Páter Mansvét Jozef Olšovský

Ľudovít Košík

Františkánsky kňaz, provinciál, pedagóg, spisovateľ Mansvét Jozef Olšovský sa narodil 27. marca 1873 v Plaveckom Svätom Petre ako najstarší syn v mlynárskej rodine(otec Jozef a matka Anna, rod. Lukašovičová). V rodnej obci vychodil aj ľudovú školu. Po skončení arcibiskupského gymnázia v Trnave v roku 1890 bol prijatý do seminára v Ostrihome, odkiaľ ho pre panslavizmus čoskoro prepustili.

Pôsobil krátko v Malackách ako advokátsky koncipient u Dionýza Feju. Zároveň pôsobil aj ako učiteľ telocviku. Tam 29. augusta 1891 začal noviciát a prijal rehoľné meno Mansvét. Teológiu študoval v Bratislave. Po kňazskej vysviacke 28. júna 1896 pôsobil v Trnave ako slovenský kazateľ a katechéta.

Keď pápež Lev XIII. bulou Felicitate quadam zo 4. októbra 1897 reformoval františkánsky rád, bol medzi prvými, ktorí súhlasili s prísnejším rehoľným životom. V rokoch 1898–99 pôsobil ako vikár kláštora v Skalici. Potom sa vrátil do Trnavy ako qvardián. Po dvoch rokoch prešiel do Malaciek. Tu podľa svedectva P. Létusa Danišoviča rozvinul v plnom rozsahu svoju misionársku, dušpastiersku, katechetickú a vôbec všetku kňazskú činnosť.

Zvláštnu pozornosť venoval výchove rádového dorastu, rekolekciám, svojim zverencom, tretiemu rádu, spolkom Bolestnej Matky Božej, Božského Srdca a sv. Antona. Zasiahol do celkovej obnovy chrámu, kláštora a kalvárie... Rozvoj spevu a liturgického života napredoval. Bol tiež riaditeľom filozofického štúdia v kláštore. Za pomoci kniežaťa Mikuláša XIII. Pálffyho sa zaslúžil o zlepšenie zariadenia a ďalších materiálnych podmienok v škole. Pôvod zo Záhoria a rehoľné začiatky v Malackách iste ovplyvnili jeho postoj k malackému kláštoru.

V roku 1907 prišiel do Bratislavy, kde bol qvardiánom, magistrom bohoslovcov, historiografom kláštora a od roku 1908 aj profesorom morálky na teologickom učilišti. Stal sa aj riaditeľom tretieho rádu. Tiež bol obľúbeným kazateľom, spovedníkom a ľudovým misionárom. V roku 1912 bol zvolený za provinciála Mariánskej provincie so sídlom v Bratislave. Po trojročnom funkčnom období bol kustódom a qvardiánom v Bratislave. V roku 1918 krátko pôsobil v Malackách a od februára 1919 bol zvolený za provinciálneho vikára s právomocou provinciála.

Prejavil sa ako výborný organizátor. Po odčlenení Slovenska od Uhorska sa mu podarilo františkánske kláštory zjednotiť do jednej provincie a stál na jej čele ako komisár. Od roku 1924, keď 31. januára dekrétom generálneho predstaveného bola v Ríme schválená slovenská Salvatoriánska provincia so sídlom v Bratislave, až do smrti pôsobil ako jej provinciál. Počas pätnástich rokov na jej čele zriadil 24 kláštorov. Spolu s Dr. Ľudovítom Okánikom, bratislavským kanonikom a starostom, sa staral o pozdvihnutie náboženského života v okrajových častiach Bratislavy, najmä v Petržalke.

V pamäti nasledujúcich generácií zostal ako priekopník duchovného života, bol zástancom duchovnej disciplíny. Mnohých duchovne viedol svojou trpezlivosťou po ceste kajúcnosti, pred jeho spovednicou čakali rady kajúcnikov. Bol jednoduchý a predsa vynikal bohatstvom svojich duchovných kvalít. Výchovne vplýval na ľudí osobne alebo prostredníctvom tlačeného slova. Naozaj otcovsky sa staral o rehoľný dorast.

Napísal asketicko-liturgickú knihu Krátky výklad svätej omše, písal náboženské články a pedagogické úvahy a príležitostné príspevky do Serafínskeho sveta. Zaslúžil sa o rozkvet rádového školstva. Zreformoval bohoslovecké učilište v Bratislave, v Malackách zriadil v roku 1927 rehoľné gymnázium s internátom, pre ktoré vybudoval aj novú školskú budovu. Nadaných rehoľníkov posielal študovať rôzne vedecké odbory na domáce i zahraničné univerzity. Trikrát bol vymenovaný  za generálneho vizitátora františkánskych provincií v Čechách, Poľsku a Rumunsku. Staral sa aj o Slovákov vo Francúzsku a USA, kde františkáni založili vlastný slovenský komisariát, ktorý v r. 1935 tvorili tri kláštory.

Mansvét Jozef Olšovský umrel po krátkej chorobe 26. apríla 1935. Jeho pohreb bol manifestáciou celej Bratislavy, čo svedčilo o jeho obľúbenosti. Pochovaný je vo františkánskej hrobke na Ondrejskom cintoríne v Bratislave. Dňa 8. marca 1933 sa stal čestným občanom Malaciek. Jeho meno je aj na pamätnej tabuli na františkánskom kláštore v Malackách, odhalenej 2. októbra 1992.

Ľudovít Košík

Použitá literatúra:

Vševlad Jozef Gajdoš: Františkáni v slovenskej literatúre; Cleveland, Ohio, 1979

Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska; Lúč, Bratislava, 2000

Serafínsky svet č. 2/1986; samizdat

Martin Macejka: Páter Mansvét;  malackepohlady.sk

Slovenský biografický slovník IV.; MS, Martin, 1990