Popis krajiny z okna uháňajúceho domu

Robert Hakala

Ilustračná snímka: PriestorNet

Ten sa pozrel a povedal: „Vidím ľudí, zdá sa mi, akoby stromy chodili.“ (Mk 8, 24)

Toho rána vstal o niečo skôr, ako bol zvyknutý. Nevie, či to prisudzovať zmene počasia (veď bolo takmer tak isto ako včera), alebo niečomu inému, ale isté je, že už niečo po šiestej sedel na posteli. Nohy skrčené pod sebou, rukou sa lenivo škrabal po bruchu. (Musím upozorniť, že vždy, keď je nahnevaný, škrabe sa po bruchu, ale veľakrát sa stalo, že mal dobrú náladu a tiež sa škrabal po bruchu, čo znamená, že z tejto činnosti sa nedá jednoznačne usúdiť, akú má dnes náladu.)

Po chvíľke rozmýšľania a ničnerobenia vstal a podišiel k oknu. Pretože bola spustená roleta, samozrejme nič nevidel. Chvíľu stál, civel do bledého plátna a snažil sa vidieť cez husto tkané vlákno, aby zistil, čo sa deje vonku. Trošku sa zlostil, bolo by dobré vyrábať rolety priesvitné, prebehlo mu mysľou, aby človek mohol pozerať cez ne na vonkajší svet. O chvíľu túto myšlienku zavrhol, lebo mu napadlo, že cez priesvitnú roletu by síce videl, ale videli by aj jeho. Potom chcel vystrihnúť do rolety otvor, aby mohol jedným okom pozerať von, ale pretože v spálni nemá nožničky, bol nútený potiahnuť za šnúrku, ktorá visela z rolety, a tak ju celú vytiahnuť hore. Ocenil dômyselný mechanizmus, ktorý v momente roletu vcucol do seba, a tak pred ním odkryl vonkajší priestor v celej svojej trojrozmernosti.

Chvíľu mu trvalo, pokiaľ si oči zvykli na veľké množstvo svetla (vtedy aj oľutoval, že má roletu vytiahnutú), ale po chvíľke žmúrenia to bolo v poriadku.

Hneď ho prekvapilo, že vonku to vyzerá presne tak ako včera pred spaním, ale určitá pochybnosť ho nútila popozerať sa lepšie, lebo naozaj o chvíľu zistil, že vonku došlo k množstvu zmien a bol prekvapený, ako sa to mohlo stať.

Ulice a domy stáli na mieste, ale bolo zjavné, že to miesto sa predsa len v niečom odlišuje od včerajšieho usporiadania. Naozaj, domy, čo stáli oproti jeho domu, boli akoby posunuté doprava a na ich pôvodnom mieste stáli tri jablone, ktoré boli predsa predtým úplne vpravo!

Pretože ho to zaujalo, pritiahol si k oknu stoličku, sadol si na ňu a takto pohodlne teraz pozoroval vonkajší priestor, oddelený od neho tabuľou skla.

Prepánajána! (takmer zhíkol). Kde sa nabral v mojej záhrade telegrafný stĺp a dokonca s bocianím hniezdom? Včera tu vôbec nebol! To hádam nie je možné! – pomyslel si, keď uvidel šnúru natiahnutú od svojej brány k stĺpu a na nej navešanú bielizeň. Hádam len nie je moja? Ale veď ja... ja predsa nenosím podprsenku! (Díval sa na ňu ešte hodnú chvíľu a medzi híkaním a húkaním nadával, prečo nie je ten stĺp bližšie, tak by si ju mohol obzrieť zblízka.) Toto mu ešte chýbalo! Cudzí stĺp s cudzím hniezdom a cudzou bielizňou pred jeho oknom!

Lepšie sa prizrel tým posunutým domom vpravo. Do čerta! Úplne cudzie domy! Majú síce takmer rovnaký tvar (v tom sa nemýlil), ale v ich oknách zbadal niečo úplne nové. Nebolo v nich vlastne nič, a pritom tie, čo boli oproti, mali vždy plné okná kvetín!

Najväčší šok ho čakal až keď si začal lepšie všímať ľudí, čo prechádzali popod jeho okno. To hádam nie je pravda! To nie je možné! Nikoho nepoznával, žiadna známa tvár, totiž nikto, koho videl včera, predvčerom, predpredvčerom...

Kde sa podeli ľudia zo včerajška či predvčerajška? Dlhú chvíľu vyvaľoval oči na okoloidúcich, ktorí boli pre neho veľkou neznámou. Samé nové tváre... To sú veci – mrmlal si a každú chvíľu pritískal čelo o sklo, aby mu nikto neunikol, a tak mohol tvár čo najlepšie preskúmať, postrehnúť, pokiaľ sa dá, vrásky a podľa nich uhádnuť, aké má dotyčný starosti a čo ho trápi.

Keď sa dosť napozeral, vyvrátil hlavu dohora a zadíval sa na oblohu. Chvíľu ju takto vyvracal a vykrúcal, usiloval sa pozrieť si ju čo najlepšie. To, čo uvidel, mu skoro vyrazilo dych. Úplne iná obloha ako včera, úplne iné oblaky, ktoré sa odlišovali od včerajších tvarom, veľkosťou a farbou!

To už bolo na neho veľa. Vykríkol a zo stoličky skočil rovno na posteľ. Zadíval sa na okno a niečo sa mu na ňom nepozdávalo. Po chvíľke uvažovania opatrne zliezol z postele, pristúpil k oknu a chvatne stiahol roletu. Až teraz si vydýchol, bol šťastný, že cez okno nič nevidno. S pocitom dobre vykonanej práce si sadol na posteľ a usmievajúc sa začal si škrabať brucho...

Mysľou mu však poletovali všelijaké myšlienky, narážali do seba, jedna vytláčala druhú, ale hneď na jej miesto vnikla ďalšia, ďalšie...

Nakoniec sa mu to v hlave ustálilo, ovládol ho presne nedefinovateľný pocit. Bol rád, že roleta je opäť stiahnutá.

Má význam pozorovať niečo, čo sa neustále mení a čo stráca svoju podstatu?

Má význam pozorovať niečo, na čo raz aj tak zabudneme?

::

Z tvorby Roberta Hakalu:

Pochybnosti bratanca Mariána

Z poézie

::

Ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!