Cirkev iba na voľný čas?

Ľudovít Košík

V súčasnosti sme, žiaľ, v Európe svedkami strácajúceho sa záujmu ľudí o Boha, Cirkev a kresťanstvo. Naše médiá i spoločenský život ukazujú, že ani väčšina obyvateľov Slovenska pri svojich rozhodovaniach nevychádza z kresťanských postojov, ale správa sa tak, ako im to momentálne vyhovuje.

Zdá sa mi, že mnohí z tých, ktorí v rokoch totality dokázali byť verní svojej viere, angažovali sa za ňu, aj sa dokázali kvôli nej niečoho vzdať a obetovať sa, aj prijať diskrimináciu či väzenie, a usilovali sa vieru odovzdať za cenu nemalých obetí nasledujúcej generácii, musia sa dívať na to, že ich potomkovia žijú celkom svetským spôsobom života a kresťanské hodnoty nie sú pre ich život rozhodujúce.

Nikomu nevidím do svedomia, no štatistiky, ktoré niečo vyjadrujú o negatívnych javoch a životných prejavoch v rozhodujúcich situáciách, nám všeličo o spôsobe života obyvateľov Slovenska i štátov Európy odhaľujú. Tiež správanie sa mnohých, osobitne mladej generácie, môže byť pre nás, ktorým záleží na hodnotách podstatných pre správny a večný život, varovaním. Štatistické ukazovatele nás upozorňujú na to, že aj mnohí z tých, ktorí sa ešte za kresťanov pokladajú a zapájajú sa do života Cirkvi, konajú v rozpore s Božími požiadavkami. Iste to má viaceré príčiny. Ale treba si položiť otázku, či súčasná Cirkev je schopná a či sa usiluje tými najsprávnejšími a najúčinnejšími spôsobmi vplývať na človeka, spoločnosť, alebo aspoň na tých, na ktorých má priamy dosah, ktorí sa k nej hlásia a aktívne sa zapájajú do jej života.

Ilustračná snímka: PriestorNet

Často som si pri počúvaní či čítaní farských oznamov všimol, že okrem dôležitých informácií, napríklad o čase bohoslužieb a spovedania, o liturgickom kalendári, viaceré oznamy sa týkali programu na voľný čas a programu pre záujmové skupiny (plesy, tancovačky, výlety, športové podujatia, vzdelávacie aktivity, koncerty, stretnutia mladých, otcov, matiek, detí, detské tábory, turistika, opekačky... alebo aj také podujatia, ktoré sa nazývajú duchovnými stretnutiami, no ich obsah tomu celkom nezodpovedá). Akoby sme chceli vytvárať čo najviac rozličných aktivít – a najlepší sú tí, ktorí sa do nich zapájajú čím viac, a ak sú ochotní zapojiť sa popri tom aj aktívne do liturgie a upratovania kostola či pastoračného centra, tak sú pokladaní za najlepších kresťanov, od ktorých by sme si mali brať príklad. Keďže mám už svoj vek a nejaké skúsenosti, vidím, ako mnohí, ktorí sa do takýchto aktivít zapájali, či už ako účastníci, alebo aj ako aktivisti či animátori, postupne prešli inde, niektorí aj prirodzene dospeli a – Cirkev znova lanári ďalších a začína stále odznova. Pritom tí, o ktorých je tu reč, odchádzajú často do svetských spoločenstiev, pretože tie cirkevné sa po čase stanú pre nich nezaujímavé.

Nemám naozaj nič proti tomu, ak sa miništranti aj s duchovnými dohodnú, že si pôjdu zahrať futbal, hokej či iný šport, či spoločne vypijú pohár vína alebo piva. Alebo ak sa rodiny, ktoré sa stretávajú v kostole, spoločne zúčastnia nejakej zábavy, či sa vyberú na výlet... Len si myslím, že Cirkev uprostred rozličných často zbytočných a nie vždy vydarených aktivít, ktorými sa snaží upútať čím viacerých, skôr vyčerpá a odradí mnohých svojich členov – a efekt je väčšinou opačný. Cirkev takto často pripravuje len aktivistov a štatistov pre iné inštitúcie, aj pre také, ktoré s ňou nesympatizujú... Namiesto toho, aby dvíhala, obohacovala a integrovala svojich členov a posilňovala svoje štruktúry do náročných zápasov, tak ich vyprázdňuje. Pribúda problémov, ktoré nielenže sa nesnaží riešiť, ale ich zakrýva zbytočnými a prázdnymi aktivitami. Je podľa mňa niekedy na mieste otázka, či neinvestuje do zbytočností, hlúpostí, povrchnosti, prázdnoty, balastu... Evanjelium pozýva k rozvahe a zodpovednosti, k čnosti, k hodnotám a učí hodnotiť všetko podľa kvality ovocia.

Vie Cirkev sama a vedia jej členovia, aspoň tí, ktorí majú ešte ochotu a vôľu prichádzať v nedele a sviatky na bohoslužby a prispievať na jej potreby, čo je náplňou ich kresťanstva a hlavným poslaním?

Napriek tomu, že Cirkev má otvorený prístup do masmédií, do základných a stredných škôl, že slobodne pripravuje prvoprijímajúcich, birmovancov, snúbencov, nemám dojem, že by dnešní mladí ľudia boli vzdelanejší než naša generácia, ktorá tieto možnosti v dnešnej miere nemala, ale oveľa viac sa jej dostávali informácie i formácia v rodinách, pri bohoslužbách od kňazov i v živote. Stačí si porovnať štatistiky správania súčasnej mladej generácie a tej spred tridsiatich-štyridsiatich rokov. Iste, sú tu aj iné faktory, ktoré majú na súčasného človeka výrazný vplyv. Ale je Cirkev schopná aspoň pomenovať a označiť niektoré vplyvy, keď sa mi zdá, že nedokáže sama zhodnotiť, čo ju buduje a čo rozkladá v nej samotnej, do čoho vkladá investície a aký to má dosah na súčasnosť aj budúcnosť?!

Cirkev vždy bola tou, ktorá držala a budovala, vychovávala osobnosti,  rodiny, národy a svet viedla k šťastnej večnosti a tým aj k usporiadanej, tvorivej forme života tu na zemi. Platí to aj dnes? Neprispôsobila sa ona celkom svetu namiesto toho, aby bola preň svetlom, kvasom a soľou, ktorá je potrebná na prežitie?

Myslím, že úlohou Cirkvi vždy bolo a je niečo viac ako len budovanie pozemského šťastia človeka. O to sa pokúšali mnohé systémy a tí, ktorí sa v Cirkvi k takýmto prúdom pridali, zahynuli s nimi. Ešte máme v pamäti organizácie typu Mierového hnutia katolíckych duchovných či združenia Pacem in terris za bývalého režimu, či niektorých kňazov, ktorí sa pridali na stranu prenasledovateľov Cirkvi, ktorí sa netajili cieľom ju zničiť.

Úlohu Cirkvi nie je možné ani v súčasnej dobe zredukovať na humanizmus a pacifizmus pomocou populizmu, teda na to, aby nám bolo dobre na zemi. Ježiš túto cestu odmietol, nepodľahol tlaku svojich súčasníkov riešiť problémy politickou cestou a budovať vlastnú kariéru, ale svoj život obetoval za nás, bol umučený, ukrižovaný, zomrel a na tretí deň vstal z mŕtvych. On chce našu plnú angažovanosť za evanjelium, ktoré formuje nie podľa ľudských predstáv, ale podľa Božieho poriadku a jeho učenia a života. On pozýva k obete, nie k „pohodovému“ životu a „voľnočasovým“ aktivitám. Biskupov a kňazov neposlal budovať lepší svet a zakladať mierové iniciatívy, ale ohlasovať evanjelium a prinášať jeho nekrvavú obetu – pre väčšinu apoštolov a ich nasledovníkov v prvých troch storočiach to znamenalo takmer istú mučenícku smrť a u nás počas rokov komunizmu prenasledovanie a diskrimináciu. On riešil problémy tým, že učil ľudí predchádzať ich príčinám, nielen odstraňovať dôsledky.

Nie preto ideme v nedeľu na svätú omšu, lebo máme voľný deň a máme čas, ale pretože je nedeľa a osobitne v tento deň nás pozýva Ježiš a Cirkev nám to prikazuje. Nie preto, že chodím do kostola, som kresťanom, ale pretože som kresťanom a naplno žijem kresťanským životom, cítim potrebu žiť duchovným a sviatostným životom.

Starší ruský film Pokánie sa končí slovami starej ženy, ktorá si pamätala, že cesta kedysi viedla ku chrámu: Načo je táto cesta, ktorá nevedie do chrámu? Nevedie nikam! Aj dnešná Cirkev by mala mať na pamäti svojho zakladateľa a mala by byť verná poslaniu, ktoré jej zveril On. Je faktom, že mnohí ľudia dneška Boha a Cirkev ignorujú, ale Cirkev a kresťania by si mali uvedomiť svoju zodpovednosť za to, čo im bolo zverené, aj za to, čo ponúkajú svetu a spoločnosti.

Ľudovít Košík

::

Súvisiace články:

Svet bez pravidiel?

Držme sa overených hodnôt

Sme ešte soľou?

::

Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.