Mater (Dolorosa)

Jozef Tomášik

Národnou svätyňou zvony hlaholia,
trávnice do polí slovenskej otčiny.
A starý organ sťa pastierske píšťaly
spieva o materi. Ku hviezdam
veže kostolné čiahajú rukami otcov
prastarých i kolenami prastarých mám.
Tie kríže sosnové pnejú až k nebesiam,
ku Bohu najbližšie končiare končia deň
na zrnkách horcov, bylín a kosodrevia.
Ako na tajomnej hore premenenia,
stojí tu Gerlach, Lomislav a Kriváň
pred svätožiarou zlatej tuniky a ornátu.

Z hlbočín zeme prastarých Slovákov
vystúpil Váh na slovenskú Golgotu,
aby vytryskol na kríži z prebodnutej rany.
Ten národ slovenský, Bohu odovzdaný,
pod krížom praotcov s dvoma ramenami,
v modlitbe zopätých lúk k nebu pripútaných,
vo kvetoch kraj rolí kroj matkou vyšívaný,
o mäkkých jeroch tráv a machom na perách,
perajmi dúšok na materiných, na prsiach,
bystrine o horskej, o panne, ó, Pane,
nech sa mi dľa Tvojej, dľa vôle stane.
Do vône kadidiel židovských synagóg
Jad blúdi po slovách proroka Simeona,
o meči, čo materi dušu  prenikne,
o úteku, o prázdne trojdnia strateného Syna,
o zradnom bozku za tridsať strieborných,
o Božej muke z nekvaseného chleba.
V závoji plátna vtesaného do kameňa,
tá pieta šaštínska – národom ovenčená,
pod ružencom zo sĺz rannej (dolo)rosy,
za národ slovenský matka Syna prosí.
V púpätách zbožného poľného súkvetu
roztvára náruč jak tabule Desatora.
Znie pieseň ranných chvál bolestnej materi:
„Nech sa mi stane podľa Tvojho slova.“

Hoj, národ slovenský, hľa, tvoja matka!
Kráľovskou korunou
tatranských štítov ovenčená,
bolestiplná a plná milostí,
stojíš pod dvojkrížom
a Váh zvesili do tvojho lona.
Ikona siedmich bolestí
uprostred hlaholských písmen
svätého Michala a Konštantína.
Na plášti tvojom sa poniklec belasí,
bystriny nôtia na fujare proglasy:
Oroduj za nás u svojho Syna!

::

Jozef Tomášik (ročník 1981) debutoval básnickou zbierkou Anjel v cele. Predstavil sa v nej ako lyrik, ktorý si váži slovo a trváce duchovné hodnoty.

::

Z tvorby autora:

Anjel v cele

V náručí neba