Fúkanie do pahreby

Otec Hieronym: Žeravé uhlíky (Nad pahrebou spirituality)
Bratislava, Lúč, 2017

Minulý rok vo vydavateľstve Lúč vznikla nová edícia – Spiritualita. Ako jej prvý zväzok vyšla kniha trapistického mnícha otca Hieronyma Žeravé uhlíky. Lepší výber pre novovzniknutú edíciu si vari ani nemožno predstaviť.

Švajčiar Jean Willem Alexander Osman Gustave Kiefer, známy pod svojím mníšskym menom Hieronym, sa narodil 17. júla 1907 na ostrove Rodos. V roku 1927 na Poľnohospodárskom inštitúte Grangeneuve získal titul poľnohospodárskeho inžiniera. O rok nato, ako 21-ročný, vstúpil do trapistického kláštora Sept-Fons v strednom Francúzsku. Slávnostné sľuby zložil 6. mája 1934 a o dva roky neskôr prijal kňazskú vysviacku. Predstavení ho poverili službou sekretára kláštora a výučbou filozofie, pre mnohých svojich spolubratov sa stal duchovným radcom. Dlhé roky pracoval v kláštornom sade, svojej práci rozumel a mal ju veľmi rád. Zomrel 29. januára 1985.

Z výpiskov kniha

Bez otca Hieronyma by bol nepredstaviteľný rozkvet kláštora Sept-Fons, ktorého plodom bolo aj založenie kláštora Nový Dvor (Nový Dvůr) v Čechách (20. augusta 2002). „Ak sa dá, a ja v to verím, hovoriť v prípade otca Hieronyma o svätosti, tak je to svätosť života v skrytosti a v stálom vyvažovaní duchovných hodnôt, svätosť s charakteristickými rysmi nášho cisterciánskeho povolania,“ napísal o otcovi Hieronymovi jeho žiak otec Mikuláš, novicmajster kláštora Sept-Fons.

Otec Hieronym bol vášnivý čitateľ. Knihy boli preňho prostriedkom na prehlbovanie života modlitby. „Učil nás, ako si máme pri čítaní knihy najskôr podčiarknuť pasáže, ktoré nás zaujali, a osobitne si vypísať z nich tie, ktoré nás pri opätovnom čítaní toho istého textu znovu upútali,“ spomína si opát kláštora Sept-Fons dom Patrick Olive.

A práve dom Patrick stojí za vznikom knihy otca Hieronyma Tisons (Pochodne), ktorej slovenské vydanie Žeravé uhlíky otvorilo novú edíciu Spiritualita vydavateľstva Lúč: „Jedného dňa roku 1979 som poprosil otca Hieronyma, aby mi ukázal v jeho vlastných výpiskoch, ktoré sú mu najmilšie. Napriek tomu, že kvôli chorobe býval už len na ošetrovni, pustil sa ihneď do práce.“ Výsledkom vyše roka trvajúcej trpezlivej a neúnavnej práce otca Hieronyma boli dva kaligraficky obdivuhodne stvárnené zošity. Zápisník vyšiel vo francúzštine ako faksimile pôvodného rukopisu.

Slovenský impulz

Druhým, rozhodujúcim impulzom, ktorý dal zrod knihy Žeravé uhlíky, bolo, podľa opáta trapistického kláštora v Novom Dvore doma Samuela Laurasa, „túžobné želanie slovenských bratov z opátstva v Novom Dvore, aby aj v slovenčine vyšlo nejaké dielo otca Hieronyma, ktoré by oslovilo čo najširšiu čitateľskú verejnosť“.

Lepšia voľba titulu ako „výber z výberu“ z celoživotného diela pôvodom švajčiarskeho trapistu, ani nemohla byť. Na jednej strane sa tak slovenskému čitateľovi dostáva do rúk prierez celou duchovnou teológiou otca Hieronyma, na druhej strane sa čitatelia dozvedia, že kvalitná trapistická spisba nie sú len diela otca Louisa, známeho skôr pod občianskym menom Thomas Merton, ale aj vynikajúce a hlboké diela otca Hieronyma. A tie naozaj stoja za to, aj keď nedosiahli slávu Mertonovej Hory siedmich stupňov (The Seven Storey Mountain).

Hieronym nie je Louis

Nazvať však píšuceho trapistického mnícha zo Sept-Fons akýmsi európskym Mertonom by bolo určite nepresné a zavádzajúce, aj keď podľa otca Mikuláša „otec Hieronym Mertona obdivoval a jeho Vody Siloe (The Waters of Siloe), túto krásnu knihu, čítal najmenej tri razy, čo slúži k cti ako Thomasovi Mertonovi, tak aj otcovi Hieronymovi“.

Otec Hieronym je predovšetkým iný ako jeho americký spolubrat. Rozdiel nespočíva ani tak v ich myslení – ako otec Louis nie je „americkejší“, ani otec Hieronym nie je „európskejší“ –, ale skôr v zámere ich diel.

Hoci diela otca Louisa nie sú vyslovene určené len mníšskej komunite, ale aj tým, ktorí sa usilujú o hlbší duchovný život, no v širšej miere sa v nich stretávame, neraz klopúc na dvere mystiky, s konfrontáciou s najvýznamnejšími duchovnými autormi od prvých kresťanských storočí až po takmer súčasnosť. A to môže byť pre čitateľa, namaškrteného „civilnejším“ štýlom Hory siedmich stupňov, tak trochu problém – ak prekoná isté sklamanie a akceptuje „suchší“ štýl, vyžaduje sa od neho aj istý filozofický a teologický prehľad.

Diela otca Hieronyma majú tiež širší záber ako mníšsku komunitu. Pre laika sú však prístupnejšie a zrozumiteľnejšie. Na človeka túžiacom po hlbšom duchovnom živote nepôsobia priveľmi teoreticky, práve naopak – otec Hieronym podáva čitateľovi pomocnú ruku a nevtieravým, no predovšetkým jednoduchým spôsobom ho učí, ako sa modliť, ako sa dostať čo najbližšie k Bohu.

Stavba citadely

„Ako mních prečítal otec Hieronym asi štyridsať ráz Sväté písmo. Čítal ho pokojne, vytrvalo, od Prvej knihy Mojžišovej po Zjavenie apoštola Jána,“ prezradil otec Mikuláš o svojom duchovnom vodcovi a priateľovi. Písmo bolo pre otca Hieronyma conditio sine qua non, nevyhnutná podmienka, na ktorej staval duchovný život. Na tento uholný kameň (Ž 118, 22) dennodenne prikladal kamene modlitby, kamene pravidelných niekoľkohodinových meditácií pred Najsvätejšou Sviatosťou, ktorá sa stala jeho celým životom, kamene mlčanlivej a diskrétnej bratskej lásky. Takto v tichu vystaval vo svojom vnútri citadelu dôverného priateľstva s Ježišom Kristom, ono najtesnejšie primknutie sa k Pánovi.

Kto sa však stretne, ba čo viac – stretáva s Ježišom, a navyše má dar písania, nemôže a nevie o tom mlčať. To je aj prípad otca Hieronyma. Riadok za riadkom kládol na papier budovanie svojej vnútornej citadely. A robil to nielen s nevídanou duchovnou noblesou, ale aj ako majster duchovného života – skryto, bez podsúvania vlastného ja, „ako motýľ, ktorý splýva s listom či kôrou stromu, na ktorý sadol, takže ho rozozná len cvičené oko“ (otec Mikuláš).

Na zábeh to stačí

Vedieť sa podeliť o hĺbkach a zákrutách duchovného života s ľahkosťou, priam noblesou šľachtica, a to miestami dokonca s vtipom, je mimoriadny dar. Máloktorý autor duchovnej spisby ho má, no Boh ho určite otcovi Hieronymovi dal. Deo gratias!

Žeravé uhlíky vďaka duchovnej noblese autora oslovia čitateľa už od prvej kapitoly. Otec Hieronym jednoduchým spôsobom zoznamuje čitateľa so zákonmi života s Bohom. Láska k modlitbe, ak má dosiahnuť svoj cieľ, musí byť osvetlená presným poznaním a duchovný život treba „stavať na pevných základoch“. A tak ako prvý kameň budúcej citadely kladie duchovný otec dar lásky: „Keďže táto láska je nezaslúžený dar, snažte sa zistiť, kto ju dáva a čo máte robiť, aby sa vám tohto daru dostalo.“ S vtipom nám odporúča, aby sme si „na začiatok dali – podľa voľného času, ale bez zbytočného otáľania, a, samozrejme, vždy na kolenách – takých päťtisíc hodín modlitby“. „Na zábeh“ to vraj „stačí“... „Potom budete zmýšľať a vyjadrovať sa oveľa obozretnejšie. Už vám nebude môcť hocikto nahovoriť, že stačí si len vzbudiť úmysel, aby sa razom premenili všetky naše činy na skutky lásky,“ vracia nás otec Hieronym do reality.

Kameň ku kameňu

Individualita otca Hieronyma, jeho trpezlivosť, kultivovanosť, takt i nežný vtip sa nesú pri kladení ďalších kameňov. V desiatich kapitolách zostavených z fragmentov Hieronymových textov postupne pribúdajú kamene vytrvalosti, trpezlivosti, nábožnosti či zbožnosti, zástupnej modlitby („Môžeme si oprávnene položiť otázku, načo sú nám dobré v takomto texte novotvary: suplovanie, zástupnosť? Nevystačili by sme si s výrazmi: prosebná modlitba, orodovanie príhovor...?“ – str. 66), ale aj kamene umenia stať sa skutočným učeníkom Ježiša Krista a ctiteľom Panny Márie.

Prirodzene, autor nás vovádza aj tajomstiev svätej omše: „Svätá omša totiž neponúka navonok nič zvláštne pre naše oči. Všetko je len vec viery: tajomstva viery, mnohorakého tajomstva. Neochvejnej viery a dôvery do takej miery, do akej ju v nás vzbudí Božia všemohúcnosť.“ Pri kladení kameňa Eucharistie si spomína na prvé sv. prijímanie: „V porovnaní s dneškom sme mali výhodu, že sme absolvovali skutočnú prípravu: na tri dni sme ani nevkročili do školy, aby sme celý ten čas mohli byť v kostole alebo zamestnávať sa vecami, ktoré nejako s kostolom súviseli.“

Rozžiarenie pahreby

Ešte aj v rámci postupnosti kapitol posledný, pre laika viac-menej špecifický kameň duchovnej citadely nazvaný „Byť mníchom“ má čo povedať i laickému čitateľovi. Nejde ani tak o v kocke podané dejiny mníšstva so zreteľom na cisterciánov, ani o priblíženie každodenného života mnícha, ale o spôsob, akým to autor podáva. Navyše, okrem naozaj špecifických vecí týkajúcich mníšskeho života, stačí, keď si čitateľ v duchu vymení pojmy kláštorný život za život rodiny, mnícha za manžela či otca.

Otec Hieronym nás aj cez svoj fragmentárny „výber z výberu“ ubezpečuje, že sa „nikto nemôže považovať za väzňa svojej vlastnej minulosti, pretože Boh ponúka každému človekovi možnosti, ako sa od nej odpútať a stretnúť sa s ním“ (dom Samuel). Otec Hieronym to robí nielen svojsky, ale naozaj majstrovsky.

Ak má kniha Žeravé uhlíky podtitul Nad pahrebou spirituality, tak otec Hieronym určite „hasnúci knôtik nedohasí“ (Mt 12, 20), práve naopak – svojím fúkaním do pohreby ju nielen krásnym a jedinečným spôsobom udržiava, ale aj rozžaruje, aby nám ako maják svietila na ceste k Bohu, a tak sme sa nestratili.

Pavol Prikryl

(Recenzia bola pôvodne publikovaná v časopise VOX.)

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.