Poézia čistého srdca

O Božom služobníkovi Jánovi Havlíkovi

Jozef Tomášik: Anjel v cele

Bratislava, Misijná spoločnosť sv. Vincenta de Paul, 2014

Debutová básnická zbierka Jozefa Tomášika Anjel v cele je v istom zmysle monotematická, ako to naznačuje jej podnázov: O Božom služobníkovi Jánovi Havlíkovi. V kontexte súčasnej poézie ide o nezvyčajný počin – venovanie celej kolekcie básní jednej osobnosti, sústredenie sa na jednu métu, vyvinutie tvorivého úsilia v prospech nejakej konkrétnej dobrej veci... Jozef Tomášik to skúsil, nedbajúc na módne trendy, a zrejme v súlade so svojím presvedčením vytvoril básnický portrét človeka, ktorého životný príbeh ho zaujal.

Slová Antona Kreta, uvedené na zadnej strane obálky, sú opodstatnené a výstižné: „Básničky nášho autora nás zaujali predovšetkým ako ničím a nikým neovplyvnené zvolanie básnickej duše po stretnutí s mohutnosťou, dobrotou a schopnosťou odpúšťať zo strany takmer svätca a týraného človeka ochotného obetovať sa...“ Vskutku, táto poézia čerpá z duchovného prameňa, stvárňuje mohutnosť viery, nádeje a lásky, poukazuje na význam a vznešenosť morálkou motivovanej obety.

Kandidát na blahorečenie Ján Havlík (1928–1965) patrí k tým ľuďom, ktorí v časoch komunistickej totality trpeli za vieru v Boha. Jeho veľkou túžbou bolo stať sa misijným kňazom. To ho priviedlo do Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul. Stal sa chovancom vincentínskej apoštolskej školy v Banskej Bystrici, kde v roku 1949 zmaturoval. Chcel pokračovať v štúdiách ako bohoslovec, ale to sa mu nepodarilo. Vtedajšia štátna moc zmarila jeho plány. V roku 1951 bol zatknutý a za „trestný čin velezrady“ odsúdený na dlhoročné väzenie. Prepustený bol až v roku 1962, a to vážne chorý. Fyzické a psychické trýznenie a kruté podmienky vo väzení zanechali následky, bol zoslabnutý a onedlho zomrel. Za múrmi trestníc a pracovných táborov strávil veľkú časť svojho života, ktorým sa ako červená niť tiahne pevná náboženská viera a z nej plynúca zásadovosť, vernosť ideálu. O živote Jána Havlíka píše aj Augustín Slaninka, CM, v predslove, kde okrem iného konštatuje: „Jestvuje mučeníctvo priame, keď je niekto mučený a zabitý, ale existuje aj mučeníctvo, keď niekto zomrie na následky neľudského zaobchádzania a trýznenia, a to bol aj prípad Janka Havlíka.“

Samotná zbierka obsahuje len devätnásť básní, je teda pomerne útla, napriek tomu pôsobí plnokrvne, otvára čitateľovi bohatú mozaiku obrazov a myšlienok, nabádajúcich k stíšeniu a zahĺbeniu sa do tajomstva bytia. Autor využíva voľný verš, nie strohý, ani nie rozvláčny. Verše miestami obohacuje a ozvláštňuje eufonickými figúrami, najmä aliteráciou, čím nielen esteticky, ale i významovo vystužuje básnickú výpoveď, dáva jej väčšiu pôsobivosť a účinnosť; napríklad v básni Kaplnka: „Je žalm zo žaltára a zo žalára kaplnka.“

V týchto básňach všetko tvorí jednotu, všetko spolu súvisí a prelína sa, všetko zapadá do plánov Prozreteľnosti – život, ľudia, príroda, jednotlivé udalosti – všetko dostáva zmysel skrze vieru. Svet a dejiny tvoria jeden celok a v duchovnom svetle sa nám ukazujú nové súvislosti, ako o tom svedčí báseň Slnko v temnotách: „Namiesto štóly / apoštoli / dolujú v štôlni / atómové slnko.“

Aj utrpenie má zmysel, ak je položené na oltár. Z hľadiska večnosti sa ľudský život javí inak ako z hľadiska časopriestorového provizória, preto môže básnik napísať podivuhodné slová: „Boh vtlačil do väzenskej cely veľkosť katedrál“ (báseň Kaplnka). Trpiaci človek nezostáva osamotený, celý kozmos je na jeho strane, na jeho strane je všetko okrem zla: „Aj železná mreža sa prežehnala / a mlčky zhadzovala hrdzavé slzy“ (Blahoslavený čistého srdca).

Osobitnou pôsobivosťou sa vyznačujú verše, v ktorých sa lyrický subjekt empaticky priam vnára do situácie Jána Havlíka, chce ospievať veľkosť jeho hrdinskej obety, pretože „mučili a týrali ho pre túžbu po Bohu“ (Neplačte, mamka). V básni Zomrel, lebo mal veľké srdce čítame: „Spievať chcem v laviciach / plačúcich katedrál...“ A v básni Chvojnický úsmev: „Na brehu Chvojnice / dnes sedieť chcem /.../ Hľadať na hladine / odraz vlčkovianskej dúhy,/ aby som uvidel Boží úsmev, / ktorým sa zaiste smiali / aj pery Janka Havlíka.“

Hovorí sa, že nie debut, ale až druhá či tretia kniha ukáže, akú tvorivú pozíciu autor zaujme. Takže, ak Boh dá, časom uvidíme. No bez ohľadu na to: zbierka Anjel v cele vyznieva pozitívne, o to viac, že sa v nej kladie dôraz na faktory dnes často zanedbávané až popierané: dobro a krásu. A tak, paradoxne, Jozef Tomášik svojím príklonom k osvedčeným hodnotám ide dopredu, obchádzajúc sivú zónu súčasnej básnickej spisby.

Ján Maršálek

(Recenzia bola pôvodne publikovaná v časopise VOX.)

::

Prečítajte si:

Ukážky zo zbierky Anjel v cele