoločenstvo možno budovať len tak, že viac dáme a
menej zoberieme z toho spoločného. Tam, kde nie je priestor pre Boha, tam sa
nenájde priestor ani pre človeka.
Pýtam sa: O akej ľudskosti to písali 2.
októbra na jednom webovom portáli, kde publikujú články okrem iných viacerí
poprední pedagógovia Katolíckej univerzity v Ružomberku, ktorý sa netají
tým, že chce formovať mienku mladých kresťanov? V ten deň bol najčítanejším
článok s názvom Nemusím uveriť, aby som bol dobrým človekom, a v hneď za
ním nasledoval v záujme čitateľov
článok, ktorý informoval o útočníkovi na festivale v Las Vegas, ktorý
zabil najmenej 50 ľudí a mnohých zranil.
Ten článok o „dobrom človeku“ bez viery som
nepokladal za potrebné čítať, a už vôbec nie dva dni po blahorečení Titusa
Zemana. Pýtam sa však, aký svet chcú vybudovať tí budovatelia falošnej
ľudskosti bez Boha v katolíckom prostredí? Čo je cieľom týchto ľudí z
cirkevného prostredia, ktorí spochybňujú vieru v Boha a vernosť kresťanským
hodnotám? Vari bol Ježišov život a učenie zbytočné? Vari zbytočne prišli
šíriť vieru a kresťanské hodnoty Cyril a Metod k našim predkom?
Vari boli zbytočné obety našich starých a prastarých rodičov, ktorí vďaka
svojej viere dokázali radostne žiť aj v ťažkých podmienkach? Vari bolo
zbytočné utrpenie tých, ktorí za vieru trpeli počas rokov komunizmu? Nechce nás
niekto zákerným spôsobom obrať o zvyšky viery? Komu dnes, keď svet nedáva
veľa dôvodov na nádej ani optimizmus a dobro sa z nášho
sveta vytráca čoraz rýchlejšie, záleží na odstraňovaní aj zvyškov kresťanských
hodnôt?!
Nech nás vedie a ukazuje nám smer aj náš
nový blahoslavený Titus Zeman, ktorý napriek zlej dobe ukázal a dal príklad, že
je možné byť zodpovedným hrdinským
kňazom a človekom, i to, že byť verným Bohu a jeho hodnotám je jediným
riešením pre náš život. Sme takúto cestu ochotní nastúpiť aj my? Čím skôr to
pochopíme, tým lepšie pre nás osobne, našich najbližších, náš národ, našu
krajinu, Európu a svet.
Ľudovít Košík
::
Na čítanie:
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť
formou komentára pod článkom. Ďakujeme.
Ak dovolíte na adresu autora: Pán Košík, vidíte ako sme boli podvedení. A pokračuje to naďalej a ešte viac smerom dole. Jediná valuta, ktorá dnes platí na úkor všetkých cností, sú peniaze. Podľa nich sa meria výška a kvalita osobnosti. Prišla mi na um taká krkolomná myšlienka, keby sa všetky peniaze, ktoré sa každé voľby obetujú na kampaň (do volieb, ktoré doteraz - a nikdy - nič pozitívne pre voličov nepriniesli, okrem tých, svíň, ktoré sme volili) o čo by nám všetkým, ktorí trieme chudobu, a biedu bolo lepšie prežiť deň. milan kupecký
OdpovedaťOdstrániťPán Kupecký ďakujem za Váš komentár, zdá sa mi, že sme čoraz viac klamaní a podvádzaný, iste ak by sme žili pravdivo, mnohé výdavky by sa ušetrili a mali by sme všetci oveľa viac. V tomto chaose, kde obyčajne víťazí ten najhorší a najväčší klamár to odnášajú tí najchudobnejší. Prajem veľa síl v zápase o pravdu, dobro, krásu... Ľudovít
OdpovedaťOdstrániťĎakujem! Ešte si dovolím poznámku, ktorá mi teraz napadla. Počas rozhovoru, ak sa o nejakom zlu rozprávame, dotyční vravia ...ľudia sú zlí...Vždy ich poopravím: Akí ľudia? Veď práve aj mi sme ľudia a platí to teda na nás všetkých, aj my sme vlastne zlí. Čiže každý by sme mali najskôr začať u seba. Neraz sa zamýšľam nad sebou, čo robím zle, neviem, myslím si o sebe, že som dobrák a prevažujú u mne tie dobré vlastnosti nad zlými. To si iba ja myslím. Avšak byť dobrák v každej situácii a za každú cenu, znamená veľa razy, že sme využívaní a tým sme vlastne hlupáci. O DOBRE by sa dalo hovoriť vtedy, keby sme ním boli obklopení všetci. I Keď dokonalosť a ideál neexistujú, pričom ťažko hodnotiť sám seba. S úctou milan kupecký
OdpovedaťOdstrániťAutor píše, že sme sa (mnohí) dočkali sklamania z vývoja našej spoločnosti. Ešte horšie je, že nevidno ani to povestné svetlo na konci tunela. Pesimizmus? Nie – realizmus!
OdpovedaťOdstrániťKatolíci tvoria (ešte stále) najväčšiu skupinu obyvateľstva na Slovensku. Ale aký podiel majú v médiách? Aký vplyv majú v politike?
Žiaľ, slovenský katolík fakticky nemá koho voliť. KDH je v rozklade, ostatné takzvané štandardné strany sa topia v kauzách, súc ovládané ľuďmi s pochybným morálnym profilom. Na druhej strane sa črtajú strany protestu – ale v nich badať sklony k vulgárnosti, násiliu a novopohanstvu.
Kdesi uprostred, ale v úzadí, sú niektoré malé politické strany či hnutia s pozitívnymi rysmi, ktoré však – zdá sa – nie sú schopné vystúpiť z tieňa, z rámca vlastnej obmedzenosti...
Skrátka, niet koho voliť. Cesta je zarúbaná.
Alebo predsa len dôjde k zmene?
Čo , respektíve kto ju vyvolá?!