|
Robert Hakala |
(Modlia sa aj rastliny a zvieratá?)
Všetko živé chváli Pána... spievame
v radostnej nádeji a v potešení. Pána chválime modlitbami, ktoré
vyslovujeme zo svojho vnútra, a tak s ním komunikujeme. Nám ľuďom je
tento verš zrozumiteľný a realistický. Keď sa však nad ním zamyslíme
hlbšie, prídu nám na myseľ aj takéto úvahy: Keď všetko živé chváli Pána,
nemôžeme myslieť iba na ľudí, ale musíme zobrať do úvahy aj ďalšie živé tvory –
zvieratá a rastliny. Keď platí, že všetko živé chváli Pána, platí to
všeobecne, potom sa môžeme opýtať: Ako chvália Pána zvieratá a rastliny?
Alebo ešte jednoduchšie: Modlia sa aj zvieratá a rastliny?
Je vôbec možné premýšľať o takýchto
veciach? Môžu sa zvieratá modliť? A rastliny? Môžu vôbec chápať, že
existuje Boh? Veď problém existencie Boha je ťažkým filozofickým rébusom
pre ľudí, nieto ešte pre tieto tvory. Ale na druhej strane – Bohu nič nie je
nemožné. Prečo by nemohol dať všetkým živým tvorom možnosť poznať, resp. spoznávať
seba prostredníctvom schopností, ktoré my ešte nevieme pochopiť
a rozoznať? To predsa neznamená, že nemôžu existovať!
Preto nad otázkou, či sa modlia aj zvieratá a rastliny,
a tým chvália Pána, nemôžeme ľahostajne mávnuť rukou, ale musíme sa ňou
zaoberať. Možno teraz v nás tento problém vyvoláva iba nechápavý úsmev,
ale myslím, že aj táto otázka bude raz správne vysvetlená (a vyriešená). Všetko
živé chváli Pána – a som presvedčený, že to naozaj platí v celej
prírode. Ibaže my, vo svojej momentálnej neschopnosti, nie sme schopní tieto
chvály pochopiť a rozlúštiť...
A čo svätý František? Je o ňom známe,
že mal schopnosť „rozprávať sa s vtákmi“. Zasmejete sa o poviete:
Blázon, kto tomu uverí. Je to iba legenda, ktorá sa okolo tohto svätca
vytvorila.
Ja mám však právo opýtať sa: Prečo sa táto
schopnosť pripisuje iba svätému Františkovi? Keby to bolo nemožné, prečo by sa
to vôbec dokumentovalo, resp. prečo by sa o tom hovorilo? Komu by napadlo
také niečo vymyslieť?
Pred rokmi som napísal báseň Monológ Františka
z Assisi (Rekviem za Ježiš K.; VSSS, Bratislava, 2008), kde som jednoduchou
formou priblížil schopnosti tohto svätca. Viem, mnohí povedia, že sú to iba
slová a obrazy, ktoré si autor vymyslel... Ale prečo by v nich nemohol byť
zárodok pravdy?
Monológ Františka z Assisi
Za to, že som rozdal otcovo bohatstvo,
vyhnali ma z domu. Nevadilo mi to,
absolútna chudoba a poníženie
ma neustále približovali k Nemu.
Časté telefonáty od neho ma utvrdzovali,
že idem po správnej ceste,
doviedla ma až do pyšného Ríma.
Ľudia mi veľmi nerozumeli,
keď ma stretli, klepkali si na čelo...
Áno, prestali mi rozumieť
a ja im takisto.
Našťastie, sú tu vtáci, rozprávam sa s nimi,
prekrikujeme sa navzájom.
Čo na tom záleží,
že si takisto nerozumieme
a každý z nás si hovorí
iba to svoje.
Predpokladám, že pokrútite hlavou (v tom
lepšom prípade)... A pozorného čitateľa možno prekvapia verše: „Čo na tom
záleží, / že si takisto nerozumieme...“ a hneď si povie – veď ani
František im nerozumel... Aj keď sa báseň nemá autorom „rozšifrovať“, urobím
výnimku. Rozumeli si, iba si nerozumeli v tom, čo každý (vtáci
a František) rozprával (vysvetľoval) – nejaké svoje „problémy, myšlienky,
názory“. Ako som ďalej napísal: „...a každý z nás si hovorí / iba to
svoje.“ Čiže, nemali rovnaké názory, čo však neznamená, že František nevedel
„rozlúštiť – pochopiť“ ich reč.
Robert Hakala
::
Z tvorby autora:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej
edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
O reálnom citovom živote domácich zvieratiek by mohli písať mnohí ich chovatelia. Moja skúsenosť je, že aj iné živé tvory, nielen ľudia, majú vedomie a citový život.
OdpovedaťOdstrániť