Stanislav Háber
Je taký svet
aj keď ťa niet
kde ťa vždy
stretnem
Nie je to sen
vravíš mi len
uč sa počúvaj
netráp sa a zavolaj
Ten svet mám
previazaný
a schovaný za
knihami
vravím ti mami
je to svet tvojich
listov
ktoré si mi písala
kým si žila
a teraz znova pri
čítaní
prežívam tvoje
starosti
o mňa
a rozmýšľam či sa
už nebojíš
že sa ti stratím
ako keď som bol
malý
a hľadali ma
policajti
celý deň
Takto sa s tebou
rozprávam
mama
stratila si sa mi
ty
skončil sa ten sen
že si so mnou
na zemi
a môj mladší syn mi
nazerá
cez plece do
notbuku
s kým sa rozprávam
v jeho operačnom
systéme
počítačovej pamäte
Tá skúsenosť je
neprenosná
prehrávam o
storočie
vysvetliť aj
staršiemu synovi
aj dcére
kto si pre mňa ty
Ani jeden z nich ťa
nepozná
viem mama
držala si mi palce
pri veršovaní
teraz mám starosti
ja
či im budem takým
dobrým otcom
akým rodičom si mi
bola ty
Ako na nich
preniesť tú radosť
srdca
to šťastie duše pri
stretnutí
a bôľ pri opúšťaní
Keby som nechodil
na strednú školu
dvesto kilometrov
od domova
neviem či by mi
ostala krajšia
spomienka mama na
teba
akú prežívam pri
čítaní
tvojich starých
listov
Návrat do sveta
odplavených
dojmov a
zabudnutých pojmov
Nie je to virtuálny
svet
je to vesmír
tvojich viet
tvojho stále živého
slova
lebo si ho písala
pre mňa
Ak ma tu už nebude
čo budú moje deti
čítať
akú stuhu na čom
rozviažu
listy si nepíšeme
lebo sme
stále pri sebe
Nebolo medzi nami
odlúčenie
nemusíme vytvárať
mosty
cez časopriestory
Pamätáš sa mama
ako mesto stmavlo
vypadla elektrina
a ty si sa chvela
dvesto kilometrov
odo mňa
v posteli a lampa
na tvojom stole
svietila
Podvedome si zhasla
uprela si oči do
noci
a myslela si čo sa
to so mnou deje
Na druhý deň si mi
telefonovala
a pýtala sa na noc
a všetko čo s ňou
súviselo
Vypadla elektrina
vysvetľoval som ti
Mama povedz mi to
aj teraz
že mesto stmavlo a
ty to vidíš
a čakáš na mňa
až prídem za tebou
.domov.
..domov..
…domov…
Tam kde je tvoje
chudé líce
teplá dlaň
a vôňa tela
čo ma vystrojilo do
sveta
mama ten svetadiel
zabudnutia
utvorený tokom času
ženúcim sa
dozadu
Nechápem to akou
oporou mám byť
akým stĺpom na
opretie
keď ty tu nie si
lampa svieti nad
stolom
mesto nestmavie
to len tvoj hrob je
v tme
svieca v kahanci
zhasla
Držíš mi miesto na
cintoríne
a v duchu našej
tradície
odlúčenia som sa od
tvojho
žulového pamätníka
odsťahoval
už nie dvesto ale
štyristo
kilometrov
To aby som sa
nezbláznil
z lásky bez teba
chcelo by sa mi
plakať
ale ja som neplakal
ani
keď ťa pochovávali
čo som to mama za
človeka
Plačem vnútri
svojho svedomia
a tak ťa privolávam
na zem
Odpusť mi tú
sebeckú sebalásku
veď v duchu toku
času
musí ten
čo žije hľadieť
dopredu
Povedať ti chcem
že ďakujem
Stvoriteľovi
za to svetlo čo
ukryl do tvojho tela
za ten kúsok z vlastného
srdca
z ktorého
vymodeloval to stvorenie
s menom mama
a zároveň žialim
nad tým
že som ho mal len
tak krátko
Pri lúčení si vždy
plakala
aj keď som ťa
nevidel
bála si sa zakaždým
ako
vlak odchádzal
že sa vidíme
naposledy
Tak si sa pripravovala
na ten deň
keď mi ťa smrť
navždy vzala
a prestal som byť
dieťa
lebo som už nemal
komu povedať
to meno vďaka Bohu
po ňom
najsladšie
nemal som viac komu
povedať
mamička mamka
mamulienka mama
veď ťa niet
pominula si sa
ako sa raz aj ja
pominiem
Nechcem sa na to
tešiť
desí ma predstava
že moje deti raz
budú takto trpieť tiež
Čo na to povedať
veď bez utrpenia
nie je život
a láska prekoná aj
smrť
mama vrátila si sa
každý deň ťa
stretávam
moje deti vedia o
čom
teraz hovorím
veď tiež poznajú to
meno po Bohu
najsladšie
tak to je najlepšie
že to majú komu
hovoriť
a tá Božia vlna
energie
čo ma utvorila
zanecháva stopu v
hmote
len v tejto dobe
do neba psí hlas
nedôjde
Preto si píšem v
operačnej
pamäti počítača
rozhovor
so sebou a s tebou
lebo aj keď mlčíš
ja ťa počujem
tak ako Boh vstúpil
do človeka
lebo on je všetkým
aj tým
čo tvorí rovnako
ako aj tým čo
vytvoril
Preto sa človek
narodí len raz
a znova sa Božia
energia
obnovuje životmi v
hmote
Hovoríš mi že nie
si pre mňa
dôležitejšia než
Stvoriteľ
nehádam sa lebo
viem
že on je aj tým
komu som vravel
mama
on tú ženu pre mňa
vytvoril
aby som mal Boha
radšej
súhlasím
dielo sa mu
podarilo
a cez neho ťa mám
mama rád
Ty si mi svetlom na
nebesiach
že ťa Boh tak
miloval
aby si mi bola po
ňom stvorením
najbližším a navždy
najživším
Ešte veľa takýchto
kvetov duše
rozosial okolo mňa
sú to tie všetky
drahé bytosti
moja žena dcéra
synovia a
staršia sestra teta
krstná mama
sesternica ako
sestra
a tak sa kotúče
živej energie Stvoriteľa
rozplývajú do
ďalších kruhov
vlnenia v ľudskej
kvapaline
bytia
Tak ako vesmír má
svoj prvý pevný bod
si mi ním ty
mama mamička
svetadielom lásky a
mliekom domova
Kde inde by som
mohol žiť
ak nie v krajine
do zeme ktorej ťa
pochovali
Nie som však pri
tebe
blízko čo mi
prekáža
tým viac čím som
starší
Vrátim sa do
človečiny
kde srdce stvára
divy
nikdy som z nej
neunikol
to sa nedá
pánabeka
Zostatok ten malý
zvyšok
vrúcna
že si bola že som
bol
v tom období tam
kde si bola ty
Čas mi ťa vzal
ale raz mi ťa vráti
až sa môj život
stratí
lebo vo večnosti
času niet
to je tá Božia
sláva
ktorá obopína svet
Oči nám prikryl
závojom
aby sa v nás uvidel
preto chce po našom
skone
len našu skúsenosť
aby sa v nej
spoznal
Chce vidieť akí sme
boli
keď sme sa motali v
hmote
s páskou cez oči
my
tie jeho Božie deti
Preto už za mnou
nechodíš
ani vo sne
si s ním v jeho
sláve
a ja uzavretý dolu
v inferne
modrej planéty som
bezmocný
A keď mu tú
skúsenosť dáme
nechá nás plynúť v
nirváne
vesmírom
Ťažké je komponovať
život
ešte ťažšie
pochopiť
že sme tvory v hre
v hudobnej skladbe
energií
pre ktoré platí
zákon o entropii
jednotlivých úrovní
A tak moje
vytriezvenie
odfúknutie závoja z
očí
keď chcem chápať to
čím ešte nie som
sa ľahko stratí
Zadrží azda niekto
oblaky?
…aj ja sa tak časom
vyparím
lenže poznanie
cieľa mi zostane
aj keby som od
staroby úplne
ohlúpol
lebo vo večnosti
zákony času nie sú
a tak v prítomnosti
stálej existencie
sa nikdy viac časom
nezmení moje poznanie
Kým sme neboli
Boh nás stvoril
čím nám dokázal
svoju lásku
A Stvoriteľ v nás
zabíja falošnú predstavu
že sme vyšší než on
aj keď je našou súčasťou
lebo on bol skôr
než my
takže sme ním
lebo sme z neho
ale neobsiahneme
celý kruh
jeho bytosti
ani keď nás odmení
svojou
svätosťou
A byť mama s tebou
bola
predohra budúceho
raja
kam sa po smrti
dostanem
lebo až tam vo
večnej prítomnosti
budem s tebou
a to je nič oproti
Božej sláve
aká je na
výsostiach
preto i ty si
odtiaľ
kúsok neba
zostúpilo na zem
v čase tvojho žitia
aby som si pamätal
odkiaľ pochádzam a
kam idem
Nie nechcem
opakovať
peklo očistec raj
lebo je dôležité
nájsť to jedno
z ktorého sme
vzišli a kam sa vraciame
aby sme sa uvideli
v ráme hmoty
a tak nás Boh
oddelil
ty si na výsostiach
a ja v tejto psote
To je tá večná
otázka
čo bude robiť s
našou skúsenosťou
kam ju uskladní
a na čo mu bude
ľudská matrioška
čo v sebe skrýva
podobu
Stvoriteľa v
zmenšenej podobe
takí sme my
stvorení na tvojom
obraze
A od Boha je
najbližšie k mame
preto sa s tebou
rozprávam
aby si bola
Stvoriteľovými ušami
a videl ma tvojimi
milujúcimi očami
keď už raz mi ťa
poslal do cesty
sám odetý v tele
mojej matky
O pozemskom otcovi
sa mi nechce
hovoriť lebo sa to
ani nedá
môže byť totiž ten
kto nemiluje
vôbec človekom
alebo je to len
homo ústroj
zameraný na seba
veď rozpútal dielo
tvojej skazy
na koľko potratov
ťa donútil ísť
aby jeho ego malo
svoj rozkoše zisk
je to človek a či
len chodiaci
nástroj zúbožený
pohľadom
do seba
ľutujem ho lebo
nechcel by som byť
v jeho koži až raz
bude umierať
veď ublížil najviac
sám sebe
a tak otcom mi je
sám Supremus
mama aj keď si ma
žiadala
na smrtnom lôžku
aby som
bol k nemu dobrý
viac ani byť
nemôžem ako tak
že sa zaňho denne
modlím
A na rozhovor s
tebou mama
využívam poéziu ten
sebaklam
fantázie a citu
hoci pred sto rokmi
spieval bard
že už poézie
pominula doba
hoci on sám prišiel
k nám z hviezd
a preto poznal ten
najspoľahlivejší
s večnosťou
komunikačný
prostriedok – verš
lebo drahokam sa
tiež drahokamom čistí
poéziou vzniká
poézia a život je tá
premena na verše v
riadku
krátke a dlhšie
slohy
lebo zo slova sme
vzišli
a doň sa vrátime
kým v prúde času
necháme na seba
pamiatku len v
pomníčku
na cintoríne
ktorý sa raz v toku
času aj tak
rozplynie
slovo je večné
časom sa nemení
zostáva pevne
nemenné
je to naša
každodenná potrava
kým prebieha nášho
tela poprava
a kat čas nás
prenasleduje
s nabrúsenou
sekerou od rána
nášho narodenia
Dusím sa
spomienkami na teba
hovor aby som nebol
mŕtvy skôr
než dopovieme tento
rozhovor
Predstavujem si ten
stroj času
do ktorého nasadnem
a vidím
ťa mama ísť cez
ulicu
som šťastný držíš
ma za ruku
mám deväť rokov a
hovorím
že ťa nikdy
neopustím
mama smiala si sa
môjmu sľubu
zároveň si cítila
že to myslím vážne
utrela si si slzu z
oka
Stojíme na stanici
v Banskej Bystrici
mám šestnásť
nastupuješ do vlaku
a ja som ti práve
niečo povedal
čo ma mrzí
sme dvaja takí
úbohí
ty by si mi chcela
splniť prianie
ja kladiem pred
teba ťažké úlohy
a ešte sa aj musíme
pre nášho
väzniteľa – čas –
ponáhľať
lebo dvíha píšťalku
k ústam
rýchlik odchádza
zostávam na peróne
sám
keď ty si tu bola a
už tu nie si
odchádzaš k nám
domov do Košíc
to ešte neviem že
na túto chvíľu
budem spomínať v
Bratislave
taký náš slovenský
veľký svet
deň predtým sme šli
spolu na operu
vedľa Národného
domu cestou k Hronu
a na balkóne v lóži
sa šíril zatuchnutý zápach
divadelných závesov
tak sa
bezstarostnosť striedala s tragédiou
kým tá skutočná
bolesť prišla oveľa neskôr
a preto lebo som si
nezachoval na teba
žiadnu hmotnú
pamiatku
žiaden kader vlasov
namáham pamäť do
prasknutia
Už dosť Bože už
dosť
kričala si pred
smrťou
a ja by som chcel
kričať s tebou
ešte nie dosť Bože
ešte mi ju nechaj tu
z tohto
preťahovania som nevyšiel ako víťaz
už dopredu som
rezignoval
vedel som že
nezvíťazím
zostala mi len
Carmen so svojím sprievodom
číslo 2 nokturno
a to som už dávno
zabudol čo hrali v opere
v Banskej Bystrici
v roku 1982
keď sme tam mama
sedeli na balkóne v lóži
a ten pach
zatuchnutých divadelných závesov
som cítil aj pri
pohrebe tvojej urny
na najväčšom
slovenskom cintoríne
opera zmĺkla šum
konárov vo vetre
je koncovkou
predstavenia tvojho života
rebus sic stantibus
pred časom zrazím opätky
a čakám na návrat
do náručia slova
a malú stopu v
premenenej hmote času
ktorá zostane na
cintoríne po mne
Bola si pri
všetkých rozhodujúcich etapách
mojej plavby časom
okrem narodenia detí
či ukončenia mojich
štúdií a vydaní kníh
ale ani o tom si
nepochybovala
spomínam si na našu
dovolenku
v tom roku 1982 v
Gruzínsku
rok pred spoznaním
mojej životnej lásky Júlie
točili sme sa v
lunaparku v Batumi
na ruskom kole a z
roztopaše som len tak
zamával z kolotoča
gruzínskej dievčine
zostala stáť ako
prikovaná pri plote
viac som ju nevidel
žiadna temná aleja
lásky len pohľad z
kolotoča
na čiernookú
Gruzínku
predzvesť podoby
mojej ženy
ktorú som neskôr
objavil pri tanci
na diskotéke v Košiciach
tak sa rodia budúce
udalosti
keď v predstihu
vrhajú svoj tieň dopredu
a stará veštkyňa mi
lámanou ruštinou odmietla
vyveštiť budúcnosť
tam pod Kaukazom
Zľakla si sa mama
čo ma to za hrôzu čaká
ale ako vždy predo
mnou si sa smiala
že to nič iba veštkyňa
stratila svoju
vešteckú niť
Tebe a mojej sestre
Lenke veštila však ochotne
nakoniec mi
povedala len to
že budem žiť vo
veľkých výškach
Vidíš
vravela si mi
tvoj sen o lietaní
sa splní
Túžil som sa stať
pilotom
nič sa však
neudialo tak ako sme si mysleli
fyzicky nežijem vo
veľkých výškach
a ty už nie si
spolu so mnou
veštby sa časom
menia len tá tvoja nie
čo si mi sľúbila na
smrteľnej posteli
Neboj sa vravela si
mi
už sa nikomu nič
zlé nestane
Tak si to cítila
ba hovorila si mi o
tom
že si mala sen a videla
si ma v ňom
ako milujúceho
manžela
to sa ti snívalo o
súčasnosti
lebo môjho
najstaršieho syna
si videla ako
dospelého
predvčerom mal
osemnásť rokov
mama a ty si verila
že svojou smrťou
nám vyrovnáš v nebi
dlh
po dušiach a nik z
nás už nezomrie
aspoň nie tak skoro
ako ty
v 44 rokoch života
A ten koberec čo si
kúpila
v ten deň keď som
sa narodil
sme po tvojom
pohrebe vyhodili
a ja si už márne
snažím spomenúť
ako presne vyzeral
viem len
že bol blankytne
modrý
zo samých uzlíkov
ako bývajú trápenia
Teba si však navždy
pamätám
tvoj obraz mi
nezmizne z duše
lebo si bola
podobná tomu
ktorý ma z blata v
tvojom bruchu
vytvoril
a teba zasa stvoril
v žene
čo som poznal už
len v starobe
stará mama s jej
napuchnutými
prstami na rukách
a sivými kaderami
vlasov
na fotografii zo
svadby
vo forme mladej
Gréty Garbo
ako dieťa som
nechápal čas
a fakt že to bola
kedysi
stará mama mi bol
veľkou záhadou
Mama tvoj tatíček
ako si
vravela môjmu
dedovi
na vedľajšom obraze
vyzeral ako mladý
Charlie
večný tulák a
džentlmen
celý môj dedo aj v
staršom vydaní
nezabudnuteľné
starej mamine kúzla
keď cez čiernobielu
obrazovku
televízora
prehodila bavlnenú
pestrofarebnú šatku
a tvrdila nám
deťom že máme
farebnú telku
Moja krstná mama
Leopoldína
mi to nedávno
vysvetlila
že spomínam na nich
oboch
smutne kým ona si
pamätá
na radosť akú
zažívala s nimi
aj ako dieťa v čase
vojny
Viem o čom mi
hovorila
pamätám sa ako dedo
bubnoval
majstrovsky prstami
po kuchynskom
stole spieval a
sprevádzal sa
na ústnej harmonike
To bol ten svet
ktorého už niet
zostala si mi
v spomienkach mama
tak strašne sama
opustená s dvomi
malými deťmi ktoré
si bezradne držala
za ruky na jednej
zo zažltnutých
fotografií
ktoré ešte ako
mladý
fotograf vytvoril
môj
krstný otec Michal
manžel maminej
sestry
Leopoldíny a mamina
ďalšia sestra
Božena
telefonovala na
Jankove
narodeniny
predvčerom
mal náš syn
osemnásť
a ty si sa mama
toho
nedožila
Ako sa dívaš na
svet
zo Stvoriteľovho
srdca
máš nadhľad nebojíš
sa
už o našu budúcnosť
ty ju vidíš ako na
dlani
odtiaľ je všetko
ľahké
vysielaš signály
do našej hmly
neistej
budúcnosti ja ich
vidím
svieti mi z nej
tvoja láska
ku ktorej sa každým
rokom
blížim
a našiel som odvahu
opýtať sa rádovej
sestry
ktorá otvorila
dvere kláštora
na obraz Matky
ustavičnej pomoci
čo je v kaplnke v
plote
Ondrejského
cintorína v Bratislave
Ten obraz ma roky
fascinuje
a priťahuje
energiou materinskej lásky
takou akú si mi za
svojho života
dávala iba ty moja
pozemská mama
obraz Matky Božej v
duchom živej
hmote
Requiem aeternam
dona eis Domine
et lux perpetua luceat
eis
neplatí keď cítim
Matkinu lásku z obrazu
naopak ja som ten
za ktorého sa treba modliť
lebo ešte len
kráčam časom k naplneniu odkazu
hľa tvoja matka –
hľa tvoj syn
aby v hodine smrti
Bohorodičku s telom vzal
Boh do neba odkiaľ
k nám prichádza v slávnych
zjaveniach späť na
zem
a cez majstrovské
diela hľadí očami
z obrazov a sôch čo
sú uznané za zázračné
Preto ju vidím a
cítim v obraze Matky
ustavičnej pomoci
Božiu Matku i moju
mamu svorne zopnuté
mám dlane keď Mária
mi nahrádza
v dialógu moju mamu
ktorá mala v sebe
kúsok z jej svätosti
tak ako každé more
je súčasťou jedného oceána
aj keby to more
nemalo žiaden prieliv
do ďalšej
nezmerateľnej vodnej diaľavy
a Stvoriteľ nám
odkázal:
Mám mnoho dobrých
liekov
ale nemôžem ich
užívať za vás
Možno keby sme sa
na svoj život pozreli
ako na čas ktorý
ešte len raz bude
a budúcnosť by sme
chápali ako vesmír
ktorý je už za nami
odkiaľ nás v
truhlách zo zeme priniesli
pri narodení a my
spejeme do smrti
keď nás vložia späť
do brúch našich mám
a šikovný lekár
prišije cez pupočnú šnúru
naše cievy s
cievami žien
uvidíme skutočnú
tvár Stvoriteľa
momentálne sme
schopní vidieť len
nepravdivý odraz zo
zrkadla
keď čas od
narodenia chápeme
ako minulosť a naša
budúcnosť je
pochovanie do zeme
Hľadajme vždy Božie
kráľovstvo
a ostatné nám bude
pridané
Veď čo je to za
nezmysel
že by sa život
skončil
zánikom tela
to je v rozpore
s Božským princípom
šírenia života
Takže sa mama ešte
stretneme
to všetko na čo tu
spomínam
je len spomienka na
budúcnosť
Onedlho sa uvidíme
momentálne stav aký
prežívam
keď sa mi vidí
že čas beží opačným
spôsobom od teba
je len prechodný
musím si do
detailov spomenúť
aké to bolo
keď ma zahrabali
mŕtveho do zeme
a od tejto
spomienky sa odrazím
aby som sa ti
konečne narodil
čím sa naše
stretnutie preruší
do doby kým sa tiež
nenarodíš
do tej istej Božej
podoby
Viac sa mi už
nežiada
plakať slovami
lebo ustal deň
a mrazivá noc mi
svieti
hviezdami z tvojich
mŕtvych očí
Stačí sa mi do nich
iba zahľadieť
a už ma držíš v
náručí
Taká je sila lásky
že poráža svet
so všetkými temnými
zákutiami v duši
čo Ti ešte Pane
oddať
máme
keď sme Ti už
všetko
ponúkli
Už sme sa aj
premenili
na pieseň Tvojho
neba
a smútiť nám viac
netreba
lebo v ňom sa
všetci stretneme
Len to chcem
povedať
že ak moje deti
rozviažu stuhu na
týchto veršoch
nech tam nájdu
slová
aby ma nevinili
že som už zomrel
ani ja nechcem za
to viniť
teba mama
Chápem ťa
veď kto by odolal
ponuke druhého
sveta
ak už raz za tebou
prišla
Lebo rodíme sa s
plačom
a s úsmevom
zomierame
Plačeme lebo nám
zakázali raj
a zavreli nás za
Adamov trest
na Zemi
a smejeme sa
že túto temnicu
konečne
opúšťame aj keď za
nami
zostávajú drahí
trúchliaci
láska je trpezlivá
láska je dobrotivá
nevypína sa
nerozčuľuje
nemyslí na zlé
ale raduje sa z
pravdy
všetko znáša
všetko verí
a nikdy nezanikne
a veliteľ fenickej
légie v Palestíne
Publius Lentulla
cisárovi Tiberiovi
píše
ako vyzerá Boh
má modré oči
a zlaté vlasy
zďaleka sa
mu posmievajú
ale pri ňom sa
chvejú
tvár je jemná
má zlaté fúzy a
bradu
podobá sa svojej
matke
ktorá je najpôvabnejším
zjavom
a slovo sa telom
stalo a prebývalo
medzi nami
Tak prebýva
každá mama
medzi mamami
aby nás
predchádzala
v ceste k hviezdam
veď na utiereň
neoslavujeme len
Syna
ale aj tú
čo ho porodila
Listy deťom nepíšem
iba tieto slová
požičané od Konfucia:
Je lepšie
rozsvietiť
hoci aj malú
sviečku
ako preklínať tmu
Preto rozsvieťte
všetky deti
ktoré už nemajú
mamu
sviečky lásky v
srdci
k tej ktorá bdie
nad vami
navždy v sláve
slnka
čo sa volá prosto
Láska a jej Boh
má modré oči s
vlasmi
farby zlata
Prečo synom
zomierajú mamy
veď ich to vždy
veľmi raní
Mária bola viac
človekom
v smutnom utrpení
prežitia smrti syna
možno preto odvtedy
zomierajú teraz už
synom radšej prvé
mamy
Mária si ich bolesť
už odtrpela
a tak má
privilégium
milosti Kráľovnej
pokoja
Málo sa pozeráme do
neba
odkiaľ sme sem
prišli
tam je náš domov
tam je naša rodina
s kým tu sme to
netušíme
v nebi nás čaká
otec a matka
Málo sa pozeráme do
neba
sami si tak
zatvárame dvere
tam kde nás raz
prijmú ako doma
kým tu sme iba
smútoční hostia
na hostine tela z
chleba
Zomrela
už jej niet
na chvíľu zhasol
tento svet
Zostali len dve
svetielka
nie je už medzi
živými
drahá maminka
::
(Zo zbierky Intimity)
::
Stanislav Háber (1966),
básnik, spisovateľ, publicista. Pôsobil vo viacerých periodikách, niekoľko
rokov pracoval v televízii, vydal viac než dve desiatky kníh. Ako sám
vraví, písanie je pevnou súčasťou i spôsobom jeho života.
::
Vysvetlivky:
inferno – (lat.) peklo
Nechá nás plynúť v nirváne – nirvána je podľa
budhistickej predstavy stavom najvyššej blaženosti, ktorým je splynuties Bohom.
Sme tvory v hre – myšlienka amerického autora
Philipa K. Dicka z jeho prednášky na londýnskom seminári venovanom science
fiction roku 1975, že náš svet je neskutočný a my v ňom sme len tvormi v Božej
hre.
Pre ktoré platí zákon o entropii – narážka na
fyzikálny zákon o tom, že zmena jednej časti plynu sa prenesie na celý plyn.
Odfúknutie závoja z očí – narážka na závoj
májá, ktorý je starovekou indickou predstavou sveta ako neskutočného,
lebovšetko, čo zmyslami vnímame, je len klam, a jedinou skutočnosťou je praduša
sveta Brahma.
Keď chcem chápať to, čím ešte nie som –
porovnaj spis Ty chceš chápať to, čím ešte nie si od Usrhs-pha, Šivašakti,
1997.
Čím nám dokázal svoju lásku – citát z diela
Tomáša Kempenského Nasledovanie Krista, tretia kniha, desiata kapitola, verš 5.
A Stvoriteľ v nás zabíja falošnú predstavu –
porovnaj Abhinavagupta, kašmírsky jogín z 11. storočia a jeho dielo o najvyššej
skutočnosti Paramárthasára, verš 39.
Peklo, očistec, raj – narážka na Božskú komédiu
Danteho Alighieriho.
Matrioška – ruská soška z dreva, v ktorej je
ukrytá ďalšia menšia soška a v nej ďalšia ešte menšia soška.
Supremus – (lat.) najvyšší
Už poézie pominula doba – rovnomenná báseň Pavla
Országha Hviezdoslava.
Lebo drahokam sa tiež drahokamom čistí –
tamže, P. O. Hviezdoslav, Už poézie pominula doba.
Carmen so svojím sprievodom číslo 2 nokturno –
dielo hudobného skladateľa Georga Bizeta.
Na najväčšom slovenskom cintoríne – v
Košiciach – Barci.
Rebus sic stantibus – (lat.) za takého stavu
vecí.
Batumi – turistické centrum na
gruzínsko-tureckých hraniciach.
Temná aleja lásky – poviedka ruského
spisovateľa Ivana Alexejeviča Bunina.
Keď v predstihu vrhajú svoj tieň dopredu –
myšlienka Johanna Wolfganga Goetheho, že budúce udalosti vrhajú svoj tieň
dopredu.
Greta Garbo – filmový idol 30. rokov 20.
storočia.
Mladý Charlie – Charlie Chaplin, americký
herec a komik v čase éry nemých filmových grotesiek.
V čase vojny – autor myslí obdobie 2. svetovej
vojny v 20. storočí.
Requiem aeternam dona eis Domine et lux
perpetua luceat eis – (lat.) odpočinutie večné daj im, ó Pane, a svetlo večné
nech im svieti.
Hľa tvoja matka, hľa tvoj syn – keď zomieral Ježiš
Kristus na kríži, povedal tieto slová Jánovi, ktorý si vzal po jeho smrti Matku
Máriu k sebe a staral sa o ňu až po jej nanebovzatie, pozri Evanjelium podľa
Jána, 19, 25–27.
Mám mnoho dobrých liekov, ale nemôžem ich
užívať za vás – výrok Gautama Budhu, ktorému sa pripisuje vznik budhizmu asi
500 rokov pred Kristom.
Hľadajme vždy Božie kráľovstvo a ostatné nám
bude pridané – myšlienka Ježiša Krista, ktorý učil, aby ľudia hľadali vždy
Božiekráľovstvo a ostatné im bude pridané.
Spomienka na budúcnosť – narážka na dielo
švajčiarskeho autora Ericha von Dänikena s názvom Spomienky na budúcnosť.
Matka ustavičnej pomoci – zázračný obraz Panny
Márie z 15. storočia pochádzajúci z Kréty, momentálne v Ríme v kaplnke
na Meralanskej ceste, ktorého kópia je v Bratislave v kaplnke pred vstupom na
Ondrejský cintorín.
Čo Ti ešte, Pane, oddať máme – porovnaj s
piesňou Ty si, Pane, v každom chráme z Jednotného katolíckeho slovníka.
Bratia, láska je… – až po nikdy nezanikne –
porovnaj Nový zákon, Prvý list svätého Pavla Korinťanom, 13, 4–8.
Publius Lentulla – veliteľ fénickej légie v
Palestíne, ktorý žil v čase života Ježiša Krista a podal jeho policajný opis
rímskemucisárovi Tibériovi, ktorý objavil francúzsky vedec d´Antugny, vďaka
čomu poznáme opis podoby Ježiša.
Cisár Tiberius – vládca Rímskej ríše v rokoch
14 až 37 n. l.
A slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami
– Nový zákon, Evanjelium podľa svätého Jána, 1,14.
Utiereň – polnočná omša z 24. na 25. decembra
na Narodenie PánaJežiša Krista, ktorej názov je odvodený zo staroslovenského
slova utro – ráno.
Konfucius (551–479 pr. n. l.) – čínsky filozof,
vlastným menom Kchung Čchiou alebo aj Kchung fu-c´.
Stano, už si sa akosi odmlčal, pred pár rokmi si bol aktívnejší...Kde je Dobrý deň, posledný slovenský denník? Prečítal som si so záujmom tvoju poéziu, hoci nie je to môj žáner, ale musím zdôrazniť, že si výborný slovenský novinár, inou terminológiou povedané,-jeden z posledných mohykánov. Ďakujem! Kolega milan kupecký
OdpovedaťOdstrániť