Radosť z básnenia

Robert Hakala

Ilustrácia: Arpád Horváth

Banálny príbeh večernej stanice

Večerná stanica je ako váhajúca žena,
ktorá sa bojí chytiť kľučky cudzích dvier.
Len dvojo neónových očí. Viac už svetla nemá.
Spiatočný lístok kupuje si netopier.

A vlaky chodia. Pekne po chodníku. Tu však bledá
cesta je vysvietená priamo do prázdna.
V poštovom vozni naložená vo vreciach je krieda,
s adresou: Všetko určené je pre blázna,

ktorý vás bude čakať po celú noc na chodníku,
usmievať sa vám bude stále veľmi milo,
určite vyrieši tú hrozne hlúpu polemiku,
prečo sa vlaku v depe srdce odlomilo!

Z tejto básne

Z tejto básne odlomené je aj z konca,
nemá ani pekný stred.
Melódia letí ako zvuky zvonca,
dotýka sa smutných viet.

Z tejto básne každého už bolí hlava,
máš z nej smutno na tvári.
Tvoja duša celú noc si ľahko pláva,
kým ju chytia lekári.

Z tejto básne odkvapkáva teraz voda,
ktorá plače za vami.
Každé ráno ľahúčko ťa v oku bodá
priateľ starý, neznámy.

Z tejto básne visia zdrapy hlúpych reklám,
osvetľujú podnájom.
Keď ma stretneš, tak ma aspoň vtedy neklam,
uverme si navzájom.

Jesenné nenáhody

Pozri, jeseň žmurká z deravého odkvapu.
Na oblohe zapaľujú sa už lustre
tučných hviezd. A leto má už hlavu obliatu,
ktorú ty si jemne lístím utrel.

Vôkol skuvíňajú pokrčené dažde z roliet,
ktoré vytvárajú ostrý strih.
Možnože ťa budú teraz v očiach bolieť
lety lastovičiek,
tých jesenných pripitučkých stríg.

Pozri, jeseň si ťa nenáhodne – náhodne nakopne
a ty uvidíš tie:
kubistické akty stromov,
vzdychot jelší, bučín, javora
a stopy, čo zdajú sa byť líščie,
ktoré vedú vo dvojici do dvora.

Pozri, všetko je to spité z príma
jesenných dáždikov. Havranom sa lesknú oči,
vrany tajne dúfajú, že bude psina...
V opratách tej bláznivučkej lásky príroda sa točí,
to znamená,
že aj v jeseni sú všetky tromfy lásky v hre.

A potom sa povie,
že len v máji to v prírode vrie...

Ospravedlnenie za nás dvoch

Viem, každé ráno zapaľuješ svoje
nádherné hnedé vlasy pod deravou sprchou.
Ja zabúcham. Ty sa len spýtaš: „Kto je?“
A vytrasieš si vodu, ktorá zapchala ti ucho.

Zavoláš: „Poď sem!“ A tak oblečený
vstupujem s tebou do puzdra od huslí.
Nakoniec sa vznášame ako oká peny,
ktorá sa kdesi v priestore zauzlí.

A keď ťa ošiaľ lásky prejde za tri minúty,
chceš sa mi ospravedlniť, vtedy len ticho poviem:

„Neboj sa, ja viem, že sme
obaja trošku ťuknutí.“

 

Ilustrácia: Arpád Horváth

Dnes som ťa videl

Dnes v noci som ťa videl
v bláznivej tvári mesiaca.
Vznášala si sa ľahko
a z tvojej tváre prídel
sa ani ráno v mojej mysli nestrácal.

A potom som ťa videl celý deň.
Ako si blúdila smutná
po uliciach,
po parkoch,
po zakázaných priechodoch
a všade iba ticho skučal vietor.

A večer som ťa stretol:
s meravou tvárou kráčala si ku mne
a pomaly si sa mi vzďaľovala...

Miesto našich budúcich stretnutí

Denne blúdiš. Stretáš ľudí s maskou
presne ako v divadle.
V kolotoči nudných tvárí tvoja
celkom krásne zapadne.

Denne blúdiš. Hľadáš toho svojho
fiktívneho priateľa.
Na ulici vysvietených reklám
z teba si len vystrelia.

Blúdiš. Stretáš lásky hlúpe, ale aj
trochu nekonvenčné.
Raz sa všetci stretneme a budeme
sa mať veľmi radi.

V nekonečne.

 

Ilustrácia: Arpád Horváth

Do tvojich očí nesmiem vkročiť...

... do tvojho ucha
nevedie žiadna cesta
pre môj hlas.
Som
načisto
odpísaný.
Tebe  je to však jedno,
tváriš sa,
akoby sa nič nestalo,
naďalej si nosíš
priesvitné tričko pod ním bez.
Na diaľku
ťa
zbožňujem.
Bližšie však nespravím
radšej ani krok.
Mohla by si ma
tou nevšímavosťou
surovo kopnúť.

To by ma
bolelo
najviac.

Robert Hakala (1958) debutoval básnickou zbierkou Mäsožravé mesto, nasledovali zbierky Deň pre bláznov a panny, Rekviem za Ježiša K., Krása a Bolesť. Píše aj poviedky, humoresky a duchovne ladené zamyslenia... Patrí k stálym prispievateľom PriestorNetu.

::

(Ilustrácie: Arpád Horváth)

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.