Zo spomienok Alexandra Macha

Alexander Mach: Z ďalekých ciest

Martin, Matica slovenská, 2009

Politik a novinár Alexander Mach (1902–1980) patrí k výrazným postavám slovenskej histórie 20. storočia. Narodil sa v juhoslovenskej obci Slovenský Meder (dnes Palárikovo). Ako nadaného žiaka ho po skončení základnej školy poslali na strednú školu do Nových Zámkov, odkiaľ po štyroch rokoch prestúpil do malého bohosloveckého seminára v Ostrihome, keďže prejavoval túžbu stať sa kňazom. Ako píše František Vnuk v doslove recenzovanej publikácie: „Tu prežíval kritické roky prechodu do dospelosti a traumu prvej svetovej vojny“ (s. 351).

Po vzniku Česko-Slovenska Mach pokračoval v teologických štúdiách v Trnave. Avšak počas prázdnin v roku 1920 sa rozhodol pre svetskú dráhu a do seminára sa už nevrátil. S mladíckym nadšením sa vrhol do politiky. Stal sa aktívnym členom Slovenskej ľudovej strany, vedenej Andrejom Hlinkom. Podieľal sa na organizovaní ľudoveckého hnutia a pracoval ako novinár. V roku 1928 sa oženil, no tento rok sa mu stal pamätným aj z iného dôvodu: vtedy prepukla takzvaná Tukova aféra; vyvrcholila politickým procesom, v ktorom bol hlavný obžalovaný Vojtech Tuka odsúdený na pätnásť rokov väzenia, Mach bol síce napokon oslobodený, ale vo vyšetrovacej väzbe strávil niekoľko mesiacov. Z poznámok a zápiskov, ktoré si robil počas žalárovania, zostavil knihu Vo väzení (1930) – v nej vyjadril vieru vo víťazstvo národnej veci – veci národnej svojbytnosti, ktorej zasvätil svoj život.

Po skončení súdneho procesu a zotavení sa z pľúcnej choroby Alexander Mach znova vstúpil s energiou jemu vlastnou do politického zápasu. František Vnuk poznamenáva: „Bystré a vtipné postrehy, ktorými komentoval udalosti dňa, mu získavali širokú popularitu. Ostrý hrot jeho novinárskeho pera museli priznať aj jeho odporcovia“ (s. 353).

Boj za autonómiu prinášal úspechy, ale i sklamania a prehry. Odmietavý až zradný postoj pražskej vlády k oprávneným požiadavkám Slovákov vyvolával najmä u mladých ľudovcov hnev. To sa prejavovalo aj v postojoch Alexandra Macha.  Nadobudol presvedčenie, že slovenskú otázku možno uspokojivo vyriešiť len nadobudnutím štátnej samostatnosti. V roku 1936 bol zvolený do užšieho predsedníctva Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a okrem toho sa stal šéfredaktorom novozaloženého denníka Slovenská pravda, z ktorého v priebehu niekoľkých mesiacov urobil najčítanejšie periodikum.

Keď po dvadsaťročnom zápase Slovensko dosiahlo samosprávu v rámci Česko-Slovenska, Mach sa stal šéfom propagandy, bol tiež poslancom Slovenského snemu a zástupcom veliteľa Hlinkovej gardy. Pri zúfalom pokuse pražskej vlády zlikvidovať slovenskú autonómiu v marci 1939 patril medzi zaistených, väznili ho najprv v Brne a potom v Blansku.

Vyvrcholenie Machovej verejnej a politickej činnosti predstavujú roky 1939–1945. Radil sa k vedúcim osobnostiam vládnej garnitúry. Bol členom vlády a krátko po vyhlásení samostatnosti prevzal aj vedenie Hlinkovej gardy (do septembra 1944). V roku 1940 sa stal ministrom vnútra. Koniec vojny prežíval v stiesnenej atmosfére. Aj s rodinou odišiel na územie obsadené americkou armádou, kde sa v polovici mája 1945 dostal do zaisťovacej väzby. Koncom októbra ho Američania spolu s niektorými ďalšími predstaviteľmi Slovenskej republiky vydali československým úradom.

Alexandra Macha postavili pred takzvaný Národný súd. V politickom procese ho súdili spolu s prezidentom Jozefom Tisom a ministrom Ferdinandom Ďurčanským (v neprítomnosti). Tiso a Ďurčanský boli odsúdení na trest smrti, rovnaký trest sa očakával aj v jeho prípade, ale na prekvapenie mnohých i jeho samotného rozsudok znel: tridsať rokov väzenia. Prepustený bol 9. mája 1968. Zvyšok života strávil v kruhu rodiny. Podľa slov Františka Vnuka „pozorne sledoval slovenský verejný život na Slovensku i v emigrácii a neprestával veriť vo víťazstvo tých princípov, za ktoré pracoval a trpel“ (s. 360).

Ukážka Machovho rukopisu

Po prepustení začal Mach písomne spracovávať svoje spomienky. Písal jednak z vnútornej potreby, jednak na základe výziev bližších i vzdialenejších priateľov a známych. O jeho pohľad na udalosti súvisiace so vznikom Slovenského štátu prejavil záujem aj Historický ústav Slovenskej akadémie vied, ale po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie v auguste 1968 tento záujem opadol.

Autorov zámer napísať ucelené pamäti sa nenaplnil. Represívne orgány štátnej moci zinscenovali vylúpenie chaty, v ktorej zvykol písať, a zničenie dokumentov. Až po páde komunizmu sa rodina dozvedela, že „neexistujúce“ písomnosti sa nachádzajú v archíve Ministerstva vnútra Českej republiky. Podarilo sa jej, po istých prieťahoch, dosiahnuť vrátenie týchto materiálov, a tak mohlo dôjsť k ich roztriedeniu, prepísaniu a publikovaniu.

Knižné vydanie bolo zostavené z týchto nájdených, respektíve vrátených rukopisov, ktoré majú zväčša charakter konceptov, poznámok, fragmentov či náčrtov (kniha má podtitul Fragmenty z memoárov). Rozprávanie je teda nesúvislé, miestami až útržkovité, viaceré kapitoly sú nedokončené, to však zásadne neznižuje výpovednú hodnotu zaznamenaného.

Mach spomína na svoje detstvo a ľudí, ktorí ho ovplyvnili, hovorí o svojich politických aktivitách a ceste k štátnosti, zachytáva udalosti konca vojny, svoj pobyt v amerických zaisťovacích táboroch i následné vyšetrovanie a súdenie. Osobitnú pozornosť venuje pobytu vo väzení, kde prežil dvadsaťtri rokov. Vracia sa aj k problémovým a traumatizujúcim udalostiam, v snahe vyrovnať sa s nimi, respektíve vysvetliť svoj postoj.

Na margo rozsudku, ktorý bol nad ním vynesený, píše, že s určitosťou očakával trest smrti, v tomto očakávaní sa už rozlúčil s blízkymi i so životom: „Vrátil som sa z ciest, z ktorých nemalo byť návratu... Prešiel som ich celé po samé hranice a ešte nejaký krok za ne. Myslím, že viem niečo o tom, čo je na druhej strane“ (s. 162). Časom prišiel na to, že „sú i horšie veci ako poprava“ (s. 174). Spomína: „Môžete si dnes ľahko predstaviť, čo asi robili berijovci pražskí, teda moskovskejší od moskovských, keď dostali do svojich rúk veliteľa Hlinkovej gardy“ (s. 182). A na inom mieste: „Celé dni, celé týždne nespať, noc čo noc budený – tridsať, štyridsať i viac ráz a celé dni, denne pätnásť-šetnásť hodín stále, bez jedinej zastávky chodiť, pri výsluchoch prekonávať túry, aké si normálny človek ani vymyslieť nemôže – nuž po takýchto týždňoch a mesiacoch guľka do tyla je bez prepínania, bez básnických zveličovaní, skutočne vykúpením“ (s. 165).

Hlavným bodom Machovho politického programu bola slovenská štátna samostatnosť. O okolnostiach vyhlásenia Slovenského štátu vypovedá takto: „O Č-SR bolo rozhodnuté už dávno predtým, než sme my začali akciu za samostatnosť. Len politický analfabet nevidel, čo sa dialo v Európe od roku 1935, od chvíle ako Praha podpísala pakt s Moskvou... nebolo v našich silách meniť zemepis a stvoriť geopolitické skutočnosti podľa našich želaní“ (s. 101). Pritom zdôrazňuje, že zástancovia národnej samobytnosti, i on sám, nechápali samostatnosť ako východisko z núdze, ale ako základné právo. Zdôrazňuje tiež, že vtedy ľudia nevedeli to, čo vedia teraz: „Mená Hitler a Stalin hovoria nám dnes niečo iné, než hovorili svetu v rokoch 1938 a 1939“ (s. 142). Históriu nemožno posudzovať bez zohľadnenia dobových okolností.

Dôležité miesto v týchto pamätiach patrí židovskej otázke. Mach píše: „Ak prechádzam na otázku židovskú, akoby som neprechádzal, všetko je spojené“ (s. 207). A tiež: „Čakať na popravu nebolo až také strašné, myslieť na osud židov bolo mi v tých dňoch očakávania rozsudku omnoho ťažšie. Svedomie darmo hľadalo uspokojenie: veď ja som nemohol predpokladať, že príde k takému zločinu. Som zodpovedný iba za ich vysídlenie, ale nemám nič spoločné s ich vyvraždením“ (s. 198).

Alexander Mach bol aktívnym účastníkom politického diania v búrlivých časoch a v rokoch vojny, je preto prirodzené, že názory na jeho osobu a pôsobenie sú rôzne, v niečom aj diametrálne odlišné. Tak či onak, vydanie jeho spomienok umožňuje bádateľom i záujemcom z radov širokej verejnosti lepšie pochopiť slovenské dejiny 20. storočia aj s ich zauzleniami, ktoré sú dodnes zdrojom napätia a sporov.

V jadre predmetných pamätí však nie je politika, ale otázka smerujúca k zmyslu ľudskej existencie: Aký zmysel má môj život, moja smrť? Mach zažil priveľa na to, aby túto otázku mohol len tak ľahko obísť. Na strane 236 čítame: „Pred Ruzyňou nevedel som si vysvetliť slávnu vetu: Kto všetko stratí, všetko získa. Tam som ju pochopil. Byť na dne môže byť viac než byť na vrchole. Všetko závisí od fundamentu.“

Ján Maršálek

::

Recenzujeme zaujímavé knihy:

Patrick J. Buchanan: Smrť Západu

Jozef Holzner: Svätý Pavol

Gilbert K. Chesterton: Ohromné maličkosti

::

Ak chcete získať publikácie z našej edície,
ako aj exkluzívne informácie o našom portáli,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
PriestorNet – niečo navyše!