Kňaz a spisovateľ Ján Abrahámffy

Ľudovít Košík

Ján Abrahámffy sa narodil asi v roku 1662 v Novom Meste nad Váhom, alebo v Skalici, v zemianskej rodine. V Skalici strávil detstvo, pravdepodobne u starých rodičov z matkinej strany a tu chodil do ľudovej školy a vychodil dve triedy gymnázia v rokoch 1674 a 1675. Príbuzenské vzťahy medzi rodinami Abrahámffyovcov v Skalici a v Novom Meste nad Váhom sú nepochybné. V zázname o vstupe k františkánom  v Hlohovci z 5. júna 1684, je uvedený ako  dvadsaťdva ročný Skaličan. Je možné, že takto získal prímenie Skaličan (Sacolcensis).

Na Trnavskej univerzite dosiahol v roku 1680 hodnosť bakalára filozofie. Pravdepodobne vstúpil do biskupského seminára a tam študoval filozofiu. Vzdelanie, ktoré získal, chcel uplatniť v službe Božej a službe krajanom. Neskôr sa rozhodol pre františkánsku rehoľu. Po ročnom  noviciáte študoval filozofiu v rokoch 1685–86 v Skalici, teológiu v rokoch  1687–88 v Uherskom Hradišti a v roku 1689 v Hlohovci. V roku 1687 (ešte ako študent) bol vysvätený za kňaza.

Pôsobil ako ľudový misionár a kazateľ vo viacerých kláštoroch a do slovenskej literatúry sa zapísal ako barokový spisovateľ a básnik. Ako františkánsky kňaz začal pôsobiť v roku 1690 v Beckove, kde bol objavený Nový zákon z roku 1497, s poznámkou: získal P. Ján Abrahámffy roku 1690, slovenský františkánsky misionár  a spisovateľ.

Počas pôsobenia v Beckove pôsobil aj ako misionár medzi protestantmi na vidieku. Potom pôsobil v rokoch 1691–93 a 1702 v Kremnici, kde bol slovenským kazateľom, magistrom  novicov a riaditeľom bratstva chordigerov; 1694–95 v Hlohovci, 1696–97 v Nižnom Šebeši, 1698 v Košiciach, v rokoch 1699, 1700 a 1701 znova v Beckove a nakoniec prišiel v roku 1703 do Skalice, kde žil 25 rokov ako kazateľ. Od roku 1708 bol ťažkou chorobou, asi rakovinou, dvadsať rokov pripútaný na lôžko. Ani to ho nezlomilo, aj vtedy sa vzdelával. Zomrel 16. apríla 1728 v Skalici.

Ján Abrahámffy pracoval na rekatolizácii kázňami aj písaním knižiek. Písal po latinsky a po slovensky, kultúrnou západoslovenčinou. V roku 1693 v Trnave vydal knižku „modliteb nábožných“. Sú to modlitby určené najširším vrstvám čitateľov, v ľudovej reči, vhodné na rozličné príležitosti. Vydal mu ju novomestský prepošt Jakub Hraško. Modlitby sú inšpirované františkánskou zbožnosťou, majú prozaickú i veršovanú podobu, reagujú na dobové problémy i nedostatky v spoločenskom živote. Nechýba ani uvažovanie o posledných veciach človeka: smrť, súd, peklo, nebo.

Pre vzdelanejších veriacich v básnickej forme napísal a vo Viedni v roku 1685 vydal latinskú knižku Holocaustum quotidianum – Každodenný celopal. Obsahuje veršované modlitby a pobožnosti pre duchovné osoby. Verše sú slabičné alebo časomerné a svojou melodickosťou prezrádzajú autorov básnicky talent.

V roku 1697 vyšiel v Brne jeho Žaltár, ktorý okrem ním upravených žalmov obsahuje aj jeho modlitby a piesne. Mal preň nepríjemnosti, lebo ho vydal bez predbežného schválenia rehoľnej vrchnosti, generálna kapitula v Skalici ho 11. mája 1697 prísne napomenula a náklad  provincialát skonfiškoval, hoci časť už brnenský kníhtlačiar rozpredal. Nezachoval sa žiadny exemplár. Abrahámffy mal ako člen žobravej rehole s financovaním problém, pretože nemal vlastné finančné prostriedky. Preto si našiel vždy dobrodincu, ktorý dielo financoval. Spomína sa to v úvodoch knižiek. 

V roku 1699 vydal Katechizmus, rozdelený na otázky a odpovede, a v roku 1700 vydal na náklady ostrihomského kanonika Františka Lapšanského apologetický spis Fakule hořící. Je to polemické dielo, v ktorom dokazuje, že proti iným náboženstvám (židovskému, mohamedánskemu, kalvínskemu, luteránskemu) katolícka Cirkev je jedine pravá a samospasiteľná, nekatolícki kňazi nie sú kňazmi, tak ako ani poddaní sedliaci nie sú zemanmi a pánmi, o tom je zbytočné dišputovať, ako „střihati osla“ alebo „umývati mořenína“. S vydaním tejto knihy mal Abrahámffy nedorozumenia s tlačiarom a začal sa s ním súdiť, za čo bol v roku 1701 znova pokarhaný a zazlievali mu tiež spôsob predávania knihy.

V rukopise zostali štyri obsiahle zväzky jeho kázní, ktoré si neskôr farári vypožičiavali. V odpise  rehoľného spolubrata, vyhotovenom Adamom Gajzlerom, sa v kláštore v Maďarských Sečanoch našlo dielo Spekulum Novicum – Zrkadlo novicov, z roku 1695.

Ján Abrahámffy patrí k významným barokovým duchovným spisovateľom a  básnikom. Usiloval  sa priblížiť k jednoduchým vrstvám ľudu. Jeho knihy patria medzi najstaršie po slovensky tlačené knihy. Písal po slovensky, keď ešte nebolo spisovnej slovenčiny, čo má význam aj pre štúdium dejín slovenčiny pred Bernolákom.

Ľudovít Košík

Použitá literatúra:

Lexikón katolíckych kňazských osobností; Lúč, Bratislava, 2000

Vševlad Jozef Gajdoš: Františkáni v slovenskej literatúre; Cleveland, Ohio, 1979

Skalica v minulosti a dnes; Obzor, Bratislava, 1968

Vševlad Jozef Gajdoš: Abrahámffyho Fakule hořící; IN: V tichu kláštorov a knižníc; Lúč a Serafín, 2004

Dr. Jozef Šátek: Ján Abrahámfy; rukopis uložený v štátnom archíve Trnava, pracovisko Skalica