|
Jozef Nemčok |
(Studený máj, v
stodole raj)
Už naši predkovia vedeli, že májový dážď
a chladnejšie počasie majú cenu zlata. Nemali pritom rozhlas, televíziu či
iné zdroje, ktoré by im podľa vedeckých poznatkov vedeli počasie predpovedať.
Ich sedliacke myslenie bolo inšpirované dlhodobým sledovaním počasia –
v súvise s menom, ktoré pripadlo v kalendári na ten-ktorý deň, išlo
hlavne o mená svätých.
Možno povedať, že v podnadpise citovaná
predpoveď má svoje opodstatnenie: studený a mokrý máj – v stodole raj. Ale
v posledných rokoch akoby táto pranostika strácala zmysel. V máji
zaznamenávame nadpriemerné teploty, nedostatok vlahy, respektíve niekoľko minút
trvajúce silné búrky s krupobitím, po
ktorých ostáva poľahnuté obilie, porasty ozimnej repky a ďalšie škody
v záhradkách a na poliach.
Voda je základ života. Pre vývoj rastliny
je potrebná vlaha a primerané počasie. Je to práve mesiac máj, keď sa
v rastline – obilnine tvorí zrno, a to je vlastne tvorba budúceho chleba,
toho chleba, o ktorý prosíme v modlitbe Otče náš (chlieb náš každodenný
daj nám dnes).
Prečo to spomínam? Zdá sa, že si neuvedomujeme
význam tých „Božích slov“ v modlitbe. Mali by sme ich mať na zreteli
i pri požívaní chleba. Žiaľ, s „chlebom naším každodenným“ narábame
nezodpovedne. Dôkazom toho je i fakt, že v rámci Európskej únie
patríme k štátom s najväčším množstvom potravinového odpadu; v odpade
často končí i chlieb, ktorý teraz – v zložitých klimatických podmienkach –
dozrieva na poliach.
|
Arpád Horváth: Obed |
V kostoloch sa príležitostne spieva pieseň:
„Otče náš nebeský, k Tebe voláme, v úzkosti a biede dážď si
žiadame...“ Je to prosba k Stvoriteľovi sveta, sprevádzaná nádejou, že „chlieb
každodenný“ ani v tomto roku nebude chýbať na našich stoloch.
Mali by sme si priznať a uvedomiť, že náš
vzťah k potravinám a k poľnohospodárstvu vo všeobecnosti nie je
dobrý. To sa skôr či neskôr odrazí na našom živote. Na zlé riadenie spravidla
najviac dopláca obyčajný človek, najprv roľník, po ňom robotník... Taká je
skutočnosť.
Jozef Nemčok
::
::
::
Váš názor nás zaujíma! Môžete ho vyjadriť
formou komentára pod článkom. Ďakujeme.
Dokážeme ešte vôbec prosiť o náš každodenný chlieb, ktorého máme dnes dostatok a ďakovať zaň, alebo to berieme ako mnoho vecí okolo nás ako samozrejmosť. Akosi sme si odvykli aj v kostole, aspoň u nás to bolo silnejšie v minulosti ako teraz, prosiť a ďakovať za dážď a za úrodu. Skôr sa uspokojíme s niečim symbolickým, už nesvätíme oziminy na Marka, neputujeme do polí v dňoch pred nanebovstúpením. Ešte že aspoň na Urbana posvätíme vinohrady, polia a záhrady. Ľudovít
OdpovedaťOdstrániťZnáma vec: čo máme, čoho máme dostatok, to si nevieme vážiť. Platí to aj o chlebe, potravinách... Ale aspoň plytvať by sme toľko nemali. Keď vidím, ako sa niekedy narába s jedlom, je mi smutno.
OdstrániťKeď si nevážime Tvorcu, nevážime si ani jeho dary. S vytrácaním Boha zo sveta a spoločnosti aj ľudských sŕdc si nevážime ani stvorené veci. Treba sa nám vrátiť k hodnotám, na ktorých stojí náš život, ktoré veľmi ľahostajne opúšťame. Myslíme si, že si vystačíme sami, ale bez Božieho požehnania, sú naše namáhania zbytočné. V poľnohospodárstve to možno vidieť najlepšie, jesť chceme dobre a kvalitne všetci. Na pestovaní plodín a zvierat, teda zdrojov našej potravy sa podieľajú len niektorí. Niektorí sa usilujeme ešte aspoň časť svojej potreby dopestovať a dochovať si malovýrobou. Myslím že aj to prispieva k tomu, že si ich viac vážime a máme možnosť sa s nimi aj podeliť. Svet nefunguje tak, že si niečo prajeme, domáhame sa toho a ono sa nám to splní, niekto nám to dá. Treba nám v pokore pokľaknúť pred Bohom a priložiť ruky k dielu a potom možno niečo dosiahneme. Aj ja keď v školskej jedálni vidím, čo všetko ľudia vyhadzujú je mi tiež smutno, no nič s tým neviem spraviť. Ľudovít
Odstrániť