Slovo na nedeľu (116)

Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte; že ja mám.

(Lk 24, 39)

Keď stretneme niekoho zo svojich známych, spoznáme ho zväčša veľmi jednoducho: podľa tváre. Tá je našim identifikačným znakom. Každý máme určité črty, ktoré nás charakterizujú. Nie sú to len oči, ale aj iné detaily  tváre – zuby, líca, úsmev, nos... Podľa týchto znakov rozoznávame ľudí a nemôžeme si ich pomýliť s niekým druhým.

U Pána Ježiša toto spoznávanie neplatí. Učeníci svojho Pána nespoznávali podľa čŕt tváre, ale podľa znakov, ktoré dosvedčili, že to je naozaj On. Ježiš nehovorí: pozrite sa mi do očí a uvidíte, že som to ja. On im ukazuje svoje ruky, nohy a celé doráňané Telo, ktoré bolo pribité na kríži.

Identifikačnými znakmi Pána boli stopy po klincoch a jazva v boku. Iba tieto bolestivé miesta presvedčili učeníkov, že naozaj stojí pred nimi Učiteľ. Živý. Ten istý ako predtým. Iba s jedným podstatným rozdielom: tri dni v hrobe... Tvár mohla učeníkov zmiasť. Ale rany, znaky Jeho utrpenia a Zmŕtvychvstania, tie ich nemohli pomýliť. Sú nezničiteľné a trvajú a budú trvať, pokiaľ svet bude svetom.

Rany po klincoch sú nezmazateľným a jedinečným identifikačným znakom. Ak ich vidíme, patríme do kruhu Jeho žiakov, nasledovníkov a vyznávačov. Teda medzi tých, pre ktorých tieto jazvy na Jeho Tele sú znakom vykúpenia! A večného života!

Robert Hakala

::

Predchádzajúce: Slovo na nedeľu (115)

::

Vážený čitateľ,
ak vás zaujíma, čo pripravujeme, ak chcete získať publikácie z našej edície,
prihláste sa na odber e-mailového mesačníka:
podrobnejšie informácie.