Srdce ľadovca

Tomáš Turner

Správy o tých dvoch udalostiach prišli ku mne, myslím si, nie náhodou. Svojou naliehavosťou ma oslovili – asi preto, že v ich centre sú ľudia a ich nezvyčajný život. Ľudské osudy, ktoré vidno za spomínanými udalosťami, majú v sebe veľký potenciál, spája ich silné puto. Môj článok je pokusom položiť ich vedľa seba.

Prvá udalosť sa stala vo švajčiarskych Alpách. Príbeh manželov Dumounlinovcov, ktorí sa 15. augusta 1942 rozhodli neďaleko svojej dediny Chandolin podojiť svoje kravy. Ruka v ruke. Nikto o nich viac nepočul. A teraz ich telá po 75 rokoch vydali Alpy zo svojho ľadového zovretia. Ich sedem detí po nich pátralo celý čas. Najmladšie z nich, dcéra Marceline, vzhľadom na okolnosti objavenia sa tiel rodičov, chystá sa prísť na pohreb v bielych šatách, nie v čiernych.

To láska oboch manželov – rodičov – naplnila srdcia ich detí. Tie neustali v pátraní po nich. V dobrom aj v zlom, až do konca. Tak dokáže iba láska učiť.

Aj srdce v ľadovci sa pohlo.

Druhá udalosť sa týka nášho hlavného mesta. Svetské (Slovenská lekárska komora a Ústav zdravotníckej etiky) aj cirkevné inštitúcie sa zhodli na spoločnom náhľade a spoločne odmietli výstavu Body The Exhibition v Inchebe. Predseda Konferencie biskupov Slovenska bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský konštatuje (vyberám z jeho stanoviska): „Zvedavosť na bizarnú atrakciu, ani kamufláž vzdelávania nemôžu prekryť skutočnosť, že ide o zneváženie mŕtvych tiel, ponižujúce ľudskú dôstojnosť.“

Telá, ktoré nenašli svoj pokoj, a ľadovec, ktorý by sa začal roztápať pri pohľade na milujúcich príbuzných, ktorí nezabúdajú. Niet náručia, do ktorého by tie telá patrili? Lebo namiesto pohrebu cynicky visia na hákoch po výstavných sálach sveta...

Niekomu bude možno pripadať môj článok ako skladačka z dvoch správ tlačových agentúr, nasilu mnou spojených. Naozaj, nemám k tomu čo priniesť nové. V tom je slabina môjho textu. Pointa by však mala vzísť práve zo stretu tých dvoch udalostí, príbehov. Ak som niekomu dal dobrý podnet, stačí mi to.

Smrti sa nevyhne nikto, tá čaká na každého z nás. Rozdiel ale býva práve v tom konci ľudského života. Jeden môže byť znevažujúci z hľadiska ľudskej dôstojnosti. Ďalší sa môže stretnúť s láskou,s vložením tela do hrobu, možno s milým nádychom humoru v bielych šatách dcéry Marceline.

Podstatné nie je to, že telá z prvého príbehu sú identifikované a tie z pochybnej výstavy nie – sú akoby bez identity. Podstatné je, že tým telám z výstavy chýbajú príbuzní. Príbuzní, ktorí by neustali v pátraní počas celého života,ako z toho príbehu zo švajčiarskych Álp. Príbuzní, ktorí by mohli zastaviť to potupné, ponižujúce divadlo s ich blízkymi. Ktorí by zvesili telá svojich milovaných a vložili by ich do hrobu. Tí by tak konečne našli zaslúžený pokoj.

V závere druhého príbehu však chýba ešte čosi. Chýba srdce ľadovca. Srdce, ktoré by sa pohlo a mohlo vydať telá. Srdce, ktoré by sa roztopilo pri pohľade na takú neúnavnú, neporaziteľnú lásku. Aj keby v tomto prípade absentovali hľadajúci príbuzní, láska v srdci by nemala absentovať.

Nejaké srdce sa našlo, ale iba srdce z ľadu. Ľadové srdce organizátorov, propagátorov, vystavovateľov...

Tomáš Turner

::

Prečítajte si:

Marginálne poznámky

::

Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť formou komentára pod článkom. Ďakujeme.