Poučíme sa z „krízového vývoja“?

Karol Dučák

Vráťme Slovensku suverenitu a úctu, ktorú si zaslúži!

Podobné články, ako je ten, ktorý tu teraz predkladám, majú zvyčajne svoje miesto v novinách a časopisoch každý rok okolo 17. novembra ako reminiscencie pri príležitosti udalostí, súvisiacich so zmenou režimu v roku 1989. Každý rok v tom čase zaplaví denníky na Slovensku – a nielen na Slovensku – lavína hodnotení ponovembrového vývoja spoločnosti z rôznych uhlov pohľadu. So svojím príspevkom prichádzam teda podľa všetkého s istým oneskorením. Vlastne som sa aj chystal v novembri minulého roku niečo napísať, ale záplava iných povinností nepustila... Nemôžem si však pomôcť. Pohnútky, ktoré ma k napísaniu článku vedú, sú natoľko naliehavé, že som prerušil všetky ostatné aktivity a zahryzol som sa do toho. A tak teraz píšem v naivnej nádeji, že moje myšlienky zatrasú ľuďmi, ktorými by zatriasť mali, že hádam „poučenie z krízového vývoja spoločnosti po roku 1989“ niekomu pomôže posunúť sa správnym smerom, hlavne však posunúť správnym smerom naše ťažko skúšané Slovensko.

Nechcem pôsobiť dojmom kverulanta, ktorý všetko ofrfle. Zaiste sa na Slovensku udialo od roku 1989 aj mnoho pozitívneho, ale medzi pocitmi starnúceho muža, ktorý prežil takmer rovnakú časť života v tom režime pred rokom 1989 a v inom režime po ňom, výrazne prevažuje hlboké sklamanie, skepsa, dezilúzie. V novembri 1989 mi chýbali iba dva mesiace do dovŕšenia veku 37 rokov a v novom režime žijem už takmer ďalších 30 rokov, takže môžem seriózne a kvalifikovane posudzovať obe tieto dve veľké etapy v mojom živote.

A keďže už dlhé roky pracujem v zahraničí a na vlastné oči vidím tú priepasť, ktorá nás ešte stále delí od sľubovaných svetlejších zajtrajškov, ktorými nás kŕmili po roku 1989 rýchlokvasení politickí „géniovia“, zmocňuje sa ma zloba. Stále rastúca zloba. Cítim sa byť príslušníkom oklamaného národa. Národa, ktorý neustále klamali, klamú a zrejme ešte aj budú klamať dovtedy, kým sa tento národ nevzoprie a nezvrhne cudzie jarmo.

Niekto si možno povie, že chcem provokovať... A má pravdu. Áno! Naozaj chcem provokovať, burcovať, vykričať zlobu príslušníka oklamaného národa. Nie, tieto riadky nenapísal nejaký príslušník nomenklatúrnych kádrov štátostrany predchádzajúceho režimu. Opak je pravdou. Ja som nikdy nebol členom komunistickej strany ani pred rokom 1989 ani po ňom. Pochádzam zo starej katolíckej rodiny a som na to hrdý. Ale nie som slepý a hluchý. Začínam mať, vlastne už veľmi dlho mám, vážne pochybnosti o prínose novembra 1989. S odstupom niekoľkých desaťročí vidím november 1989 inakšie, ako ho prezentuje takzvaný mainstream.

Bola tu v roku 1989 masa poctivo zmýšľajúcich a pracujúcich katolíkov, ale aj inovercov, ktorí úprimne túžili po odstránení deformácií totalitného režimu. Išlo predovšetkým o nastolenie náboženskej slobody, slobody prejavu a iných vymožeností, úplne bežných vo vyspelom svete. No z úzadia zrejme dirigovali priebeh udalostí omnoho mocnejšie zákulisné sily, ktoré chceli rabovať a rozkrádať relatívne vyspelú krajinu, ktorou Slovensko bolo. Tieto mocné zákulisné sily využili a zneužili úprimnú túžbu národa po odstránení deformácií totalitného režimu na to, aby tu zaviedli zlodejský kapitalizmus a potom mohli slobodne rabovať a rozkrádať to, čo sme tu celé desaťročia budovali. Nebojím sa to napísať práve takto.

Aj ja som bol jedným z tých, ktorí priložili ruku k dielu pri premene Slovenska zo zaostalej poľnohospodársko-priemyselnej krajiny na relatívne vyspelú priemyselno-poľnohospodársku krajinu, ktorou bola v roku 1989. Nehanbím sa za to. Ako úprimne veriaci katolík som síce režimu vyčítal chyby a deformácie pri riadení osudov obyvateľov tejto krajiny, ale napriek tomu som sa snažil poctivo pracovať a žiť. Nie preto, že tu vládla všemocná štátostrana, ale preto, že mojou túžbou bolo pričiniť sa o to, aby sa Slovensko zaradilo medzi vyspelé krajiny sveta. Nie kvôli predstaviteľom komunistickej strany, ale kvôli šťastnejšej budúcnosti našich detí a budúcich generácií Slovákov. Práve preto musím pranierovať rozkradnutie stoviek miliárd majetku štátu, teda nás všetkých, cudzincami i domácimi zbohatlíkmi a premenu Slovenska na chradnúcu kolóniu v cudzích rukách.

Nepatril som k tým, ktorí chodili štrngať na námestia. Nebudem rozoberať dôvody, ale aj v tej dobe eufórie som uvažoval triezvo. Blížil sa mi 37. rok života a mal som svoje životné skúsenosti, takže som bol dosť „odolný“ voči ilúziám. Neveril som ružovým snom. Vedel som, že nikto nám nič nedá zadarmo. Reči o tom, že o pár rokov budeme druhým Švajčiarskom, som bral s veľkou rezervou. Už vtedy som tušil, že nás čaká veľmi ťažká doba tápania, pri ktorej sa nevyhneme chybám a omylom. Ale že to bude až také zlé, to mi nikdy nenapadlo.

Nedokázal som si napríklad predstaviť, že ani niekoľko dlhých desaťročí nepostačí na to, aby sme diaľnicou spojili východný kút Slovenska so západným, že ešte aj tridsať rokov po zmene režimu bude železničná doprava na Slovensku tak priepastne zaostávať za technicky vyspelým svetom, ku ktorému už dnes paradoxne patrí napríklad aj kedysi zaostalá Čína. Zaostávame za vyspelým svetom fakticky vo všetkom a nie je ani vidieť to povestné svetlo na konci tunela.

Nedávno som sledoval televíznu besedu, venovanú problematike dokončenia výstavby diaľničnej siete na Slovensku, a moje pocity dezilúzie sa ešte prehĺbili. Kým susedné Maďarsko malo k 1. 1. 2017 úctyhodných 1 253 km diaľnic, na Slovensku sme ich v tom istom období mali iba 464 kilometrov! Pritom prvé kilometre autostrád sme na Slovensku mali už pred rokom 1989! Veď prvý odovzdaný úsek diaľnice D2 Bratislava – Malacky sprejazdnili 7. 11. 1973! Odvtedy prešlo 45 rokov! Takmer polstoročie!

Číňania len v jednom jedinom roku, v roku 2006, postavili 4 325 (!) kilometrov nových diaľnic. Mnohonásobne viac ako má celá diaľničná sieť na Slovensku za celých 45 rokov od začiatku ich výstavby! A pritom prvá diaľnica bola v Čínskej ľudovej republike odovzdaná do prevádzky až v roku 1988!

Ale aby sme nemuseli chodiť pre vzory do ďalekej Ázie, pozrime sa napríklad na výstavbu diaľnic v Chorvátsku. V tejto balkánskej krajine sa v priebehu rokov 2002–2010 rozrástla autostrádna sieť z 580,6 km na 1279,1 km diaľnic! Teda osem rokov stačilo na vybudovanie takmer 700 kilometrov nových autostrád. Pritom len v priebehu jedného roku, roku 2004, tu pribudlo takmer 200 kilometrov diaľnic! My sme za 45 rokov postavili 464 kilometrov diaľnic! Toto vojde do dejín ako neskutočná hanba!

Pýtam sa: ako je toto možné?! Sme vari súčasťou krajín tretieho sveta?! Veď už aj tam sa diaľnice stavajú rýchlejšie! V takýchto chvíľach sa hanbím povedať, že patrím k národu, ktorý má takých neschopných politikov, akých máme my Slováci! Mikuláš Dzurinda so svojou vládou si išiel polámať nohy aj ruky, aby nás dostal do Európskej únie. Vstupovali sme tam s veľkou slávou v roku 2004. A aké sú naše skúsenosti po rokoch členstva v tomto integračnom zoskupení európskych štátov?

EÚ poslúžila nato, aby sa bohaté krajiny, predovšetkým Nemecko a Francúzsko, ešte viac obohatili a chudobnejšie krajiny ešte viac ochudobnili. Pomohla k tomu privatizácia nášho rodinného striebra, „zlatých nosníc“ nášho priemyslu, do rúk nadnárodných monopolov. A aký je výsledok? Naši ľudia majú prácu aj mzdy v symbolickej výške v porovnaní s pracujúcimi v Nemecku či iných západných krajinách.

Na Slovensku sa síce zavádzajú vyspelé priemyselné technológie, lenže zisky priemyselných podnikov putujú do zahraničia. Pre lepšiu názornosť si zoberme príklad dcérskej spoločnosti zahraničnej automobilky, ktorá na Slovensku vyrába autá. Táto firma má náklady a výnosy. Ak si od výnosov odčítame náklady, dostaneme hodnotu zisku, ktorý táto firma na Slovensku nadobudne. Ona odvedie časť tohto zisku (21 %) Slovenskej republike vo forme dane. Ale zvyšok, drvivá väčšina z toho zisku po zdanení, neostane na Slovensku a neprispeje k zveľadeniu našej krajiny, ale putuje do centrály v zahraničí.

Podľa francúzskeho ekonóma Pikettyho v priebehu rokov 2010–2016 sa zo Slovenska odlialo na Západ 4,2 percenta slovenského HDP v kapitálových príjmoch, ale prílev z európskeho rozpočtu predstavoval len 2,7 percenta. A to sme na tom ešte lepšie ako naši západní susedia, pretože masívny odliv prostriedkov z Českej republiky na Západ v tom istom období cez odvádzanie ziskov dcérskych spoločností v Čechách do západných centrál ochudobnil našich západných susedov o 7,6 % HDP, avšak „prílev“ do Čiech bol podstatne nižší – 1,9 %. Paradoxne teda bohatnúci Západ sa priživuje na chudobnejúcom Východe. Vyrovnanie nastalo v cenách tovarov, ale nie v príjmoch.

Keďže dlhodobo pracujem v nemecky hovoriacom priestore, môžem to len potvrdiť. V západných supermarketoch sú ceny výrobkov neraz dokonca nižšie ako u nás a ich kvalita je v mnohých prípadoch vyššia ako na Slovensku. Nedivím sa teda ženám, pracujúcim na Západe, že vláčia domov, na Slovensko, ťažké tašky, nabalené západným tovarom. Pritom rozdiel príjmov je skutočne šokujúci. Ja sám dostávam na Slovensku dôchodok len niečo vyše 330 eur, no v Rakúsku je priemerný dôchodok 1.247 eur. Avšak rakúski dôchodcovia dostávajú každý rok aj 13. a 14. dôchodok, takže priemerný mesačný dôchodok Rakúšaniek a Rakúšanov v skutočnosti vychádza na 1.455 eur! A keďže v Rakúsku dlhodobo pracujem, z vlastných poznatkov viem, že skutočný dôchodok v Rakúsku môže byť aj podstatne vyšší. A to nehovorím o výške platov, pretože tento výklad by mohol uviesť niektorých čitateľov do smútku, či závisti.

Priepasť v životnej úrovni Západu a Východu sa nielen nezmenšuje, ale naopak, zväčšuje. Ak porovnám úroveň rakúskych a slovenských nemocníc, zmocňuje sa ma smútok. Ak porovnám životnú úroveň pracujúcich a dôchodcov v oboch krajinách, môj smútok narastá. Najhoršie však je, že nevidno to povestné svetlo na konci tunela. Naše zotrvávanie v politickom smerovaní Slovenska tak, ako ho nastavil Mikuláš Dzurinda a po ňom s malými obmenami prevzal Róbert Fico, je zradou národných záujmov Slovákov.

Aby ma však niekto neupodozrieval z toho, že dokážem len kritizovať, ale sám neprispejem ničím konštruktívnym do polemiky, uvádzam aspoň niekoľko návrhov na zlepšenie:

1. Urobiť kvázi inventúru novembra 1989, to znamená vecne, konštruktívne a bez nezdravých emócií prehodnotiť pozitíva a negatíva vývoja Slovenska pred rokom 1989 a po ňom. Vrátiť sa k niektorým pozitívam spoločnosti pred novembrom 1989 (družstevná veľkovýroba, úsilie o potravinovú sebestačnosť, mravnostná a kultúrna cenzúra, atď.).

2. Umožniť štátu akciovú spoluúčasť vo veľkých podnikoch. V praxi by to znamenalo prijať zákon umožňujúci štátu získať v ktoromkoľvek veľkom podniku akciovú spoluúčasť v určitej obmedzenej výške, povedzme do výšky päť percent. Tým by štát nebol natoľko odkázaný na príjem z daní, ale mal by ďalší príjem, ktorý by mohol použiť napríklad na oddlžovanie nemocníc, ozdravenie verejných financií, atď.

3. Pripraviť Slovensko na čo najskoršie vystúpenie z EÚ a agresívneho vojenského paktu NATO.

4. Zintenzívniť hospodársku spoluprácu nielen so Západom, ale aj s Východom (Ruskom, Čínou, Indiou a inými krajinami Ázie).

Toto je pochopiteľne len zopár z mnohých možných návrhov a opatrení, ktoré by prispeli k zlepšeniu života Slovákov. Na ich podrobnejší výpočet niet v tomto článku dostatok priestoru. Čo je však najdôležitejšie a čo bolo aj hlavným podnetom na napísanie tohto príspevku, je úsilie prispieť k prebudeniu národa. Je päť minút po dvanástej! Najvyšší čas zmeniť nezdravé smerovanie Slovenska a vrátiť mu suverenitu a úctu, ktorú si zaslúži.

Karol Dučák

::

Odporúčané:

Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré

Dozrel čas na novodobé krížové výpravy

Očistený vierou

::

P. S.
Možno patríte k tým, ktorých obsah tejto stránky zaujal.
Ešte viac dobrého čítania získate, keď budete odoberať náš e-mailový vestník:
podrobnejšie informácie.