Nádej ekumenizmu

Karol Dučák

V posledných rokoch som sa hodne venoval obhajobe Druhého vatikánskeho koncilu. Paradoxne som sa k tomu dostal tak, že som začal dopisovať do internetového časopisu Duše a hvězdy, ktorý je ladený výslovne proti koncilu. Medzi najdôležitejšie témy, ktorými som sa zaoberal, patrí ekumenizmus. Napísal som mnoho článkov o tejto problematike, v ktorých som citoval z dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu. Paradoxne však, za najdôležitejšie na ekumenizme nepovažujem to, čo je napísané v koncilových dokumentoch, ale to, čo som v posledných desaťročiach videl, prežil, zažil.

Mám priateľa, ktorý vyrastal ako evanjelik. Keď bol ešte chlapec, jeho rodina sa v období po druhej svetovej vojne prisťahovala do čisto katolíckej dediny Fričovce, kde v medzivojnovom období vyrastala aj moja nebohá mamka. Môj priateľ mal tú smolu, že bol jediným evanjelickým chlapcom v celej dedine. Katolícke deti ho neprijali medzi seba, posmievali sa mu, nadávali mu, dokonca naňho pľuvali...

Ak uvažujem o najväčšom prínose koncilového dekrétu o ekumenizme Unitatis redintegratio, tak ním – paradoxne – nie je to, čo sa v tom dokumente píše. Jeho prínos spočíva v prevratnej zmene vzťahov katolíkov a evanjelikov. Dnes už naše deti nemusia pľuvať na deti evanjelikov a naopak. Dnes, keď sa stretnú katolík a evanjelik, už nemusia tasiť meče, ako tomu bolo počas náboženských vojen po nástupe reformácie.

Napokon, nie je to „objav“ Druhého vatikánskeho koncilu. Tento princíp používala už v počiatkoch rekatolizácie Spoločnosť Ježišova. Mnohí historici ju vykresľujú ako militantnú bojovníčku proti protestantizmu, avšak Kumor píše: „Spoločnosť nebola založená pre boj proti protestantskej reformácii, ale z nevyhnutnosti sa stala hlavnou silou boja s touto reformáciou“ (Kumor, B. Cirkevné dejiny. Novovek – rozkol v západnom kresťanstve. Levoča: Polypress, 2002, s. 205).

Je potrebné zdôrazniť, že aj keď rehoľa výrazne prispela k úspechu rekatolizácie, jej pôvodným poslaním nebolo potláčanie iných náboženstiev. Ján Chryzostom Korec o tom píše: „Takýto cieľ sa nenachádza nikde v dokumentoch rehole... Čo sa týka spôsobov práce, Ignác dal ešte za svojho života roku 1556 dôkladné úpravy jezuitom poslaným do Nemecka a do Prahy – jezuiti majú hľadať jedine spásu duší a oslávenie Boha, za to sa majú denne modliť, dávať dobrý príklad kresťanských cností, lebo to viac pôsobí na srdcia, než všetko ostatné. Peter Kanízius, druhý apoštol Nemecka, písal tiež v roku 1583, že len dobrotou a láskou voči protestantom možno získať ich srdcia pre Cirkev. V tomto duchu ako provinciál  poslal aj prvých jezuitov do Trnavy“ (Korec, J. Ch. Cirkev v dejinách Slovenska. Druhé vydanie. Bratislava: Lúč, 1997. ISBN 80-7114-118-6, s.  599).

Až na výnimky jezuiti nesiahali k násilným metódam, ale nových členov Cirkvi sa naopak snažili získavať láskou a trpezlivosťou. Toto je jediný spoľahlivý prístup, ktorým môžeme inovercov presvedčiť o vyšších kvalitách našej viery. Toto je alfa a omega ekumenizmu, nie to, čo sa píše v dokumentoch koncilu. Teda to, že môžeme vedľa seba žiť v láske a porozumení. Veď ak ja žijem v láske a porozumení s protestantom, neznamená to, že sa mám zriekať svojej viery! Druhý vatikánsky koncil to ani nežiada. Neexistuje v dokumentoch koncilu jediná veta, ktorá by od katolíka žiadala zriekať sa katolíckej viery v ekumenickom dialógu, či v dialógu s nekresťanmi! Veď aj Ježiš išiel uzdravovať pohanov, aby ich láskou privádzal do svojho svätého ovčinca.

Dnešná misiológia pozná mnoho metód misijnej činnosti: evanjelizáciu, inkulturáciu, dialóg, charitu, modlitby za konverzie nekatolíkov na katolícku vieru, atď. Najdôležitejšou misijnou metódou je však svedectvo. Katolík nemôže vydávať svedectvo o Kristovi bez toho, aby sa Kristus neodzrkadľoval v ňom. Človek nemôže ohlasovať Kristovo evanjelium lásky, ak má sám v srdci nenávisť voči inovercom. Práve v tom mnohí katolíci hrešia. Nevydávajú dobré svedectvo a tým sťažujú inovercom nájsť cestu do Katolíckej cirkvi. Na túto skutočnosť poukazuje aj už spomínaný dekrét o ekumenizme Unitatis redintegratio slovami: „Hoci totiž Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti, predsa jej členovia nežijú podľa toho s patričnou horlivosťou, takže tvár Cirkvi sa javí našim oddeleným bratom i celému svetu menej žiarivou, a tým sa brzdí rast kráľovstva Božieho. Preto sa všetci katolíci majú usilovať o kresťanskú dokonalosť...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 4). Ekumenizmus teda „nejestvuje bez vnútorného obrátenia“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 7).

Najprv sa teda musíme vnútorne obrátiť my, katolíci, a až potom môžeme začať obracať na našu vieru inovercov. Druhý vatikánsky koncil to mimoriadne uľahčil. Zbúral totiž hradby medzi nami a nekatolíkmi. Ale aby som znovu neodbiehal k odborným výkladom, uvediem ďalší príklad z osobného života. 

Dlhé roky som pracoval, a vlastne dodnes pracujem v zahraničí. Počas jedného môjho pracovného pobytu v Nemecku pred asi 25 rokmi som sa raz večer chcel dostať do katolíckeho kostola na svätú omšu. Býval som v lesnatej krajine na samote a do najbližšieho mesta som mal niekoľko kilometrov. Nemal som však informácie, nevedel som kedy kde bude svätá omša, internet bol vtedy pre mňa tabu, takže som sa vydal naslepo. Keďže som nemal v Nemecku svoje auto, musel som sa prepravovať buď peši, alebo autostopom. Bola zima, studený večer a ja som nepredpokladal, že sa mi podarí niekoho stopnúť, ale na moje prekvapenie mi zastavilo osobné auto, ktoré za sebou ťahalo prívesný vozík. Sedel v ňom osamelý muž, ktorý ma odviezol k najbližšiemu kostolu, ale ten bol zavretý. Tak som mu poďakoval a chystal som sa vrátiť domov niekoľko kilometrov peši. On mi však navrhol, že ma odvezie k inému katolíckemu kostolu, ktorý bol vzdialený pár kilometrov. Ja som namietal: „Nie, ďakujem, nemáte to po ceste, museli by ste najazdiť kopu kilometrov navyše a doma vás určite čakajú.“ On sa však nenechal presvedčiť a povedal mi: „To nič. Tých pár kilometrov vás odveziem.“

Nerád využívam ľudí a preto som sa cítil trápne, ale dal som sa presvedčiť a tak sme sa vydali k ďalšiemu katolíckemu kostolu. Lenže ani tam nebola svätá omša a tak ma ten muž odviezol domov, do môjho prechodného bydliska. Cestou sme sa rozprávali a z reči toho muža vysvitlo, že je evanjelik, ktorý má manželku katolíčku. Kvôli mne v ten večer zbytočne najazdil asi desať kilometrov zasneženou zimnou krajinou, hoci ho doma čakala jeho rodina. Keď ma ten pán doviezol do môjho prechodného bydliska, nedalo mi to a opýtal som sa ho: „Prečo ste vy, evanjelik, viezli mňa, katolíka a cudzinca, do katolíckeho kostola, a urobili ste kilometre navyše na aute s prívesným vozíkom, hoci vás doma čaká rodina?“

On sa na mňa pozrel a úprimne odvetil: „Viete, moja manželka je katolíčka a my máme veľmi pekné manželstvo. Navyše tam, u nás, odkiaľ pochádzam, katolíci a evanjelici nažívajú v porozumení a navzájom si pomáhajú.“

Bol som dojatý a odvtedy som sa začal na evanjelikov dívať inými očami. Ja som v tom nemeckom evanjelikovi našiel Krista. Mal síce iné vierovyznanie ako ja, ale nemohol som ho odsudzovať. Druhý vatikánsky koncil učí, že jediná pravá je katolícka viera, a v tom sa nemôže mýliť, lenže inoverci boli vychovaní v inom prostredí, často plnom predsudkov voči Katolíckej cirkvi, takže „tých, čo prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a sú v nich vychovávaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu...“ (Druhý vatikánsky koncil, dekrét Unitatis redintegratio, č. 3).

V každom človeku hľadám Krista. V každom človeku sa usilujem nájsť predovšetkým to dobré a až potom to horšie, a málokedy sa mi stalo, aby som v nejakom človeku neobjavil niečo pozitívne.

Požehnané ovocie Druhého vatikánskeho koncilu spočíva v tom, že odstránil bariéru medzi srdcami katolíkov a inovercov a nekatolíci sa začali na nás pozerať inými očami. Predtým boli zvyknutí na náš dešpekt, typické katolícke povýšenectvo a zrazu boli v šoku. Povedali si, že sme sa zmenili a tak sa začali približovať a skúmať nás. A nielen nás, ale aj našu vieru. Začali objavovať krásy katolíckeho učenia. Pomaly, opatrne, ale vytrvale. Zaiste to má ešte ďaleko k ideálu, ale ovocie tohto významného dejinného posunu  je čoraz markantnejšie. Ekumenizmus návratu je evidentný. Milióny evanjelikov a anglikánov sa modlia ruženec, navštevujú mariánske miesta, v mariánskych kostoloch sa objavujú sochy Panny Márie.

Ostatne aj o tom som už dosť podrobne písal (Dučák, K. Ekumenizmus návratu sa stáva realitou. Dostupné na internete: priestornet.com; Dučák, K. Triumf mariánské cesty ekumenismu návratu. Dostupné na internete: fatym.com).

Ak by koncil neurobil nič iné, už aj toto stačí nato, aby bol naveky zapísaný zlatými písmenami do histórie ľudstva i Katolíckej cirkvi.

Zaiste však pokoncilový vývoj Katolíckej cirkvi bol sprevádzaný aj chybami a vážnymi deformáciami! Mnohí ľudia sa tomu divia. Lenže ja sa divím tým, čo sa divia. Koncil priniesol mnoho vecí, s ktorými Katolícka cirkev v minulosti nemala dostatok skúseností. Týka sa to aj ekumenického dialógu Katolíckej cirkvi s protestantmi.

Na škodu bol aj priveľký zápal niektorých duchovných na oboch stranách a snaha o čo najrýchlejšie napredovanie ekumenického dialógu. Títo ľudia často bona fide prekrúcali katolícke pravdy. Lenže koncil pred týmto nebezpečenstvom varoval slovami: „Tento svätý cirkevný snem napomína veriacich, aby sa chránili akejkoľvek ľahkovážnosti alebo nerozumnej horlivosti, lebo by to mohlo škodiť ozajstnému pokroku jednoty. Veď ich ekumenická činnosť môže byť len bezvýhradne a úprimne katolícka, a teda verná pravde, ktorú sme prijali od Apoštolov a Otcov, a v súlade s vierou, ktorú Katolícka cirkev vždy vyznávala...“ (Unitatis redintegratio, č. 24).

Určite najviac škody však spôsobili liberáli a slobodomurári, ktorí sa infiltrovali do všetkých štruktúr katolíckej hierarchie s jasným zámerom zviesť Cirkev na scestie. Ich zavinením sa v Cirkvi rozšíril náboženský relativizmus, hlásajúci, že jedno náboženstvo je rovnako dobré ako druhé, a že je vlastne jedno, či je človek katolík, alebo nie. Podľa tejto zvrátenej logiky teda nie je nevyhnutné obracať nekatolíkov na katolícku víru. Týmto spôsobom bolo ohrozené misijné poslanie Katolíckej cirkvi.

Nedostatky sú však aj priamo v koncilových dokumentoch. Nenachádza sa v nich žiadna heréza, ale niektoré pasáže nie sú dostatočne precízne formulované. Aj v už spomínanom koncilovom dekréte o ekumenizme Unitatis redintegratio sa nachádza pasáž, v ktorej sa uvádza, že aj oddelené cirkvi a spoločenstvá sa Kristov Duch „nezdráha používať ako nástroje spásy, ktorých účinnosť sa odvodzuje z plnosti milosti a pravdy zverenej Katolíckej cirkvi“ (Unitatis redintegratio, č. 3).

Tu sa žiada precízne vysvetlenie. Známy biskup Schneider to komentuje nasledovne: „Toto by sa dalo interpretovať nesprávne, teda na základe teórie anglikanizmu, ktorá považuje viacero odvetví kresťanstva za cestu k spáse. Musíme túto vetu objasniť. Boh môže použiť iných kresťanov, ale individuálne, pretože sú pokrstení. Ako povedal svätý Augustín, to, čo nekatolíci majú, si vzali od Cirkvi. Povedal dokonca, že si to ukradli z nášho domu. To, čo majú, je katolícke, nie ich vlastné. Treba teda vysvetliť aj túto časť, inak môže byť nesprávne pochopená“ (Mons. Athanasius Schneider: Druhý vatikánsky koncil potrebuje objasnenie pre problematické pasáže dokumentov. In: LifeNews Slovakia.  Dostupné na internete: lifenews.sk).

Vzápätí biskup uvádza vlastnú skúsenosť z detstva, ktorá ho priviedla na post biskupa Katolíckej cirkvi. Človekom, od ktorého sa budúci biskup dozvedel po prvý raz o Evanjeliu, nebol katolík, ale protestant. Teda aj protestant môže byť nositeľom milosti či požehnaním, táto skutočnosť však nelegitimizuje protestantizmus ako taký.

Čo dodať na koniec? Popri všetkých svojich nedostatkoch bol Druhý vatikánsky koncil skutočným požehnaním pre Katolícku cirkev aj pre celý svet. My si musíme urobiť inventúru a jasne si povedať: toto bolo dobré a toto bolo zlé. Toto sa vydarilo, toto menej a toto sa zvrhlo pre nedostatok skúseností či pre priveľký entuziazmus niektorých ľudí, alebo aj pre vedomý zámer niektorých ľudí škodiť Cirkvi.

No nech už je to akokoľvek – svet už nikdy nebude taký ako pred Druhým vatikánskym koncilom a ani Katolícka cirkev už nikdy nebude taká, aká bola v roku 1962!

Karol Dučák

::

Rozhovor s autorom:

Kríza západnej civilizácie korení v pýche a ignorancii katolíckeho učenia

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.