 |
| Ilustračná snímka: PriestorNet |
Pred časom som bol hospitalizovaný
v jednej z bratislavských nemocníc.
Je sobota poobede, deň návštev. Sedíme spolu
s manželkou vo veľkom vestibule, okolo každého stola je obsadené, návštevníkov
a pacientov veľké množstvo. Niektorí, keďže nemali to šťastie
a neušla sa im stolička, sú opretí o steny a živo komunikujú. Ako
píšem, ľudí plno, mierny hluk, ktorý poväčšine vytvárajú deti, z dlhej
chvíle behajúce po vestibule.
Po chvíli zbadáme, ako sa v diaľke
objavil kňaz. Kráča stredom vestibulu. Keď prichádza k nám, obaja ho
pozdravíme. Kňaz sa usmieva a na znak súhlasu prikývne hlavou. Onedlho
zmizne v útrobách výťahu... Zrejme ide k pacientovi, premýšľame
spoločne. Zamyslíme sa a stíchneme...
Rozprávame sa ďalej a ja si vychutnávam
ten pocit radosti, keď máte pri sebe milovanú osobu. Onedlho zbadáme kňaza,
vracia sa, vystupuje z výťahu a smeruje k nám.
„Prepáčte,“ ozve sa tichým hlasom, „nie ste vy
Robert Hakala?“
Úplne šokovaný odpovedám: „Áno, som...“
„Váš priateľ mi telefonoval, že tu ležíte
a rád by ste prijali Eucharistiu.“
Moje prekvapenie je stále obrovské. „Ako ste
vedeli, že práve ja som Robert Hakala? Veď je tu množstvo ľudí...“
„Veľmi jednoducho,“ odpovie kňaz. „Keď som
išiel po tejto chodbe, jediný kto ma pozdravil, boli ste vy a vaša
manželka“.
Odvtedy na tento zážitok často spomínam... Tak
ťažko je nám povedať: „Pochválený buď Pán Ježiš Kristus.“
Prečo sa nedokážeme verejne priznať k svojej
katolíckej viere?
Robert Hakala
::
Ďalšie texty autora:
::
Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.
Dostal som tento list a nepodeliť sa s jeho obsahom s vami, by bol hriech a nevyužitie príležitostí osloviť Vás a nepodeliť sa s týmito riadkami a výzvou s Vami....milan kupecký
OdpovedaťOdstrániťVIANOČNÝ LIST PRE TEBA...
Prekvapilo by Vás, keby nám Ježiš napísal list v tomto čase, keď sa pripravujeme na Vianoce? Čo by nám asi Ježiš napísal? Jednu z možností si môžete prečítať aj v ďalších riadkoch.Ako dobre vieš, moje narodeniny sa blížia. Každý rok sa koná oslava na moju počesť a myslím si, že tak bude aj tento rok. Počas týchto dní veľa ľudí nakupuje darčeky. Rozhlas a televízia vo svojich reklamách na každom kroku upozorňujú svet na moje blížiace sa narodeniny.
Je krásne vedieť, že najmenej raz ročne si niektorí ľudia na mňa spomenú. Ako iste vieš, oslava mojich narodenín začala už pred mnohými rokmi. Spočiatku ľudia chápali a boli vďační za všetko, čo som pre nich urobil. Teraz sa zdá, že nik už nepozná skutočný dôvod osláv.
Rodiny a priatelia sú spolu, zabávajú sa, ale nepoznajú význam osláv.
Spomínam si, že aj vlani bola usporiadaná takáto slávnosť na moju počesť. Slávnostná tabuľa bola plná delikates, ovocia a rôznych maškŕt. Výzdoba bola vskutku fantastická a všetko to dopĺňali nádherne zabalené darčeky. Chceš však niečo vedieť? Bol som oslávenec, ale nebol som pozvaný.
Keď prišiel deň D, prišiel som, ale nechali ma vonku, pred zabuchnutými dverami. A ja som tak veľmi chcel byť s nimi.
Popravde, neprekvapilo ma to, pretože v posledných rokoch všetci predo mnou zatvárajú dvere.Nepozvaný, ale predsa som sa rozhodol potichučky vojsť. Postavil som sa nebadane do rohu miestnosti a sledoval som. Všetci jedli, pili, podaktorí aj opití, rozprávali oplzlé vtipy a nesmierne sa na všetkom bavili. A naviac, keď do miestnosti vstúpil veľký tučný muž oblečený v červenom s dlhou bielou bradou. Vyzeral ako opitý, sadol si do kresla a všetky deti sa rozbehli k nemu, kričiac: „Santa Claus, Santa Claus!“, akoby táto oslava bola na jeho počesť!
O polnoci sa všetci začali objímať. Tak som roztvoril svoju náruč čakajúc koho by som objal. A vieš čo? Nikto ma neprišiel objať. Ľudia si začali rozdávať darčeky, otvárali ich plní očakávania. Keď už boli všetky otvorené, nesmelo som sa obzrel, či tam snáď nebude aspoň jeden aj pre mňa.
Veď ako by si sa cítil ty, keby na tvojich narodeninách boli obdarovaní všetci okrem teba – oslávenca?
Vtedy som pochopil, že som nechcený, nepozvaný a preto som rýchle odišiel.
Každý rok sa sviatok mojich narodenín zhoršuje. Ľudia pamätajú len na jedlo, pitie, zábavu, ale na mňa akosi zabúdajú.
Bol by som rád, keby si mi tieto Vianoce dovolil vstúpiť do svojho života.
Potešilo by ma, keby si uznal skutočnosť, že pred vyše dvetisíc rokmi som prišiel dobrovoľne na tento svet obetovať svoj život na kríži, aby som ťa zachránil. Dnes, jediné čo chcem je, aby si tomu veril celým svojím srdcom.
Rád sa s tebou o niečo podelím. Keďže ma mnohí nepozvali na svoje párty, budem mať svoju veľkú vlastnú grandióznu oslavu, akú si nikto nevie predstaviť.
Stále ešte prebiehajú prípravy. Dnes som poslal mnoho pozvánok a toto je jedna z nich aj pre teba.Chcem vedieť, či prídeš, aby som ti rezervoval miesto a napíšem tvoje meno zlatými písmenami do veľkej knihy pozvaných. Iba tí zapísaní budú pozvaní na párty. Tí, ktorí neodpovedia na pozvánku, zostanú vonku.
Vieš, ako môžeš odpovedať na toto pozvanie?
Je to jednoduché, pošli za mňa túto pozvánku všetkým, na ktorých ti záleží.
Budem na vás všetkých čakať na tohtoročnej oslave.
Uvidíme sa čoskoro. Milujem ťa!
Ježiš
Oslávenca nepozvali...
OdstrániťSpomenul som si v tejto súvislosti na jeden trochu bizarný zážitok. Pred rokmi som videl betlehem, v ktorom chýbala postava Ježiška. Keď som sa opýtal človeka, ktorý betlehem inštaloval, ako je to možné, odpovedal, že tá figúrka sa tam už nevošla.
Dodatočne sa vraciam k tomuto článku. Aj po rokoch je aktuálny. Často chodím okolo našej Baziliky Narodenia Panny Márie vo Vranove nad Topľou a vždy sa prežehnám. Robím to už dlhé roky. Robil som tak počas totality, tak prečo nie dnes, keď je na Slovensku aspoň na papieri sloboda prejavu? Nie je to však bežné, aspoň ja akosi nebadám, žeby tak robili chodci pri našom kostole bežne. Zrejme už nie je cool verejne sa prihlásiť k svojej viere. Nie, nechcem sa chváliť, pretože vlastne ani nemám čím. Som úbohý hriešnik a mojich hriechov je viac ako zŕn piesku na púšti. Lenže pociťujem potrebu prejaviť úctu miestu, v ktorom neustále prebýva náš Pán. Tak ma to učili v detstve a toho sa držím dodnes. Len sa pýtam tak ako autor článku: prečo už dnes nie je samozrejmosťou prežehnávať sa a žehnať krížom aj iných?
OdpovedaťOdstrániť