Idyla Vianoc

O Vianociach sa hovorí, že sú to sviatky pokoja, lásky, zomknutosti rodiny pri sviatočnom stole. Je to spomienka na narodenie Ježiška v chudobnej maštali v Betleheme. 

Aj preto premýšľam o zvykoch, ktoré sa v poslednom čase strácajú z nášho žitia, pritom dlhé desaťročia, ba stáročia pretrvávali ako ľudové obyčaje, zvyklosti našich rodičov a prarodičov a prenášali sa z pokolenia na pokolenie.

V tomto vianočnom čase chcem svoje myšlienky spriadať o tých Vianociach dávnejších, ktoré sme my starší v minulosti ako deti prežívali. I o tom, ako nám o nich rozprávali naši rodičia...

Akýmsi symbolom príchodu Vianoc je adventné obdobie. V mnohých kresťanských rodinách je prítomný veniec so štyrmi sviecami, ktorý sa v prvú adventnú nedeľu nosí na požehnanie ešte i v súčasnosti do kostola. Veniec z čečiny (z vetvičiek ihličnatých stromov), na ktorom sú umiestnené štyri sviece, z ktorých sa každú adventnú nedeľu zapáli ďalšia jedna. (Škoda, že na mnohých vencoch už nevidieť sviecu z parafínu a včelieho vosku – kus bohatstva našich predkov.)

Ešte z čias detstva si spomínam na ranné sväté omše – roráty v špitálskom kostole, na ktoré sme  včas ráno  často chodievali s rodičmi. Bola to akási príprava rodiny na príchod Spasiteľa.

Z obdobia od Štedrého dňa do Troch kráľov si v pamäti uchovávam zvyky, ktoré nemohli chýbať v žiadnej kresťanskej rodiny na dedine.

Nesmel chýbať vianočný stromček. Na Štedrý deň, teda na Adama a Evu, bol vložený do dreveného podstavca a umiestený v izbe pri okne. Býval vyzdobený salónkami z kockového cukru, alebo z malých drevených kociek v pozlátku, na konci postrihanom na pásiky, ďalej rôznymi drevenými figúrkami biblických postáv, zvierat, najmä oviec, pastierov, ale aj jabĺčok, hrušiek a inými ozdobami zhotovenými doma. (V tých časoch nebolo peňazí na drahé kupované ozdoby ako dnes.)

Nesmel chýbať ani betlehem postavený zväčša z drobných kúskov dreva, s postavami Svätej rodiny, so somárikom a kravičkou, s pastiermi a ovcami. Všetko to naozaj pripomínalo chudobnú maštaľ, miesto narodenia Ježiška.

Skôr ako si rodina sadla za štedrovečerný stôl, gazdiné museli pripraviť všetko potrebné, prestrieť čistý obrus s vianočnými ozdobami, utkaný na krosnách počas zimných večerov, s výšivkami, so symbolmi Vianoc alebo plodov zeme – živiteľky všetkého, čo Boh stvoril. Na takto vyzdobený stôl sa v prvom rade položil peceň nenačatého chleba, upečeného v chlebovej peci, ktorý sa mohol načať až na Nový rok, aby rodina takéto dobroty mohla užívať celoročne. Na stole boli aj jabĺčka, hrušky, sušené slivky, uvarený hrach a ďalšie ovocie a zelenina, tiež opekance s makom, koláče s tvarohom, slivkovým lekvárom, kapustnica s usušenými hríbmi. A samozrejme oblátky zo znakom Vianoc alebo kríža a med. To všetko zdobilo vianočný stôl.

Pred tým, ako rodina zasadla, najstarší člen rodiny – zväčša muž –  z každého pokrmu odlomil štipku na tanier a zaniesol do maštale zvieratám: kravičke, v chudobných rodinách koze, ovciam a iným zvieratám chovaným doma.

Až potom celá rodina prišla k prestretému stolu. Zapálili sa všetky štyri sviece adventného – vianočného  venca. V pološere štyroch horiacich sviec sa rodina spoločne pomodlila: znakom kríža, modlitbou Otče náš... Zdravas... Sláva... a nakoniec znova znamením kríža. Hlava rodiny potom, ako bývalo zvykom, povedala: „Bože, požehnaj tieto dary, ktoré sme položili na tento stôl z tvojej štedrosti, aby sme ich mohli požívať celý rok v hojnosti.“ Rukou nad stolom urobila znak kríža. Vtedy si rodina mohla spoločne sadnúť.

Gazdiná zobrala oblátky, natrela ich medom a každému podávala. Potom kapustnicu s hríbmi. Makové opekance symbolizovali početnosť rodiny a jej súdržnosť. Ostatný pokrm bol položený na stole. Brali si ho podľa svojej chuti. O vyprážanej rybe sa nikomu ani nesnívalo. Nebolo peňazí na jej kúpu. Jesť sa začala – aspoň v našej rodine – až po II. svetovej vojne.

V jednom rohu bol prázdny tanier, do ktorého sediaci za stolom dali kúsok zo svojho jedla, od oblátky po koláče či ovocie. Bol to akýsi zvyk, aby sa takto rodina stretla aj o rok. Od stola nemohol nik odisť, lebo ako hovorila povera, o rok už za stolom by nesedel. Keď sa skončila večera, znovu všetci povstali, pomodlili sa, hlava rodiny urobila nad stolom znak kríža a povedala: „Bože, ďakujeme ti, že sme mohli požívať tvoje dary v štedrosti, ktoré si nám doprial z tvojej Božej milosti.“

Až potom rodina opustila stôl a deti šli hľadať svoj darček, ktorý poslal Ježiško. Nebol to elektrický vláčik ani bábika či iné vymoženosti dnešného sveta, ale nejaké oblečenie, topánky a iné potreby každodenného života. Bola to odmena za službu pasenia kráv, husí a inú pomoc detí rodičom.

Po večeri sa išlo zaspievať pod okná rodine: „Narodil sa Kristus Pán, radujme sa...“ Spievajúcich uvítali a podarovali koláčmi, jabĺčkami a ďalšími dobrotami zo štedrého stola. Na polnočnú svätú omšu išla väčšina ľudí z dediny.

Na Božie narodenie (druhý sviatok vianočný) sa zaplnil kostol do posledného miesta. Aj utrápené ľudské tváre stratili smútok v tento deň a žiarili radosťou Vianoc.

I novoročný obed mal svoje pravidlá. Na starý rok, teda na Silvestra, sa uvarila šošovicová polievka, ktorá bola podávaná na Nový rok. Každý z nej musel porciu zjesť. Šošovica symbolizovala peniaze, ktoré by nemali chýbať počas roka v rodine.

Akosi sa vytrácajú staré zvyky z našich príbytkov... napríklad symbolika Troch kráľov. Miestny duchovný vtedy s miništrantmi po svätej omši navštívil kresťanské rodiny, aby posvätil ich príbytok. Zavinšoval šťastný nový rok, miništranti povedali niekoľko riekaniek, veršov, posvätil príbytok a na dverovú zárubňu napísal bielou kriedou prvé dve číslice letopočtu, potom veľkými písmenami G-M-B, (mená troch kráľov Gašpara, Melichera, Baltazára, ktorí prišli s darmi do Betlehema) a nakoniec zostávajúce číslice letopočtu. Za spevu miništrantov sprievod opustil dom, aby pokračoval do ďalšieho domu.

Spomenuté zvyky sú len častou tradícií našich predkov, ktoré sa postupne vytrácajú z našich príbytkov. Nahradila ich materiálna stránka života. A je to veľká škoda.

Ak si nezachováme obyčaje a „dedičstvo otcov“, vytratí sa z nášho života aj kus národného povedomia. Ak si to nezachováme vieru v Boha, stratíme veľmi veľa. Aj preto prosme: „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane...“         

Jozef Nemčok

::

(Na prvej priloženej fotografii vidno oltár kostola v Demandiciach počas Vianoc – jasličky, v ktorých je uložené Dieťa, zhotovil autor článku. Druhá fotografia zobrazuje jeho domáci betlehem, ktorý spravil asi pred 40 rokmi svojim vtedy malým dcéram – dnes slúži vnúčatám a pravnúčatám.)

::

Rozhovor s autorom:

Žiť v kresťanskom duchu

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.